Progresívne Slovensko nie je politická strana „jedného muža“ – Opozícia by nemala fantazírovať o generálnom štrajku

Konfliktný vzťah medzi vládnou koalíciou a opozíciou na Slovensku sa naďalej priostruje a nadobúda bulvárny charakter, čo nie v tejto krajine pod Tatrami niečo neobvyklé. Prieskumy volebných preferencií dlhodobo ukazujú, že premiérovi Robertovi Ficovi sa po najbližších parlamentných voľbách nepodarí zostaviť vládu. Pre Fica je slabou útechou, že budúca vláda bude krehká a nestabilná – ako to predvídajú niektorí analytici na základe toho, že bude odkázaná na podporu kontroverzného populistu Igora Matoviča. Napriek viacerým nepriaznivým faktorom premiér Fico sa nevzdal nádeje, že sa mu podarí zvrátiť negatívny trend volebných preferencií a nestratiť dominujúcu pozíciu na slovenskej politickej scéne. V záujme toho sa vzdal svojho pragmatického realizmu, vďaka ktorému toleroval ekonomické reformy svojho predchodcu na poste premiéra – Mikuláša Dzurindu a nadšene deklaroval odhodlanie dostať Slovensko do jadra Európskej únie.

Keď však pričinením klientelizmu a korupcie začal Fico strácať politickú pôdu pod nohami, radikálne zmenil kurz strany Smer-SD a začal loviť hlasy medzi voličmi nacionalistických a extrémne konzervatívnych politických strán. Zásadne radikálny obrat vo Ficovej ideologickej orientácii nastal potom, keď stranu Smer-SD opustila frakcia Petra Pellegriniho. A v súčasnosti presedlal na tzv. suverénnu politiku štyroch svetových strán, aby vyvážil stratu autority u euroatlantických partnerov Slovenska. Vyhľadáva kontakty na autoritárske a diktátorské režimy – čím si získava určitú náklonnosť extrémistického elektorátu, ale stráca dôveryhodnosť u predstaviteľov Európskej únie a NATO. Premiér Fico sa pokúša „sedieť na dvoch stoličkách“ – no to sa mu nedarí, pretože politici v západnej Európe zreteľne prečítali jeho náklonnosť k vojnovému zločincovi Vladimírovi Putinovi.

Vedúce postavenie hnutia Progresívne Slovensko v prieskumoch volebných preferencií inšpirovalo Fica k tomu, aby opakovane prezentoval verejnosti negatívne informácie o rodine Michala Šimečku – zrejme v domnení, že takýmto spôsobom negatívne ovplyvní preferencie Progresívneho Slovenska. Možno odôvodnene konštatovať, že ak Fico vychádzal z takejto premisy, potom jeho predpoklady svedčia o povrchnom a zjednodušenom vnímaní aktuálnej spoločenskej reality. Najprv sa žiada pripomenúť, že ani elektorát strany Smer-SD v predvolebnej kampani v roku 2023 sa nedal ovplyvniť negatívnymi informáciami o trestnom stíhaní viacerých členov a nominantov strany Smer-SD. Okrem toho podstatnejšou je tá okolnosť, že Progresívne Slovensko nie je politický subjekt „jedného muža“ – ako je to v prípade Ficovho Smer-u, ktorého spoločenská autorita u voličov je postavená na jeho „vodcovi.“ Treba si pripomenúť, že v Progresívnom Slovensku si už viackrát zvolili iného lídra a hnutie tým nijako neutrpelo, ale jeho spoločenský vplyv vzrástol.

Niektorí tvrdia, že Robert Fico je skúsený politik. Zdá sa však, že sa nepoučil zo skúseností iných politikov, ktorý zastávali funkciu predsedu vlády. Podobne ako bývalý premiér Vladimír Mečiar začal šíriť konšpiracionistické teórie. V januári Fico avizoval prípravu štátneho prevratu a kvôli tomu zvolal aj Bezpečnostnú radu Slovenskej republiky. Ďalší vývoj spoločnosti ukázal, že išlo o Ficov propagandistický ťah, ktorým sa pokúsil zastrašiť organizátorov protivládnych demonštrácii. Do tejto hybridnej operácie zatiahol aj prezidenta republiky Petra Pellegriniho a tiež spravodajské služby, ale doteraz vo veci nekonal žiaden orgán činný v trestnom konaní a verejnosti neboli predložené právne relevantné dôkazy o tom, že opozícia plánovala ohroziť ústavné zriedenie Slovenskej republiky.

V kontexte s Ficovými pokusmi kompromitovať opozíciu nie je príliš náležité fantazírovať o „generálnom štrajku,“ ako to urobili nedávno na protivládnej demonštrácii v Bratislave niektorí opoziční politici. Rozumnejší verejní činitelia ich už za to napomenuli, ale je užitočné podotknúť, že ani čísla z prieskumov volebných preferencií nehovoria  tom, že by účasť na generálnom štrajku mala taký manifestačný charakter, ako tomu bolo pri pamätnom generálnom štrajku 27. novembra 1989 za zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany v Česko-Slovensku. Všetky opozičné aktivity na Slovensku by mali byť primerané rozloženiu politických síl a nemali by poskytovať zámienku premiérovi Ficovi, aby ich zneužíval vo svoj prospech udržať sa za každú cenu pri moci. Opozícia by sa nemala nechať zlákať siláckymi rečami politikov, ktorí si takýmto spôsobom chcú získať náklonnosť nespokojných občanov.