Kompromis rozhodne o tom, či opozícia porazí Roberta Fica – Ako prekonať politickú nevraživosť a deficit zdravého rozumu

Prieskumy volebných preferencií na Slovensku dlhodobo ukazujú takmer nemeniace sa hodnoty, pričom niektorí komentátori a analytici na základe rozdielov na úrovni desatín percenta – či azda 1 % – robia analytické závery, hoci niekedy sa číselné posuny pohybujú na úrovni štatistickej chyby. Iný analytický stereotyp sa obmedzuje na negatívnu kritiku politiky Roberta Fica, ale bez širšieho spoločenského kontextu. K politikom opozície sa však médiá tzv. hlavného prúdu – až na výnimky – správajú ako k „indickým posvätným kravám.“ Ak premýšľajúci a racionálne uvažujúci ex-premiér Ľudoví Ódor napísal, že „nenávisť na Slovensku zašla až príliš ďaleko,“ tak jeho diagnóza spoločnosti sa netýka iba Rusku naklonených predstaviteľov vládnej koalície. Politická nevraživosť a deficit zdravého rozumu sa šíri naprieč celým politickým spektrom ako rakovina a nielen politici, ale aj médiá – sociálne siete nevynímajúc – pestujú intoleranciu i vulgárnu animozitu voči názorovým  oponentom a kritikom negatívnych javov v spoločnosti.

Zložitosť vnútropolitických pomerov na Slovensku komplikuje fakt, že vláda Roberta Fica vedie našu krajinu mimo transatlantického koridoru do neistého strategického prostredia a začala pestovať proruský sentiment ako protiváhu spojenia so Západom. Premiér Fico vyjadruje vrelú náklonnosť k autoritatívnym vodcom ako je Viktor Orbán v Maďarsku, Aleksandar Vučić v Srbsku a verejne prejavil svoje sympatie niektorým podobným režimom v Ázii. Aj táto charakteristika zahraničnopolitického kontextu pozície Slovenska umocňuje nevyhnutnosť, aby opozícia prelomila „viac-menej pat“ v meraní síl s Ficovou koalíciou. Slovensko ako malá krajina potrebuje spoľahlivé strategické ukotvenie v NATO a v Európskej únii. Aktuálny zahraničnopolitický kurz Ficovej vlády spochybňuje naše spojenecké vzťahy a nahlodáva dôveru našich partnerov, ktorí sú pre Slovensko životne dôležití.

Aby opozícia „chytila druhý dych,“ musí sa viac priblížiť k spoločenskej realite. A tou je na prvom mieste skutočnosť, že existuje nie zanedbateľná skupina občanov, ktorí sú nespokojní s politikou Ficovej vlády, ale nemajú dostatok dôvery voči niektorým opozičným politikom a tiež voči ich programovej agende. Treba si otvorene priznať, že o návrat Roberta Fica k moci sa pričinili aj podaktorí predstavitelia dnešných opozičných subjektov, a preto nepôsobia na voličov dôveryhodne. Ale ani niektoré nové tváre opozície neposkytujú občanom istotu, že profesionálne zvládnu „remeslo vládnutia,“ ktoré je oveľa náročnejšie, ako je vyratúvanie Ficových chýb, o ktorých už čvirikajú aj „vrabce“ na bratislavských strechách. Mnohí potenciálni voliči opozície si želajú vládu bez Fica, ale s osvedčenými a odborne kompetentnými ministrami, nezaťaženými zlyhaniami z minulosti.

Rozšírenie elektorátu opozície si vyžaduje, aby sa jej predstavitelia vzdali slovníka „bratislavskej kaviarne“ a hovorili o aktuálnych spoločenských témach tak, ako o nich komunikujú ich potenciálni voliči. A opozícia by si nemala nechať diktovať témy Robertom Ficom, ale nastoľovať otázky, na ktoré má pripravené vlastné odpovede a ktoré sa bytostne dotýkajú radového občana. Ani politické prekáračky poslancov v Národnej rade Slovenskej republiky nie sú témou, ktorá je najviac pálčivá pre ľudí živiacich sa poctivou prácou. Im je ľahostajné, či parlament riadi riadne zvolený alebo iba „poverený“ predseda parlamentu. Ani pejoratívny slovník nie je tým najúčinnejším politickým prostriedkom tam, kde sú vhodnejšie konkrétne a racionálne argumenty. Možno niektorí si neuvedomujú, že pri politických škriepkach nie vždy platí ľudové príslovie: „Na hrubé vrece hrubá záplata.“

Sprievodným znakom nízkej politickej kultúry na Slovensku je miera nepochopenia významu politického kompromisu. Za súčasného stavu v rôznorodej opozícii práve kompromis je dôležitým faktorom, ktorý rozhodne o tom, či tábor opozície dokáže poraziť v parlamentných voľbách Ficovu koalíciu – a či opozícia bude schopná zostaviť životaschopnú vládu. Podľa definície umelej inteligencie politický kompromis znamená ústupky s cieľom dosiahnuť dohodu, ktorá je prijateľná pre všetkých, aj keď nemusí byť optimálnym riešením. Publicista samo Marec – ktorý napísal pre opozíciu recept „Ako poraziť Roberta Fica“ – podotkol, že na jeho porážku „je potrebná široká spolupráca aj za cenu (morálnych) kompromisov.“ Niektorým sa môže zdať, že je to „vysoko nastavená latka,“ ale pri zostavovaní Moravčíkovej vlády v roku 1994 a Dzurindovho kabinetu v roku 1998 ju slovenskí politici dokázali preskočiť.