Pri rokovaní Fico-Zelenskyj nešlo iba o ruskú ropu – slovenský premiér nemôže ignorovať ekonomickú závislosť od „kolektívneho Západu“

Od stretnutia premiéra Roberta Fica s prezidentom Volodymyrom Zelenským pri Užhorode sa neočakávali prevratné zmeny, ale samotný fakt, že po Ficových nevraživých vyjadreniach na adresu ukrajinského prezidenta a prejavoch jeho demonštratívnej náklonnosti Putinovej verzii vojny na Ukrajine sa rozhodol pre schôdzku so Zelenským, naznačuje, že pociťuje riziká jeho tzv. politiky na „štyri svetové strany.“ Takúto strategickú doktrínu si totiž mohol dovoliť generál Charles de Gaulle, ktorý bol prezidentom európskej mocnosti, akou je Francúzsko, ale nie predseda vlády Slovenskej republiky – krajiny v každom ohľade odkázanej na ekonomickú závislosť od „kolektívneho Západu,“ ako aj  na jeho bezpečnostné garancie. Premiér Fico azda už chápe, že jeho krajina má bezvýznamnú váhu pre Rusko alebo Čínu a je iba malou figúrkou na šachovnici globálnej geopolitiky.

Možno si premiér Fico robí ilúzie o výhodách vzťahov s Putinom alebo Si Ťin-pchingom, no určite postrehol, že z pohľadu Európskej únie je posilnenie Ukrajiny kľúčové pre bezpečnostnú stabilitu európskeho kontinentu. V Bruseli úspešnú, prosperujúcu a demokratickú Ukrajinu integrovanú do európskych štruktúr považujú za najspoľahlivejšiu záruku proti budúcej ruskej expanzii; vidia v nej významný prínos pre energetickú a potravinovú bezpečnosť EÚ. Hlavné európske mocnosti oceňujú geopolitický potenciál Ukrajiny a chápu jej význam pre obranu kontinentu pred imperiálnymi ambíciami Ruska, ktoré sa doteraz nedokázalo vyrovnať s rozpadom Sovietskeho zväzu.  V takomto kontexte je zreteľne jasné, prečo sa Robert Fico vydal na stretnutie so Zelenským. Premiér dobre vie, že akákoľvek konfrontácia so záujmami EÚ by mohla drasticky poškodiť záujmy Slovenska a zasiahnuť aj jeho politický osud.

Ficova ochota podporovať vstup Ukrajiny do Európskej únie vychádza tiež z jeho kalkulácie, že komplikovaný proces prijímania Ukrajiny do EÚ bude trvať možno viac ako dekádu, takže nepovažuje túto otázku za politicky aktuálnu a akútnu. Tempo tohto procesu bude závisieť od mnohých okolností, a preto premiér s ľahkým srdcom deklaroval záväzok, že Slovensko bude podporovať Ukrajinu na jej ceste do EÚ. Okrem toho uvedeným postojom sa Fico diferencuje od maďarského premiéra Viktora Orbána, ktorý opakovane vyhlásil, že prijatie Ukrajiny do EÚ je v rozpore so záujmami Maďarska. Ficove vyjadrenia po rokovaní s prezidentom Zelenským tiež naznačujú, že premiér Fico nechce, aby sa Slovensko ocitlo vo vzťahu ku Kyjevu na rovnakej platforme ako Budapešť, kde sa priamo z úst premiéra ozvalo tvrdenie, že Ukrajina „Maďarsku adresuje veľmi vážne vyhrážky.“

Opoziční politici i komentátori si všimli určitú zmenu Fcovej rétoriky na tému Ukrajina, i keď zostáva poplatný Putinovmu naratívu. Stále sa pokúša „sedieť na dvoch stoličkách,“ čo možno neprekáža jeho voličom, ale u partnerov Slovenska v Európskej únii to umocňuje ich pochybnosti a nedôveru.  Nepriamym dôkazom toho, že Bruselu záleží na tom, ako sa formuje politika Slovenska voči Ukrajine, je aj Ficovo zastavenie na hraničnom prechode s Ukrajinou, kde sa stretol s predsedom Európskej rady Antóniom Costom, ktorý v rámci jeho turné po niektorých európskych hlavných mestách si dal tú námahu, že zašiel až do Užhorodu – kde sa stretol s prezidentom Zelenským – a potom na ukrajinskú hranicu, aby s Ficom hovoril o pálčivých témach týkajúcich a Ukrajiny. Zaiste nešlo iba o akt diplomatickej zdvorilosti, ale obojstranný záujem vymeniť si názory a informácie, keďže Fico sa iba nedávno vrátil z Pekingu .

Na druhej strane si netreba pestovať ilúzie, že by premiér Fico mohol byť akýmsi mediátorom v ukrajinskom vojnovom konflikte a prenášať posolstvá  medzi vplyvnými aktérmi situácie na Ukrajine. Slovenská republika stratila príležitosť participovať na mierotvorných procesoch na Ukrajine, keďže Ficova vláda sa začala riadiť podľa scenára ruskej propagandy. Tým, že Robert Fico nešiel rokovať so Zelenským do Kyjeva – ako napríklad aj premiér Orbán – prezentoval svoj submisívny vzťah k prezidentovi Putinovi, ktorý spochybňuje legitimitu ukrajinského prezidenta.  Možno pripustiť aj výklad, že niektoré prvky Ficovej politiky vo vzťahu k Ukrajine nie sú diktované z Moskvy, ale zohľadňujú protiukrajinské nastavenie jeho elektorátu mohutne ovplyvňovaného prorusky orientovanou propagandou.