Kategória: Domáca politika

Doterajšie prieskumy volebných preferencií naznačujú, že opozícia na Slovensku má iba tesné šance na  zostavenie vlády, ak sa jej v parlamentných voľbách v roku 2027 podarí získať väčšinu.  Keby sa tento stav do volieb nezmenil, líder najsilnejšej opozičnej politickej strany Michal Šimečka by sa ocitol v komplikovanej situácii, pretože koaličnú vládu by mal zostavovať aj za účasti predsedu hnutia Slovensko Igora Matoviča, ktorý pred pár dňami označil Progresívne Slovensko za „Šimečkovu namyslenú elitu.“ Dokonca bývalý neúspešný premiér – ktorému sa rozpadla vláda –  vyjadroval sa  o Šimečkovi s dešpektom, že v jeho hlave vidí rovnakú zradu ako u Bélu Bugára alebo Radoslava Procházku, ochotných utvoriť koalíciu so stranou Smer-SD. Uvedené Matovičove vyjadrenia nie sú jediným prípadom, ktorý charakterizuje tohto populistického politika , ako emocionálne nestabilného, intelektuálne plytkého a štýlom verejnej komunikácie škodlivého pre politickú kultúru.

Po schválení novely ústavy Slovenskej republiky aj hlasmi niektorých opozičných poslancov možno konštatovať, že premiér Robert Fico vyhral bitku, ale o výsledku jeho „vojny“s opozíciou nie je rozhodnuté. Parlamentné voľby by mali byť o dva roky, takže nie je dôvod k unáhleným záverom ani očakávaniam. Fica zaiste potešilo, že jeho opoziční protivníci sa rozptyľujú vzájomnými súbojmi a politickú energiu vynakladajú na neúčelné konfrontácie. Iba neskúsení politici, povrchní novinárski propagandisti i analytici poplatní ideologickým schémam ignorovali fakt, že nielen Kresťanskodemokratické hnutie je konzervatívna politická strana pevne zakotvená vo svojich princípoch, ale aj Matovičovo hnutie Slovensko je útočiskom náboženských fanatikov nespôsobilých konať proti svojmu svedomiu. Z toho vyplýva, že predseda strany Smer-SD sa dokáže lepšie orientovať v myšlienkovom bludisku v hlavách húfu opozičných poslancov, ako tí lídri opozície, ktorí Slovensko vnímajú najmä cez prizmu antificizmu a niekedy im uniká konzervatívny naturel nie zanedbateľnej časti občanov, resp. voličov.

Konfliktný vzťah medzi vládnou koalíciou a opozíciou na Slovensku sa naďalej priostruje a nadobúda bulvárny charakter, čo nie v tejto krajine pod Tatrami niečo neobvyklé. Prieskumy volebných preferencií dlhodobo ukazujú, že premiérovi Robertovi Ficovi sa po najbližších parlamentných voľbách nepodarí zostaviť vládu. Pre Fica je slabou útechou, že budúca vláda bude krehká a nestabilná – ako to predvídajú niektorí analytici na základe toho, že bude odkázaná na podporu kontroverzného populistu Igora Matoviča. Napriek viacerým nepriaznivým faktorom premiér Fico sa nevzdal nádeje, že sa mu podarí zvrátiť negatívny trend volebných preferencií a nestratiť dominujúcu pozíciu na slovenskej politickej scéne. V záujme toho sa vzdal svojho pragmatického realizmu, vďaka ktorému toleroval ekonomické reformy svojho predchodcu na poste premiéra – Mikuláša Dzurindu a nadšene deklaroval odhodlanie dostať Slovensko do jadra Európskej únie.

Od stretnutia premiéra Roberta Fica s prezidentom Volodymyrom Zelenským pri Užhorode sa neočakávali prevratné zmeny, ale samotný fakt, že po Ficových nevraživých vyjadreniach na adresu ukrajinského prezidenta a prejavoch jeho demonštratívnej náklonnosti Putinovej verzii vojny na Ukrajine sa rozhodol pre schôdzku so Zelenským, naznačuje, že pociťuje riziká jeho tzv. politiky na „štyri svetové strany.“ Takúto strategickú doktrínu si totiž mohol dovoliť generál Charles de Gaulle, ktorý bol prezidentom európskej mocnosti, akou je Francúzsko, ale nie predseda vlády Slovenskej republiky – krajiny v každom ohľade odkázanej na ekonomickú závislosť od „kolektívneho Západu,“ ako aj  na jeho bezpečnostné garancie. Premiér Fico azda už chápe, že jeho krajina má bezvýznamnú váhu pre Rusko alebo Čínu a je iba malou figúrkou na šachovnici globálnej geopolitiky.

Volebné preferencie z prieskumov signalizujú víťazstvo opozície v najbližších parlamentných voľbách na Slovensku. Znervózňuje to premiéra Roberta Fica, ktorý politicky krkolomnými prostriedkami sa pokúša zastaviť tento trend, pričom stráca akékoľvek zábrany, ale aj zdravý úsudok, aký mu kedysi veľmi dávno nechýbal. Bolo to vtedy, keď zakladal politickú stranu, ktorá mala kráčať „treťou cestou“ v šľapajach Tonyho Blaira – akejsi soft-sociálnej demokracie, teda pravicovej ekonomickej politiky so sociálnymi prvkami modernej ľavice. A ešte aj vtedy, keď sa v roku 2017 v prítomnosti eurokomisára Maroša Šefčoviča  a vtedajšieho ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka zaprisahával, že Slovenská republika nesmie vypadnúť z jadra Európskej únie, kde bude prebiehať proces intenzívnej integrácie v tak závažných sférach, ako sú daňová a sociálna politika a obrana. Je dobré si pripomenúť, že v tom čase premiér Fico „neblúznil“ o slovenskej politike suverenity – ani nešíril báchorky o politike „na štyri svetové strany.“

Aktuálny stav politickej situácie na Slovensku možno charakterizovať metaforickým vyjadrením, že prebieha hybridná občianska vojna, ktorú vedie premiér Robert Fico proti prívržencom opozície. Motivuje ho predovšetkým neistota o jeho politickej budúcnosti, pretože doterajšie výsledky prieskumov volebných preferencií – aj keď nie sú alarmujúce – nevylučujú v budúcich parlamentných voľbách víťazstvo opozície. Zatiaľ sa Ficovi darí využívať „ťarbavosť“ opozície a niekedy „insitnú“ politiku opozičných lídrov, aby udával témy verejného diskurzu a udržiaval svojich opozičných kritikov v defenzívnych pozíciách. Na masovú manipuláciu využíva Fico pestrú paletu nástrojov kognitívnej vojny, čo je koncept označujúci využívanie psychologických operácií a propagandy na ovplyvňovanie myslenia a správania nielen vlastných voličov, ale aj prívržencov opozície.

Prieskumy volebných preferencií na Slovensku dlhodobo ukazujú takmer nemeniace sa hodnoty, pričom niektorí komentátori a analytici na základe rozdielov na úrovni desatín percenta – či azda 1 % – robia analytické závery, hoci niekedy sa číselné posuny pohybujú na úrovni štatistickej chyby. Iný analytický stereotyp sa obmedzuje na negatívnu kritiku politiky Roberta Fica, ale bez širšieho spoločenského kontextu. K politikom opozície sa však médiá tzv. hlavného prúdu – až na výnimky – správajú ako k „indickým posvätným kravám.“ Ak premýšľajúci a racionálne uvažujúci ex-premiér Ľudoví Ódor napísal, že „nenávisť na Slovensku zašla až príliš ďaleko,“ tak jeho diagnóza spoločnosti sa netýka iba Rusku naklonených predstaviteľov vládnej koalície. Politická nevraživosť a deficit zdravého rozumu sa šíri naprieč celým politickým spektrom ako rakovina a nielen politici, ale aj médiá – sociálne siete nevynímajúc – pestujú intoleranciu i vulgárnu animozitu voči názorovým  oponentom a kritikom negatívnych javov v spoločnosti.

Vládna kríza Ficovej koalície sa skončila pre ňu charakteristickým spôsobom – nomináciou nekompetentných ministrov. Nemiestne sú všetky propagandistické špekulácie o tom, kedy sa podobná krízová situácia zopakuje. Nikto z aktérov tejto krízy nemá záujem podstúpiť riziko, ktoré by umocnilo krehkosť parlamentnej podpory koaličného kabinetu. Rozhodujúcim hráčom na slovenskej politickej scéne zostáva Robert Fico, hoci ani on nedokázal prejaviť dostatočnú prezieravosť, keď nahlas podporil ambície trochu jednoduchšieho Andreja Danka získať funkciu predsedu parlamentu a tým pomohol spustiť proces rozkladu koaličných vzťahov. Napriek uvedenej charakteristike dominancie premiér Fico stratil istotu, či sa mu podarí udržať moc, a preto si vymýšľa konšpiračné konštrukcie o príprave štátneho prevratu a straší vyhrážkami občanov, ktorí sa neboja verejne prejaviť svoju odmietavú kritiku jeho hazardovania so záujmami Slovenska.

V prehlbujúcom sa chaose hybridnej občianskej vojny – aj takto sa môže javiť aktuálna politická situácia na Slovensku –  premiér Robert Fico sa rozhodol, že proti aktivitám opozície nasadí tajnú službu. Už predseda vlády Vladimír Mečiar využil SIS, aby „zneškodnil“ svojho oponenta – prezidenta republiky Michala Kováča a tiež, aby paralyzoval vtedajšiu opozíciu. SIS ako prostriedok politického boja nepomohla Mečiarovi, a preto odôvodnene možno predpokladať, že nemôže pomôcť ani Ficovi, ktorý očakáva, že operácie tajnej služby zastrašia prívržencov opozície v ich kampani proti vláde. Slovensko aj napriek viacerým defektným charakteristikám má totiž dostatočný potenciál na to, aby štruktúry občianskej spoločnosti sa aktívne postavili proti pokusom obmedziť demokratický režim v krajine. Ba ani všetci príslušníci tzv. silových zložiek nie sú voči Ficovi tak spoľahliví a náchylní k tomu, aby sa dali zneužiť na účely, ktoré sa priečia Ústave Slovenskej republiky !

V nedávnych Sobotných dialógoch STVR  prezident Peter Pellegrini sa vyjadril k niektorým verejne diskutovaným politickým témam, ktoré na prelome rokov 2024-2025 rozbúrili verejnú mienku. Medzi nimi bola pred ústavnými orgánmi utajovaná cesta premiéra Roberta Fica do Moskvy, kde sa stretol s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. Prezident Pellegrini sa k tejto kontroverznej aktivite Fica vyjadril tak, že ju fakticky takmer bagatelizoval a na ospravedlnenie premiéra uviedol plytký argument, že aj nemecký kancelár Olaf Scholz telefonoval s Putinom. Hlava štátu ignorovala skutočnosť, že premiér Fico kráča v línii Viktora Orbána a jeho rétorika je ostro vyhranená voči Európskej únii a Ukrajine, ktorá je už tretí rok vystavená brutálnej ruskej agresii. Žiada sa dať za pravdu kritikom Pellegriniho, že sa v aktuálnej situácii správa ako „pštros strkajúci hlavu do piesku,“ aby sa nedostal do konfliktu s premiérom Ficom.