Život na Slovensku nejde podľa predstáv Roberta Fica – Štvornásobný premiér v šľapajach Mečiara i Dzurindu smeruje do slepej uličky

Z verejnej komunikácie premiéra Roberta Fica možno usudzovať, že úpadok volebných preferencií strany Smer-SD – nedávno umocnený aj nonkonformnou kritikou popradských gymnazistov – dolieha na jeho psychiku a deformuje jeho mentálne nastavenie. Médiá ho niekedy prezentujú ako skúseného politika, ale jeho vystúpenia na verejnosti nepotvrdzujú tento mýtus. Nespráva sa totiž primerane svojmu postaveniu vysokého ústavného činiteľa a ani lídra najsilnejšej vládnej strany. Stratil schopnosť s prezieravým nadhľadom „čítať“ atmosféru v spoločnosti a jeho povesť pragmatického politika sa už dávno stratila v minulosti. Ocitol sa na tom úseku trajektórie svojej politickej kariéry, kde kedysi boli Vladimír Mečiar i Mikuláš Dzurinda, keď s podporou svojich prisluhovačov vykročili na „tekuté piesky“ valiace sa do slepej uličky histórie. Pre Slovensko je to nebezpečná situácia, pretože vrcholový politik môže pred vynúteným odchodom zo svojej mocenskej pozície napáchať ešte veľa škody!

Ficovu neistú politickú perspektívu neposilňujú ani volebné vyhliadky jeho koaličných partnerov. Prieskumy volebných preferencií avizujú, že Andrej Danko pochoval Slovenskú národnú stranu, a preto sa teraz pokúša nesmelou kritikou na adresu Roberta Fica vzkriesiť stratené sympatie bývalých voličov SNS.  Ficove nádeje nepovzbudzuje ani druhý koaličný partner – strana Hlas-SD, ktorej elektorát sa tiež „scvrkáva.“ Úpadok inicioval ešte Peter Pellegrini, keď v oportunistickej snahe získať úrad prezidenta republiky sa bez zahanbenia vzdal deklarovanej sociálnodemokratickej orientácie a ako svojho nástupcu v strane Hlas-SD dosadil funkcionára s mentalitou úradníka okresného formátu – Matúša Šutaja Eštóka. Žiada sa dodať, že Pellegriniho nástupca nebol jediný trochu jednoduchší človek, akých si zakladateľ strany horlivo nabral na svoju listinu kandidátov do parlamentu.

Teatrálne – ale aj zákerné – gesto, akým oznámil Robert Fico odvolanie nominanta strany Hlas-SD Petra Kmeca z funkcie podpredsedu vlády pre plán obnovy, potvrdzuje adekvátnosť metafory, že Ficova vláda funguje ako „klbko hadov.“ Z podozrení voči Kmecovi sa premiér pokúša vytĺcť politický kapitál, aby voliči vnímali stranu Smer-SD ako nekompromisného ochrancu zákonného nakladania s verejnými prostriedkami. Nie je to prvý, ani jediný podraz Fica voči tomuto koaličnému partnerovi. Najvypuklejšie sa Ficov negatívny vzťah voči strane Petra Pellegriniho prejavil vtedy, keď sa o post predsedu Národnej rady Slovenskej republiky uchádzal Andrej Danko. Vtedy jeho ašpirácie verejne podporil Fico, hoci podľa koaličnej zmluvy funkcia predsedu parlamentu patrila nominantovi strany Hlas-SD. I keď Fico pred parlamentnými voľbami v roku 2023 deklaroval, že Hlas je jeho prirodzeným partnerom, po voľbách viackrát ostro kritizoval svojho partnera na verejnosti, aby vo svoj prospech ovplyvnil voličov strany Hlas-SD.  

Dvakrát sa strane Smer-SD podarilo v parlamentných voľbách získať časť hlasov voličov SNS; dokonca v roku 2012 Ficova strana získala 44 % hlasov, takže v Národnej rady SR disponovala 83 poslaneckými mandátmi.  V kontexte s týmito faktami Fico možno kalkuluje s tým, že v budúcich voľbách sa pokúsi získať na svoju stranu časť elektorátu Hlasu a tak si udržať pozíciu najsilnejšej parlamentnej strany. Ide síce o špekulácie, ale  nie je zriedkavé, že v politike fungujú ako podnecujúca motivácia k nepredvídaným aktivitám. Takouto špekuláciou bol tiež zámer vládnej koalície získať si do budúcnosti podporu Kresťanskodemokratického hnutia, ktoré sa pozitívne postavilo k novele ústavy iniciovanej vládnou koalíciou. Plán Roberta Fica týmto si politicky pripútať KDH však nevyšiel, čo azda tiež prispelo k prehĺbeniu frustrácie premiéra a jeho nepremysleným vyjadreniam v situácii, keď platí staré známe pravidlo, že „mlčať je zlato“ – alebo: „dvakrát meraj a raz rež.“

Premiér Robert Fico nie je až tak politicky neskúsený, aby nepostrehol, že politická klíma na Slovensku sa pomaly mení v jeho neprospech.  Platí o ňom však charakteristika – aká sa uvádza pri starnúcich politikoch – stratil kontakt s realitou. Demonštroval to na stretnutí so študentmi v Poprade, kde svojim vyjadreniami vyvolal negatívne reakcie mladých ľudí, ktorých životný obzor je podstatne širší, ako intelektuálny záber nie zanedbateľnej časti jeho elektorátu. Možno ho znepokojuje aj fakt, že orgány činné v trestnom konaní mu nepôjdu po ruke tak, ako by si to predstavoval. Naznačuje to súdny verdikt nad ministrom vnútra Matúšom Šutajom Eštókom alebo rozhodnutie policajného vyšetrovateľa, že darovanie slovenských stíhačiek Ukrajine nebolo trestné.  A k tomu všetkému správa – čo zaiste trápi Roberta Fica – že štyria lídri slovenskej opozície  sa stretli 4. novembra, aby hľadali spoločnú reč pri vytváraní alternatívy k súčasnej vláde.