Kategória: Knihy na čítanie

Mnohí na Západe sa snažia pochopiť, prečo sa krajiny globálneho Juhu odmietajú postaviť  na niektorú zo strán vo vojne na Ukrajine,. Niektorí špekulujú, že tieto krajiny sa rozhodli pre neutralitu kvôli ekonomickým záujmom. Iní vidia za ich neochotou zaujať stanovisko – či dokonca nedostatkom morálky – ideologické spojenie s Moskvou a Pekingom. Ale správanie veľkých rozvojových krajín možno vysvetliť niečím oveľa jednoduchším: túžbou vyhnúť  zapleteniu sa do konfliktu medzi Čínou, Ruskom a Spojenými štátmi.   Na celom svete – od Indie po Indonéziu, Brazíliu, Turecko, Nigériu až po Južnú Afriku –  rozvojové krajiny sa stále viac snažia vyhnúť nákladným zápletkám s hlavnými mocnosťami a usilujú sa ponechať si všetky svoje možnosti otvorené pre maximálnu flexibilitu. Tieto krajiny presadzujú stratégiu hedgingu, pretože považujú budúce rozdelenie globálnej moci za neisté a chcú sa vyhnúť záväzkom, ktoré by bolo ťažké splniť. S obmedzenými zdrojmi na ovplyvňovanie globálnej politiky chcú mať rozvojové krajiny možnosť rýchlo prispôsobiť svoju zahraničnú politiku nepredvídateľným okolnostiam.

Desaťročia po jeho smrti v roku 1953 útržkovité zdroje dostupné vedcom o živote Josifa Stalina robili z jeho osobnosti niečo ako záhadu. Bol to jednoducho ten obludný tyran, ako ho zobrazil Nikita Chruščov vo svojom tajnom prejave na 20. zjazde sovietskej komunistickej strany v roku 1956? Bola to intelektuálna priemernosť zobrazená v biografii Leona Trockého  „Stalin,“ vydanej posmrtne po tom, čo sovietsky diktátor zorganizoval atentát na svojho rivala v Mexiku v roku 1940? Príležitosť získať celistvejší obraz o Stalinovi prišla až koncom osemdesiatych rokov 20. storočia, keď sa v dôsledku reforiem Michaila Gorbačova a rozpadu Sovietskeho zväzu začali otvárať predtým zapečatené archívy. Okrem iných objavov vyšlo najavo, že Stalin vlastnil rozsiahlu knižnicu: 25 000 kníh, časopisov a brožúr, vrátane približne 400 textov, ktoré osobne označil a anotoval.

„Všetko nasvedčuje tomu, že 21. storočie bude čínskym storočím. S najväčšou pravdepodobnosťou ním nebude v tom ponímaní, ktoré zodpovedá predstave o storočí minulom ako o storočí americkom. Obrodená Čína sa nestane hegemónom a možno ani nebude sa usilovať o túto úlohu. Avšak jej historicky bezprecedentný ekonomický rast vytvára zmenu – a úsilie o pochopenie tejto zmeny a jej dôsledkov je najčastejšou z otázok, ktoré teraz trápia politikov, ale aj ekonómov i politológov. Ekonomické porozumenie je dnes ďalej než pochopenie zo strany teoretikov politiky. Azda i preto, že národohospodári nemusia pri charakteristike zmien prognózovať – stačí, keď ukážu, ako sa rastúca sila čínskej ekonomiky prejavila pri troch nedávnych medzinárodných zlomoch.“ Boli to ázijská finančná kríza v roku 1997, svetová finančná kríza 2008-2009 a pandémia Covid-19.

CIA má najužšie vzťahy so spravodajskými službami z iných anglicky hovoriacich demokracií – Veľkej Británie, Kanady, Austrálie a Nového Zélandu. Väzby také blízke, že ich aliancia dostala názov „Päť očí.“ Ale nesmierne dôležitý spravodajský vzťah udržiava s inou krajinou: Poľskom. Mimochodom – spravodajskí dôstojníci z tejto krajiny fungovali desaťročia takmer ako cenní spolupracovníci Ústrednej spravodajskej služby. „Poľsko je 51. štát,“ pripomenul pri jednej príležitosti predstaviteľ CIA James Pavitt, bývalý zástupca riaditeľa CIA pre operácie (1999-2004).   Korene tohto blízkeho vzťahu siahajú až do studenej vojny. Je to príbeh o statočnosti, pokrvných putách a – samozrejme – o zrade. Spojeným štátom táto aliancia poskytla verného spojenca s významnými pozíciami na niektorých z najnebezpečnejších miest sveta. Poľsko získalo možnosť zbaviť sa sovietskeho jarma a integrovať sa do západného bloku. Zaplatilo však vysokú cenu.

Svet sa topí v špionážnych filmoch, televíznych reláciách a románoch, ale americké univerzity ponúkajú viac kurzov rokenrolu než prednášok o CIA a poznáme viac mien odborníkov z Kongresu USA na sušené mlieko ako expertov z oblasti špionáže. Podobne je to aj v niektorých iných krajinách –  nevynímajúc ani Slovensko, kde sa v médiách i v parlamente vyjadrujú k činnosti spravodajských služieb profesionálne nekompetentné osoby. Táto kríza v oblasti spravodajského vzdelávania deformuje verejnú mienku, živí konšpiračné teórie a poškodzuje spravodajskú politiku. V takomto kontexte môže byť užitočným čítaním kniha jednej z desiatich najvplyvnejších amerických odborníčok na reformu spravodajských služieb Amy Zegartovej „Špióni, klamstvá a algoritmy: história a budúcnosť amerického spravodajstva.” Uznávaná výskumníčka na Inštitúte medzinárodných štúdií Stanfordskej univerzity dokázala oddeliť skutočnosť od fikcie, pričom ponúkla pútavý a poučný popis minulosti, prítomnosti a budúcnosti americkej špionáže, ktorá čelí revolúcii poháňanej digitálnymi technológiami.

Neúspech USA v Afganistane „nebol spôsobený nedostatkom varovania, ale skôr aroganciou a politickým rizikom kalkulátorov s rozhodovacími právomocami, ktorých rozhodnutia sa príliš často robia v ich osobnom a politickom záujme alebo podľa vopred prijatých politických rozhodnutí, než aby ich ovplyvňovali (niekedy nepohodlné) ) hodnotenia spravodajských služieb a komplexné záujmy krajiny“ – napísal krátko po páde Kábulu do rúk Talibanu na portáli Just Security bývalý riaditeľ regionálneho protiteroristického centra CIA pre južnú a juhozápadnú Áziu Douglas London. Podľa Douglasa americkí politickí činitelia boli upozornení, že široká koalícia afganských politikov, vojnových veliteľov a kmeňových vodcov v celej krajine, ktorí ťažia z peňazí a moci, ktoré súvisia s trvalou prítomnosťou USA, pravdepodobne stratí dôveru. Ďalej, že tvrdohlavý odpor prezidenta Ašrafa Ghaního voči afganskej politickej praxi kupovania podpory a jeho demontáži súkromných armád šejkov oslabí ich záujem o podporu vlády. Zmena strany za účelom lepšieho riešenia alebo boja v iný deň je charakteristickým znakom afganskej histórie. A politika USA zaviesť podľa amerického plánu silnú ústrednú vládu a integrovanú národnú armádu slúžila len na to, aby umožnila Ghaniho katastrofálne a nekompromisné vládnutie. V rámci takýchto faktov vnímal skúsený dôstojník CIA situáciu v Afganistane.Čítaj viac »

Ešte pre júnovým summitom Biden-Putin v Ženeve bola z Moskvy avizovaná kniha Dmitrija Trenina „Nová rovnováha síl. Rusko hľadá rovnováhu zahraničnej politiky.“ Publikácia známeho politológa, riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina, je relatívne nestranným pokusom analyzovať sféru, ktorá zvyčajne prekypuje emóciami. Autor sa pokúša o objektívnu analýzu zahraničnej politiky Ruska z rozličných aspektov. Skúma základy, na ktorých sú postavené vzťahy Ruska s inými štátmi, ako napríklad suverenita, národné záujmy, medzinárodné právo a rovnováha síl. Poskytuje prehľad zahraničnej politiky Moskvy pod vedením Michaila Gorbačova, Borisa Jeľcina a Vladimíra Putina. Ako uvádza DmitrijTrenin „pre Rusko zahraničná politika nie je ani tak odrazom tej vnútornej, ale dôležitým nezávislým faktorom, ktorý často aktívne ovplyvňuje kurz v samotnej krajine.“ Aktuálnu pozornosť si zaslúži kapitola venovaná vzťahom USA a Ruska, ktoré sú v dlhotrvajúcej kríze. Všetky vzťahy – konštatuje Trenin „v skutočnosti sa zúžili na jeden spoločný problém: ako zabrániť náhodnému vypuknutiu ozbrojeného konfliktu medzi týmito dvoma jadrovými superveľmocami.“

Vesmír sociálnych médií je takmer nepochopiteľne obrovský: ľudia denne napíšu 500 miliónov twítov, pošlú 65 miliárd správ cez aplikáciu WhatsApp a každý deň zverejnia na Facebook-u štyri petabajty textového a obrázkového materiálu. V tomto zhluku pestrého obsahu sa skrýva to, čomu sa Philip N. Howard venuje vo svojej knihe „Stroj lží: Ako zachrániť demokraciu pred armádami trollov, ľstivými robotmi, operáciami s nevyžiadanými správami a politickými agentmi.“ Autor pôsobí ako profesor sociológie, informatiky a medzinárodných záležitostí na Baliliol College Oxfordskej univerzity. Zameriava sa na vplyv digitálnych médií na celom svete a skúma, ako sa nové informačné technológie využívajú v občianskej angažovanosti i pri spoločenskej kontrole. Medzi jeho výskumné projekty patria štúdie o digitálnom aktivizme, prístupe k informáciám a modernom spôsobe vládnutia v demokraciách i v autoritatívnych režimoch.

Studená vojna sa už dávno skončila, ale špióni – ktorí patrili k nenahraditeľným bojovníkom na tajných frontoch tejto vojny – zostávajú zaujímavými postavami tohto historického obdobia. Patrí medzi nich aj plukovník sovietskej rozviedky Konan Molodyj, ktorého 23. marca 1961 odsúdili v Londýne za špionáž na 25 rokov väzenia. Jeho kauza bola vtedy na prvých stránkach britských a americký novín, ale ešte pod jeho „ľavým“ menom Gordon Lonsdale. Sovietsky rozviedčík pôsobil totiž s kanadským pasom na meno chlapca, ktorého matka sa so svojím manželom rozviedla a po rozvode sa odsťahovala so Sovietskeho zväzu, kde jej syn neskôr zomrel. Prvá správa KGB – teda sovietska rozviedka s použitím identity mŕtveho Lonsdala vyslala Molodého v roku 1953 do Kanady, kde si vytvoril legendu, aby sa mohol dostať ako kanadský občan do Veľkej Británie. Riadil sieť sovietskych špiónov, až kým ho britská kontrarozviedka MI5 na základe upozornenia CIA nezatkla a spolu s ďalšími štyrmi sovietskymi špiónmi nepostavila pred súd. Svoj osud vylíčil Molodyj v knihe, vydanej v roku 1990 v moskovskom vydavateľstve Orbita pod jeho „ľavým“ menom – Gordon Lonsdale: Moja profesia – rozviedčík. Pri tejto príležitosti sovietska pošta vydala aj známku s jeho portrétom.

Politológovia a filozofovia so znepokojením sledujú, ako teraz v mnohých krajinách preberajú moc despotickí vládcovia. Populisti sa spoliehajú na politických spojencov, byrokratov a mediálne osobnosti, aby im vydláždili pohodlnú cestu k moci a podporili ich vládu. Autoritárske a nacionalistické strany, ktoré nedávno vznikli v moderných demokraciách, ponúkajú svojim stúpencom nové cesty k bohatstvu alebo k moci. Vymýšľajú teórie sprisahania, politicky polarizujú spoločnosť, manipulujú sociálne médiá a vyvolávajú nostalgiu po zmene spoločnosti. V Poľsku vyšpekulovali konšpiratívnu teóriu o havárii lietadla s prezidentom Lechom Kaczyńskim v Rusku v roku 2010. V Maďarsku sa stal mýtickým strašiakom židovský filantrop George Söros. Vo Veľkej Británii vymysleli „všeliek“ Brexit, aby vrátili krajinu do čias „Globálnej Británie“, ktorou už nikdy nebude. Takýmito a podobnými fantasmagóriami manipulujú trochu obyčajných ľudí, aby ich navnadili na nacionalizmus a náklonnosť k autokratickej vláde „pevnej ruky.“