Kategória: Knihy na čítanie

Meir Dagan – pôvodným menom Meir Huberman – je všeobecne považovaný za jedného z najlepších šéfov Mossadu, akých kedy Izrael mal. Narodil sa v januári 1945 vo vlaku pri ukrajinskom meste Cherson, keď jeho rodičia – poľskí Židia – utekali pred holokaustom z Poľska do Sovietskeho zväzu.  V roku 1950 jeho rodičia emigrovali do Izraela, kde na Telavivskej univerzite študoval maľbu a sochárstvo. Od roku 1963 slúžil v rôznych špeciálnych jednotkách Izraelských obranných síl (IDF); prešiel vysokými pozíciami v izraelskej armáde, až nakoniec dosiahol hodnosť generálmajora a v roku 1995 odišiel do dôchodku.  Premiér Ariel Sharon ho v auguste 2002 vymenoval za generálneho riaditeľa Mossadu, ktorý viedol osem rokov. Za toto obdobie Mossad prešiel revolúciou, čo sa týka organizácie, spravodajských informácií a operácií. Na čele agentúry ju zreformoval na impozantnú silu, ktorá sa zameriavala na iránsky jadrový program a teroristické organizácie Hizballáh a al-Káidu, čím zmenila úlohu Izraela v tieňových vojnách na Blízkom východe.

Keď som sa v januári dozvedel, že vo vydavateľstve Georgetown University Press vyšla kniha Watching the Jackals: Prague’s Covert Liaisons with Cold War Terrorists and Revolutionaries (Sledovanie šakalov: Tajné styky Prahy s teroristami a revolucionármi studenej vojny), zaujalo ma meno autorky: Daniela Richterová. Spomenul som si, že sme sa stretli v roku 2013, keď hľadala informácie v archívoch komunistickej Štátnej bezpečnosti. Obrátila sa na mňa, ako na predsedu Asociácie  bývalých spravodajských dôstojníkov (ABSD), aby som jej pomohol v tom, ako sa dostať do databáz ŠtB, kde by mohla nájsť materiál pre svoju doktorandskú prácu na  King’s College London vo Veľkej Británii. Navrhol som jej, aby prišla na medzinárodne sympózium ABSD v decembri 2013, kde bude hovoriť o transformácii spravodajských služieb v postkomunistických krajinách bývalý riaditeľ českej rozviedky (ÚZSI) Petr Zeman, jeden z prvých signatárov Charty 77, ktorý po novembri 1989 sa podieľal na likvidácii štruktúr ŠtB a delimitácii jej archívnych fondov. Dr. Richterová prišla na naše sympózium, kde som ju zoznámil s generálom rozviedky Zemanom, ktorý jej „otvoril“ dvere k príslušným archívnym fondom ŠtB.

Na Západe vnímajú Čínu ako krajinu s autoritatívnou vládou, kde represívny režim policajnými metódami si podriaďuje všetkých občanov tak, aby neohrozovali moc komunistickej strany. Nájsť v Číne také miesto, ktoré symbolizuje temnú stránku policajného štátu, by však nebolo jednoduchou úlohou. Čína nemá priamy ekvivalent KGB zo sovietskej éry, čo znamená tajnú políciu s armádami dôstojníkov. V Pekingu nie je nič také, ako budova bývalej KGB na Lubianke, notoricky známej väznice v centre mesta, ktorej meno aj dnes vyvoláva  v moskovských srdciach strach, pretože tam sídli bezpečnostná služba FSB. Napriek tomu sú politické protesty proti vláde Komunistickej strany Číny veľmi zriedkavé. Čínsky systém „preventívnej represie“ je navrhnutý tak, aby odrádzal, odhaľoval a frustroval kritikov vlády jednej strany skôr, ako sa môžu zorganizovať alebo konať.  

Svet sa zmieta vo všadeprítomnej kríze. Priepasť medzi bohatými a chudobnými sa vo väčšine krajín zväčšila. Hoci industrializované ekonomiky stále rastú, reálne príjmy ľudí – ktorí v nich pracujú – sa od roku 1980 takmer nezvýšili a na niektorých miestach, napríklad v Spojených štátoch, reálne mzdy nízkokvalifikovaných pracovníkov prudko klesli. Ekonomický nepokoj má v politike svoj dôsledok: demokracia tápa. Podľa neziskovej organizácie Freedom House za posledných 17 rokov každý rok viac krajín slobodu stratilo, ako ju získalo. Zdá sa, že autoritárstvo je na vzostupe. Pre mnohé vlády ponúka čínska etatistická forma kapitalizmu lákavý model. Rusko pod vedením prezidenta Vladimíra Putina rozpútalo najväčšiu vojnu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Doterajšie 21. storočie sa nieslo v znamení represií, turbulencií a rozpadu demokratických inštitúcií.

Od dvadsiateho storočia ženy prevzali mimoriadny rozsah úloh v spravodajských službách, čím popreli konvencie svojej doby. Počas oboch svetových vojen, ktoré zďaleka nie sú malou súčasťou tajných operácií, ženy viedli špionážne siete a organizovali únikové trasy, zoskočili na padákoch za nepriateľskými líniami a vypočúvali zajatcov. Nie menej dôležitá bola administratívna práca žien v kanceláriách spravodajskej komunity, čo udržiavalo britský vojnový motor v činnosti.  V tejto veľkej, panoramatickej histórii sa britská historička Helen Fryová pozerá na bohaté a rôznorodé aktivity, ktoré ženy vykonávali ako civilisti i v uniformách. Od špiónok v belgickej sieti „La Dame Blanche,“ ktoré plietli kódované správy do svetrov, až po tie, ktoré interpretovali letecké spravodajské snímky a dokonca riadili celé sekcie. Dr. Fryová prezentuje, aké dôležité boli ženy v spravodajskej profesii. Jej kniha o ženách v spravodajstve obsahuje množstvo doteraz neznámych príbehov, prvýkrát zaznamenáva nový výskum vo sfére spravodajských služieb a predstavuje inšpiratívne príbehy pozoruhodných žien zo sveta špionáže.

Mnohí na Západe sa snažia pochopiť, prečo sa krajiny globálneho Juhu odmietajú postaviť  na niektorú zo strán vo vojne na Ukrajine,. Niektorí špekulujú, že tieto krajiny sa rozhodli pre neutralitu kvôli ekonomickým záujmom. Iní vidia za ich neochotou zaujať stanovisko – či dokonca nedostatkom morálky – ideologické spojenie s Moskvou a Pekingom. Ale správanie veľkých rozvojových krajín možno vysvetliť niečím oveľa jednoduchším: túžbou vyhnúť  zapleteniu sa do konfliktu medzi Čínou, Ruskom a Spojenými štátmi.   Na celom svete – od Indie po Indonéziu, Brazíliu, Turecko, Nigériu až po Južnú Afriku –  rozvojové krajiny sa stále viac snažia vyhnúť nákladným zápletkám s hlavnými mocnosťami a usilujú sa ponechať si všetky svoje možnosti otvorené pre maximálnu flexibilitu. Tieto krajiny presadzujú stratégiu hedgingu, pretože považujú budúce rozdelenie globálnej moci za neisté a chcú sa vyhnúť záväzkom, ktoré by bolo ťažké splniť. S obmedzenými zdrojmi na ovplyvňovanie globálnej politiky chcú mať rozvojové krajiny možnosť rýchlo prispôsobiť svoju zahraničnú politiku nepredvídateľným okolnostiam.

Desaťročia po jeho smrti v roku 1953 útržkovité zdroje dostupné vedcom o živote Josifa Stalina robili z jeho osobnosti niečo ako záhadu. Bol to jednoducho ten obludný tyran, ako ho zobrazil Nikita Chruščov vo svojom tajnom prejave na 20. zjazde sovietskej komunistickej strany v roku 1956? Bola to intelektuálna priemernosť zobrazená v biografii Leona Trockého  „Stalin,“ vydanej posmrtne po tom, čo sovietsky diktátor zorganizoval atentát na svojho rivala v Mexiku v roku 1940? Príležitosť získať celistvejší obraz o Stalinovi prišla až koncom osemdesiatych rokov 20. storočia, keď sa v dôsledku reforiem Michaila Gorbačova a rozpadu Sovietskeho zväzu začali otvárať predtým zapečatené archívy. Okrem iných objavov vyšlo najavo, že Stalin vlastnil rozsiahlu knižnicu: 25 000 kníh, časopisov a brožúr, vrátane približne 400 textov, ktoré osobne označil a anotoval.

„Všetko nasvedčuje tomu, že 21. storočie bude čínskym storočím. S najväčšou pravdepodobnosťou ním nebude v tom ponímaní, ktoré zodpovedá predstave o storočí minulom ako o storočí americkom. Obrodená Čína sa nestane hegemónom a možno ani nebude sa usilovať o túto úlohu. Avšak jej historicky bezprecedentný ekonomický rast vytvára zmenu – a úsilie o pochopenie tejto zmeny a jej dôsledkov je najčastejšou z otázok, ktoré teraz trápia politikov, ale aj ekonómov i politológov. Ekonomické porozumenie je dnes ďalej než pochopenie zo strany teoretikov politiky. Azda i preto, že národohospodári nemusia pri charakteristike zmien prognózovať – stačí, keď ukážu, ako sa rastúca sila čínskej ekonomiky prejavila pri troch nedávnych medzinárodných zlomoch.“ Boli to ázijská finančná kríza v roku 1997, svetová finančná kríza 2008-2009 a pandémia Covid-19.

CIA má najužšie vzťahy so spravodajskými službami z iných anglicky hovoriacich demokracií – Veľkej Británie, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu. Väzby také blízke, že ich aliancia dostala názov „Päť očí.“ Ale nesmierne dôležitý spravodajský vzťah udržiava s inou krajinou: Poľskom. Mimochodom – spravodajskí dôstojníci z tejto krajiny fungovali desaťročia takmer ako cenní spolupracovníci Ústrednej spravodajskej služby. „Poľsko je 51. štát,“ pripomenul pri jednej príležitosti predstaviteľ CIA James Pavitt, bývalý zástupca riaditeľa CIA pre operácie (1999-2004).   Korene tohto blízkeho vzťahu siahajú až do studenej vojny. Je to príbeh o statočnosti, pokrvných putách a – samozrejme – o zrade. Spojeným štátom táto aliancia poskytla verného spojenca s významnými pozíciami na niektorých z najnebezpečnejších miest sveta. Poľsko získalo možnosť zbaviť sa sovietskeho jarma a integrovať sa do západného bloku. Zaplatilo však vysokú cenu.

Svet sa topí v špionážnych filmoch, televíznych reláciách a románoch, ale americké univerzity ponúkajú viac kurzov rokenrolu než prednášok o CIA a poznáme viac mien odborníkov z Kongresu USA na sušené mlieko ako expertov z oblasti špionáže. Podobne je to aj v niektorých iných krajinách –  nevynímajúc ani Slovensko, kde sa v médiách i v parlamente vyjadrujú k činnosti spravodajských služieb profesionálne nekompetentné osoby. Táto kríza v oblasti spravodajského vzdelávania deformuje verejnú mienku, živí konšpiračné teórie a poškodzuje spravodajskú politiku. V takomto kontexte môže byť užitočným čítaním kniha jednej z desiatich najvplyvnejších amerických odborníčok na reformu spravodajských služieb Amy Zegartovej „Špióni, klamstvá a algoritmy: história a budúcnosť amerického spravodajstva.“ Uznávaná výskumníčka na Inštitúte medzinárodných štúdií Stanfordskej univerzity dokázala oddeliť skutočnosť od fikcie, pričom ponúkla pútavý a poučný popis minulosti, prítomnosti a budúcnosti americkej špionáže, ktorá čelí revolúcii poháňanej digitálnymi technológiami.