Treba sa pripravovať na prevzatie moci po Ficovi – Potenciálni voliči očakávajú od opozície konkrétnu predstavu o tom, ako chce vládnuť

Volebné preferencie z prieskumov signalizujú víťazstvo opozície v najbližších parlamentných voľbách na Slovensku. Znervózňuje to premiéra Roberta Fica, ktorý politicky krkolomnými prostriedkami sa pokúša zastaviť tento trend, pričom stráca akékoľvek zábrany, ale aj zdravý úsudok, aký mu kedysi veľmi dávno nechýbal. Bolo to vtedy, keď zakladal politickú stranu, ktorá mala kráčať „treťou cestou“ v šľapajach Tonyho Blaira – akejsi soft-sociálnej demokracie, teda pravicovej ekonomickej politiky so sociálnymi prvkami modernej ľavice. A ešte aj vtedy, keď sa v roku 2017 v prítomnosti eurokomisára Maroša Šefčoviča  a vtedajšieho ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka zaprisahával, že Slovenská republika nesmie vypadnúť z jadra Európskej únie, kde bude prebiehať proces intenzívnej integrácie v tak závažných sférach, ako sú daňová a sociálna politika a obrana. Je dobré si pripomenúť, že v tom čase premiér Fico „neblúznil“ o slovenskej politike suverenity – ani nešíril báchorky o politike „na štyri svetové strany.“

Vyhliadky na inú vládu, ako je súčasný Ficov kabinet, sa už črtajú, ale perspektíva, že moc v krajine preberie koaličná zostava za pomoci Hnutia Slovensko nevyvoláva príliš optimistické očakávania. Jeho líder – Igor Matovič vzkriesil svojou politikou Roberta Fica, ktorý v roku 2020 živoril na prahu politického „záhrobia.“ Ani po prehratých predčasných  parlamentných voľbách v roku 2023 Matovič nezmenil svoj deštrukčný politický naturel a zostal „verný“ vlastnému štýlu jeho populistickej politiky. Nejde len o to, že je tvrdohlavý, malicherný a zákerný, ale v niektorých prejavoch je veľmi podobný Robertovi Ficovi. Nielen vyjadrenia proti novinárom, ale aj jeho útoky na vedcov – ktorí nesúhlasili s jeho „atómovými bombami“ proti koronavírusu – išli „za čiaru.“ Potvrdzujú Matovičovu charakteristiku ako politika bez zábran – s určitým intelektuálnym deficitom.

Napriek opatrnému optimizmu, pokiaľ ide o šancu vyhrať parlamentné voľby ešte stále je potrebné sústrediť opozičný potenciál na to, aby úroveň volebných preferencií opozície prekonala hodnoty štatistickej chyby. Rezervy by sa mali hľadať v komunikácii s potenciálnymi voličmi, teda v prezentácii aktuálnych spoločenských priorít opozície. Nie najvhodnejšie to robí predseda strany SaS Branislav Grŏhling a niektorí jeho kolegovia, ktorí pomerne často vo svojich mediálnych prejavoch akcentujú, že SaS je jediná naozaj pravicová strana na Slovensku. Pre väčšinu voličov ide o nič nehovoriacu politologickú floskulu, pretože s Ficovou vládou nespokojní občania očakávajú pomenovanie akútnych spoločenských problémov a konkrétne spôsoby ich riešenia. A je až zarážajúce, koľko verbálnej energie venoval Grŏhling deviantnému synovi zakladateľa strany SaS.

Analytici a komentátori už opakovane opozičným politikom pripomenuli, že ich voliči očakávajú integráciu opozičných síl, ktoré by sa mali konkrétne pripravovať na prevzatie vládnej zodpovednosti po víťazstve v parlamentných voľbách. Základom procesu integrácie opozičných strán by malo byť formovanie programovej platformy ako inštitúcie, kde by prebiehali diskusie a rokovania o hľadaní prieniku medzi programami jednotlivých opozičných subjektov, ale aj hľadanie kompromisov tam, kde sa ich názory rozchádzajú. Na programovej  platforme by sa mali podieľať kompetentné politické osobnosti, aby verejnosť poznala tvorcov politiky budúceho vládneho kabinetu. Je pochopiteľné, že takýto prístup si vyžaduje  veľa diskusií i zákulisných rokovaní a tiež politickej trpezlivosti. Z toho dôvodu sa žiada zdôrazniť, že je najvyšší čas, aby lídri opozície začali robiť kroky k vytváraniu programovej platformy a tým vysielali potenciálnemu elektorátu signály, že konštruktívne pracujú na programe budúcej vlády.    

Netreba míňať energiu na špekulácie o predčasných voľbách a vzájomné opozičné prestrelky, ale pripravovať sa na urputný boj s Robertom Ficom, ktorý sa bude snažiť o udržanie moci za každú cenu.  Progresívne Slovensko ako hegemón opozície sa musí vymaniť zo svojej „bratislavskej bubliny“ a doterajší stereotyp „antificizmu“ nahradiť vecnou argumentáciou prednesenou pokojným tónom, aby nehnali „vodu na mlyn“ Ficovi. Potom témy verejného diskurzu nebude diktovať vládna koalícia, ale racionálna opozícia – ak prednesie na verejnosti nielen kritiku spoločenskej mizérie, v ktorej sa krajina nachádza, ale aj konkrétnu predstavu o tom, ako znovu postaviť na nohy „skapínajúceho tigra Európy.“ Zvládnuť takéto predsavzatie si vyžaduje zbaviť sa čierno-bieleho videnia spoločnosti, v ktorej žijeme !