Kategória: Zahraničná politika

Aktuálna konfrontačná komunikácia medzi oficiálnymi predstaviteľmi Maďarska a Slovenskej republiky dáva za pravdu analytikom, ktorí už roky opakovane varujú, že maďarské politické elity usporiadanie strednej Európy po Trianone považujú za prechodný stav. V tejto súvislosti žiada sa pripomenúť slová maďarského premiéra Viktora Orbána z jeho prejavu pri príležitosti osláv trianonskej storočnice 6. júna 2020 v Sátoraljaújhely, kde zdôraznil, že „pre nás každý zápas trvá až dovtedy, pokiaľ ho nevyhráme. Preto nezanikli dejiny Maďarov ani pri Moháči, ani pri Világoši, ani pri Trianone, a preto budú opäť žiariť všetky kamene na korune Svätého Štefana.“ A v tejto súvislosti maďarský vodca podotkol, že „naša generácia, štvrtá generácia po Trianone, ešte naplní svoje poslanie a Maďarsko privedie až k bránam víťazstva. Ale rozhodujúcu bitku musí vybojovať generácia po nás – piata generácia po Trianone.“ Orbánov metaforický jazyk zreteľne vyjadrujú strategickú orientáciu maďarskej politiky, ktorú nemožno kamuflovať žiadnymi diplomatickými floskulami alebo kvetnatými frázami o susedskej spolupráci, ako to nedávno prezentoval maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjartó pri rozhovoroch so svojím slovenským kolegom Ivanom Korčokom.

Slovenské médiá tzv. hlavného prúdu ponechali bez povšimnutia názor predsedu strany Hlas-SD Petra Pellegriniho, ktorý vyjadril v diskusnej relácii TV JoJ „Na hrane“ – a potom ho opakovane pripomenul na sociálnej sieti: „Mrzí ma, že zo slovenskej zahraničnej politiky sa vytráca dlhoročné pravidlo, podľa ktorého má byť orientovaná na všetky štyri svetové strany. Nikto nespochybňuje, že sme a chceme byť platným členom Európskej únie, ale nemôžeme vo svojej politike ani ignorovať krajiny ako Rusko alebo Čína. Aj preto som ako predseda vlády nepodporoval napríklad demonštratívne vyhosťovanie ruských diplomatov ako gesto solidarity, ale naopak – ak sme zistili, že ich pôsobenie je nezlučiteľné s diplomatickým poslaním, konali sme okamžite.“ Pellegriniho slová nemožno ignorovať, pretože súčasná geopolitická situácia nadobúda čoraz nebezpečnejšie rozmery a Slovensko za takýchto okolností by malo uvážlivo a realisticky formulovať svoje k postoje k pálčivým problémom konfliktnej medzinárodnej scény.

S blížiacim sa termínom amerických prezidentských volieb ozývajú sa v USA hlasy, ktoré naznačujú očakávanie, že ak sa do Bieleho domu dostane demokratický kandidát Joe Biden, mohlo by dôjsť k niektorým významnejším zmenám zahraničnopolitického kurzu Spojených štátov – a to aj vo vzťahoch medzi Washingtonom a Moskvou. V auguste bol uverejnený otvorený list amerických odborníkov, ktorého signatármi sú aj mnohí bývalí činiteli americkej prezidentskej administratívy, nevynímajúc ministrov a veľvyslancov. Autori listu vyzývajú na triezve prehodnotenie amerických záujmov v Rusku, predovšetkým na lepšie pochopenie toho, čo USA od Moskvy očakávajú. Z listu vyplýva, že ruskú politiku Spojených štátov doteraz poháňali viac emócie ako triezva uvážlivosť. Z jeho obsahu možno vyvodiť záver, že ak Joe Biden 3. novembra zvíťazí, Trumpovo obdobie bude vnímané ako dočasné zlyhanie amerického politického systému. A to by pravdepodobne mohlo vrátiť pokojnejšiu atmosféru rusko-americkým vzťahom.

Riaditeľ Centra pre strategické a zahraničnopolitické štúdie v Minsku Arsenij Sivickij minulý týždeň tvrdil, že „podpora Kremľa Lukašenkovi nie je taká jednoznačná, ako by sa mohla javiť bezprostredne po voľbách.“ Podľa jeho názoru medzi Moskvou a Západom existuje zhoda v tom, že bieloruská kríza by sa mala vyriešiť tak, aby Bielorusko zostalo vo sfére vplyvu Ruska a budúci politický režim v Bielorusku by nevytváral Európanom problémy z hľadiska ich bezpečnosti. Ako príklady možného riešenia situácie uvádzal dva príklady. Jeden z modelov sa uplatnil počas ústavnej krízy v Moldavsku v roku 2019, kde Kremeľ spolu so západnými partnermi vytvorili antioligarchickú koalíciu a vytlačili z politickej scény opozičnú Demokratickú stranu a jej šéfa – miliardára Vlada Plahotniuca. Druhý model použitý v politickej kríze v roku 2018 v Arménsku vyvrcholil revolúciou, ktorá nastolila demokratickú vládu Nikolu Pašinjana. Ruská vojenská prítomnosť v Arménsku aj po vnútropolitických zmenách ďalej pokračuje a vzťahy s Ruskom sa zachovali v zhode s historickými tradíciami.

Konflikt medzi autokratom Alexandrom Lukašenkom a väčšinou občanov Bieloruska – ktorí sa vzbúrili proti sfalšovaným výsledkom prezidentských volieb – dostal sa do kritického štádia neistoty, keď sa množia prognózy i špekulácie, ale zatiaľ si nikto netrúfa s určitosťou predvídať, ako režim posledného európskeho diktátora skončí. Racionálnejšie uvažujúci analytici nepochybujú o tom, že Moskva zasahuje do záležitostí Bieloruska – zatiaľ ešte na strane Lukašenka – avšak ani nepochybujú o tom, že ruský prezident Vladimír Putin predstiera možnosť vojenského zásahu, aby vymámil čo najväčšie politické ústupky od predstaviteľov Európskej únie, zainteresovaných na zmene režimu v Minsku v prospech víťaznej kandidátky opozície Sviatlany Cichanovskej. Ruské špeciálne služby dôverne poznajú situáciu v krajine, takže namiesto „násilného“ scenára Kremeľ akceptuje každé riešenie, len aby sa nezaplietol do konfliktu, potenciálne plodiaceho nepríjemné komplikácie v širšom geopolitickom rámci – možno aj nepríjemnosti na politickej scéne v Rusku.

Denník The Wall Street Journal konštatoval, že „Cielené zabitie iránskeho generála nasmerovalo USA na križovatku na Strednom východe.“ Existujú rôzne alternatívy budúceho vývoja situácie v tomto regióne, ale ani jedna nedáva šancu k aspoň trochu optimistickým prognózam. Zabitie Kássima Sulejmáního nie je koniec konfliktu medzi USA a Iránom, ale vojnový akt, ktorý Washingtonu sotva väčšina Iráncov zabudne. Podľa znalcov pomerov v krajine s viac ako 80 miliónmi obyvateľov dve tretiny z nich ho považovali za najvplyvnejšiu sekulárnu autoritu režimu a dokonca si ho želali na poste prezidenta Iránskej islamskej republiky. Spojené štáty sa po druhýkrát negatívne zapísali do povedomia Iráncov, ktorý Američanom nevedia odpustiť, že keď v roku 1951 vtedajší premiér Muhammad Mosaddek znárodnil Anglo-iránsku ropnú spoločnosť a zvýšil ceny ropy, Washington spustil podvratnú operáciu na jeho zosadenie z postu predsedu vlády. CIA v rámci operácie „Ajax“ podplácala miestnu tlač i poslancov parlamentu a organizovala nepokoje, kvôli ktorým armáda v auguste 1953 uskutočnila vojenský puč a Američanom nepohodlného premiéra Mossadeka uväznila.

Francúzsky inštitút na prieskumy verejnej mienky a trhu IFOP (Institut d´études opinion et marketing en France et à l´international) v rámci prieskumu medzi obyvateľmi štyroch európskych krajín položil respondentom otázku, či by si v blízkej budúcnosti priali zlepšenie vzťahov medzi Ruskom a Európskou úniou. Podľa výsledkov prieskumu pozitívnu zmenu vo vzťahoch s veľkou krajinou na východe kontinentu si želá 84 % Nemcov, 78 % Talianov, 75 % Francúzov a 68 % občanov Veľkej Británie. Podobne ako títo Európania vnímajú perspektívu vzťahov s Ruskom aj pragmatickí politici, ktorí nepodľahli hysterickej rusofóbii šírenej hlavne spoza oceánu, ale realisticky hodnotia aktuálnu geopolitickú situáciu a jej potenciálne negatívne dôsledky pre Európu. A bývalý francúzsky minister zahraničných vecí Hubert Védrine dokonca 20. decembra tohto roku v týždenníku Le Nouvel Observateur napísal, že „ľutuje – rovnako ako Henry Kissinger – že nebolo vynaložené žiadne úsilie na pridruženie Ruska k novému európskemu bezpečnostnému balíku, aspoň na začiatku, po zániku ZSSR.“ Niekdajší poradca prezidenta Francoisa Mitteranda k tomu ešte dodal, že rovnako ako dôverník prezidenta Jimmyho Cartera – Zbigniev Brzeziński si myslí, že by bolo lepšie „predstaviť si neutrálny štatút Ukrajiny.“

Rozpad Sovietskeho zväzu v roku 1992 viedol aj k deštrukcii v ruskej armády a Rusko sa stalo váhou svojho vplyvu z pohľadu Západu „regionálnou mocnosťou“. Krajina sa ocitla v stave spoločenskej a ekonomickej krízy, ale snažila sa o vytvorenie partnerských vzťahov s euroatlantickou alianciou a hľadala svoje miesto po zániku bipolárneho usporiadania sveta. Vznikla napríklad Rada NATO – Rusko (2002) ako základná štruktúra na zlepšenie vzťahov medzi alianciou a Ruskom. Poskytovala priestor na konzultácie o širokom spektre bezpečnostných problémov v euroatlantickej oblasti (terorizmus, Afganistan, konzultácie v oblasti protiraketovej obrany, nešírenie zbraní hromadného ničenia, pašeráctvo zbraní atď.). Rada prestala fungovať 1. apríla 2014 v dôsledku krízy na Ukrajine, keď sa Severoatlantická aliancia rozhodla, že pozastaví spoluprácu s Ruskom v rámci tejto inštitúcie.

Oficiálne zdroje na Slovensku prezentovali návštevu premiéra Petra Pellegriniho v Bielom dome ako úspech slovenskej diplomacie, ale opozičné médiá sa snažili jej význam bagatelizovať. Bývalý slovenský veľvyslanec v USA a v Maďarsku Rastislav Káčer tvrdil, že za prijatím Pellegriniho u prezidenta Donalda Trumpa je lobing, čo v kontexte s tým, že o desať dní po Pellegrinim bude Trumpovým hosťom predseda maďarskej vlády Viktor Orbán, svedčí o tom, že diplomat Káčer si svoj výklad „vycucal z prsta“, aby ulahodil médiám tzv. hlavného prúdu. Ide totiž o to, že ak dvaja premiéri so skupiny V4 krátko po sebe navštívia amerického prezidenta, tak to nie je výsledok nejakého lobingu, ale zámer Washingtonu „dať na poriadok“ vzťahy s dvomi stredoeurópskymi krajinami, kde majú Spojené štáty svoje „špecifické“ záujmy. Keďže Slovensko ani Maďarsko nie sú ekonomickí giganti, tak aj bežnému čitateľovi povrchných novinárskych článkov je celkom jasné, prečo si svetovou politikou zaneprázdnený americký prezident našiel na Pellegriniho a Orbána hodinku času. Orbánov hovorca Zoltan Kovacs na Twitteri upresnill, že programom rozhovoru jeho šéfa s Trumpom bude obranná spolupráca, dvojstranné vzťahy, regionálna bezpečnosť a energetická bezpečnosť. Lajčákov maďarský kolega Péter Szijjártó považoval za potrebné doplniť vysvetlenie: „Američania musia pochopiť, že na základe infraštruktúry sme závislí od ruských energetických zdrojov.“

Po dvojhodinovom rozhovore ruského prezidenta Vladimíra Putina s japonským premiérom Šinzó Abem v januári tohto roku v Kremli, ktorý neviedol bližšie k riešeniu hlavnej otázky rusko-japonských vzťahov – odstráneniu dlhotrvajúceho územného sporu o štyri Kurilské ostrovy – najmä v Tokiu hovorili o rýchlom zblížení Moskvy s Pekingom. Aj analytici v iných krajinách špekulovali o rusko-čínskej aliancii – a to najmä v súvislosti s rastúcim geopolitickým napätím vo vzťahoch Moskvy a Pekingu so Spojenými štátmi. Pozorovatelia upozorňovali na to, že prezidenti Vladimír Putin a Si Ťin-pching sa stretli viac ako 25-krát a prvá zahraničná cesta čínskej hlavy štátu smerovala do Moskvy, pričom Putin vyzdvihoval svoje vzťahy s čínskym prezidentom ako najlepší osobný vzťah, ktorý má so zahraničným partnerom. Zavesil mu na krk zlatú reťaz Rádu Sv. Ondreja, čo je najvyššie civilné vyznamenanie v Rusku. Putin dostal od Si Ťin-pchinga Rad priateľstva, udeľovaný cudzincom za osobitný príspevok k rozvoju spolupráce s Čínskou ľudovou republikou.