Kategória: Zahraničná politika

Bývalý šéf Mníchovskej bezpečnostnej konferencie Wolfgang Ischinger komentoval summit Trump-Putin na Aljaške na sociálnej sieti X jednoznačne: „Žiadny skutočný pokrok – jasné 1:0 pre Putina – žiadne nové sankcie. Pre Ukrajincov: nič. Pre Európu: hlboké sklamanie.“  Podobne čítali krátku a prevažne bezobsažnú tlačovú konferenciu prezidentov Donalda Trumpa a Vladimíra Putina aj analytici, ktorí konštatovali, že Trump nedosiahol minimum, v ktoré dúfal – a to dočasné prímerie na Ukrajine. Napriek Putinovým lichotivým formuláciám adresovaným Trumpovi – a jeho charakteristike Trumpa ako „fantastického“ partnera – bolo zreteľné, že autokrat z Kremľa vôbec nezmenil svoj zásadný postoj, že Ukrajinu považuje za ruské územie a neakceptuje žiaden kompromis. Z verejne dostupných informácií možno usudzovať, že Putin je ochotný ponúknuť Trumpovi len toľko, aby získal čas na ďalšie upevňovanie ruských pozícií na východe Ukrajiny.

Do Kyjeva pricestoval nemecký kancelár Friedrich Merz spolu s francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom a britským premiérom Keirom Starmerom, aby všetci traja spolu s poľským premiérom Donaldom Tuskom hovorili s ukrajinským prezidentom Volodomyrom Zelenským. Budú rokovať o ďalšej vojenskej pomoci Ukrajine, čo má byť signál ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi, že ich podpora Kyjeva vo vojne s Ruskom bude pokračovať. Ako uviedol časopis Der Spiegel,  Merz si túto návštevu pripravil už v stredu počas svojho prvého telefonátu s americkým prezidentom Donaldom Trumpom . Kancelár informoval amerického prezidenta o spoločnom vyhlásení a ten podľa zdrojov blízkych Merzovi zareagoval priaznivo. Trump následne na portáli Truth Social sprísnil tón voči ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi a pohrozil sankciami, ak Rusko odmietne súhlasiť s prímerím. Lídri ďalších štátov tzv. koalície ochotných – vrátane českého premiéra Petra Fialu – sa do rokovaní v Kyjeve pripoja on-line na diaľku.

Ruská armáda je v Donbase relatívne úspešná, aj keď Putinova vojenská operácia na Ukrajine neprebieha tak, ako si to naplánovali jeho generáli. Geopolitické dôsledky ruskej invázie do susednej krajiny prinášajú už výrazne negatívne dôsledky na väčšinu sveta a uvedomuje si to aj časť ruských elít. Otvorene o tom hovorí ruská opozícia, ktorá si všíma, že medzi ruskými elitami je stále dosť zástancov mieru medzi Ruskom a Ukrajinou. V Moskve sa hovorí, že sú názormi na vojnu proti Ukrajine rozdelení do niekoľkých skupín. Ide hlavne o osoby z podnikateľského sveta a finančných kruhov, ako to nepriamo naznačil šéf bankového domu Sberbank German Gref, ktorý na 25. Petrohradskom medzinárodnom fóre v súvislosti s protiruskými sankciami hovoril o tom, že hrozí návrat ruskej ekonomiky na úroveň roku 2021 asi za desať rokov. Okrem Grefa radia do neformálnej tzv. „strany mieru“ aj prezidenta na zahraničie orientovanej banky VTB Andreja Kostina a generálneho riaditeľa zbrojárskeho koncernu Rostech Corporation Sergeja Čemezova.

Za jeden z vážnych symptómov zmenenej geopolitickej situácie v dôsledku vojny na Ukrajine možno považovať najnovšie správy o tom, že vláda Spolkovej republiky Nemecko zvažuje nákup protiraketového štítu kvôli hrozbe zo strany Ruska. Predsedníčka Výboru pre obranu v Bundestagu Marie-Agnes Strack-Zimmermannová ( FDP ) pre denník »Welt« povedala, že cestuje do Izraela, aby začala rozhovory o obrannom systéme Iron Dome. Podľa informácií nemeckých médií chcú viacerí obranní politici vycestovať do Izraela a do štvrtka sa okrem iného dozvedieť viac o systémoch protivzdušnej obrany. Hlavný spravodajca pre rozpočet na obranu v rozpočtovom výbore nemeckého parlamentu Andreas Schwarz (SPD) konštatoval: „Musíme sa lepšie chrániť pred hrozbou z Ruska. Na to potrebujeme celonemecký protiraketový štít.“ Uvedená téma bola tiež predmetom konzultácie medzi kancelárom Olafom Scholzom a generálnym inšpektorom Bundeswehru Eberhardom Zornom, ako by sa mal na tento účel použiť špeciálny fond Bundeswehru v sume 100 miliárd €.

V pondelok 31. januára sa zíde na základe žiadosti Spojených štátov Bezpečnostná rada OSN, aby sa zaoberala správaním Ruska voči Ukrajine, vrátane koncentráciou ruských vojakov pri ich spoločných hraniciach. Debata na tomto fóre sotva prinesie pozitívne riešenie zložitej situácie, ktorej vývoj si trúfa málokto predvídať. Podľa niektorých analytikov prezident Vladimír Putin plánuje rozsiahlu inváziu, aby obsadil hlavné mesto Kyjev a zvrhol vládu. A potom by pokračoval „malou vojnou,“ v ktorej by Rusko „zachránilo“ separatistov podporovaných Kremľom. Triezvejšie uvažujúci stratégovia nevykladajú situáciu tak dramaticky a prikláňajú sa k názoru, že namiesto hystérie treba chladnou hlavou posudzovať záujem Ruska, aby ho obklopovali štáty, ktoré neposkytujú svoje územie základniam jadrovo-raketových zbraní a garantujú, že neposlúžia štruktúram ohrozujúcim jeho bezpečnosť. V tomto sa uvažovanie v Moskve nelíši od vnímania strategickej reality vo Washingtone, čo v roku 1962 preukázal prezident John F. Kennedy, keď Nikita Chruščov nechal rozmiestniť sovietske rakety s jadrovými hlavicami na Kube.

Aktuálna konfrontačná komunikácia medzi oficiálnymi predstaviteľmi Maďarska a Slovenskej republiky dáva za pravdu analytikom, ktorí už roky opakovane varujú, že maďarské politické elity usporiadanie strednej Európy po Trianone považujú za prechodný stav. V tejto súvislosti žiada sa pripomenúť slová maďarského premiéra Viktora Orbána z jeho prejavu pri príležitosti osláv trianonskej storočnice 6. júna 2020 v Sátoraljaújhely, kde zdôraznil, že „pre nás každý zápas trvá až dovtedy, pokiaľ ho nevyhráme. Preto nezanikli dejiny Maďarov ani pri Moháči, ani pri Világoši, ani pri Trianone, a preto budú opäť žiariť všetky kamene na korune Svätého Štefana.“ A v tejto súvislosti maďarský vodca podotkol, že „naša generácia, štvrtá generácia po Trianone, ešte naplní svoje poslanie a Maďarsko privedie až k bránam víťazstva. Ale rozhodujúcu bitku musí vybojovať generácia po nás – piata generácia po Trianone.“ Orbánov metaforický jazyk zreteľne vyjadrujú strategickú orientáciu maďarskej politiky, ktorú nemožno kamuflovať žiadnymi diplomatickými floskulami alebo kvetnatými frázami o susedskej spolupráci, ako to nedávno prezentoval maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjartó pri rozhovoroch so svojím slovenským kolegom Ivanom Korčokom.

Slovenské médiá tzv. hlavného prúdu ponechali bez povšimnutia názor predsedu strany Hlas-SD Petra Pellegriniho, ktorý vyjadril v diskusnej relácii TV JoJ „Na hrane“ – a potom ho opakovane pripomenul na sociálnej sieti: „Mrzí ma, že zo slovenskej zahraničnej politiky sa vytráca dlhoročné pravidlo, podľa ktorého má byť orientovaná na všetky štyri svetové strany. Nikto nespochybňuje, že sme a chceme byť platným členom Európskej únie, ale nemôžeme vo svojej politike ani ignorovať krajiny ako Rusko alebo Čína. Aj preto som ako predseda vlády nepodporoval napríklad demonštratívne vyhosťovanie ruských diplomatov ako gesto solidarity, ale naopak – ak sme zistili, že ich pôsobenie je nezlučiteľné s diplomatickým poslaním, konali sme okamžite.“ Pellegriniho slová nemožno ignorovať, pretože súčasná geopolitická situácia nadobúda čoraz nebezpečnejšie rozmery a Slovensko za takýchto okolností by malo uvážlivo a realisticky formulovať svoje k postoje k pálčivým problémom konfliktnej medzinárodnej scény.

S blížiacim sa termínom amerických prezidentských volieb ozývajú sa v USA hlasy, ktoré naznačujú očakávanie, že ak sa do Bieleho domu dostane demokratický kandidát Joe Biden, mohlo by dôjsť k niektorým významnejším zmenám zahraničnopolitického kurzu Spojených štátov – a to aj vo vzťahoch medzi Washingtonom a Moskvou. V auguste bol uverejnený otvorený list amerických odborníkov, ktorého signatármi sú aj mnohí bývalí činiteli americkej prezidentskej administratívy, nevynímajúc ministrov a veľvyslancov. Autori listu vyzývajú na triezve prehodnotenie amerických záujmov v Rusku, predovšetkým na lepšie pochopenie toho, čo USA od Moskvy očakávajú. Z listu vyplýva, že ruskú politiku Spojených štátov doteraz poháňali viac emócie ako triezva uvážlivosť. Z jeho obsahu možno vyvodiť záver, že ak Joe Biden 3. novembra zvíťazí, Trumpovo obdobie bude vnímané ako dočasné zlyhanie amerického politického systému. A to by pravdepodobne mohlo vrátiť pokojnejšiu atmosféru rusko-americkým vzťahom.

Riaditeľ Centra pre strategické a zahraničnopolitické štúdie v Minsku Arsenij Sivickij minulý týždeň tvrdil, že „podpora Kremľa Lukašenkovi nie je taká jednoznačná, ako by sa mohla javiť bezprostredne po voľbách.“ Podľa jeho názoru medzi Moskvou a Západom existuje zhoda v tom, že bieloruská kríza by sa mala vyriešiť tak, aby Bielorusko zostalo vo sfére vplyvu Ruska a budúci politický režim v Bielorusku by nevytváral Európanom problémy z hľadiska ich bezpečnosti. Ako príklady možného riešenia situácie uvádzal dva príklady. Jeden z modelov sa uplatnil počas ústavnej krízy v Moldavsku v roku 2019, kde Kremeľ spolu so západnými partnermi vytvorili antioligarchickú koalíciu a vytlačili z politickej scény opozičnú Demokratickú stranu a jej šéfa – miliardára Vlada Plahotniuca. Druhý model použitý v politickej kríze v roku 2018 v Arménsku vyvrcholil revolúciou, ktorá nastolila demokratickú vládu Nikolu Pašinjana. Ruská vojenská prítomnosť v Arménsku aj po vnútropolitických zmenách ďalej pokračuje a vzťahy s Ruskom sa zachovali v zhode s historickými tradíciami.

Konflikt medzi autokratom Alexandrom Lukašenkom a väčšinou občanov Bieloruska – ktorí sa vzbúrili proti sfalšovaným výsledkom prezidentských volieb – dostal sa do kritického štádia neistoty, keď sa množia prognózy i špekulácie, ale zatiaľ si nikto netrúfa s určitosťou predvídať, ako režim posledného európskeho diktátora skončí. Racionálnejšie uvažujúci analytici nepochybujú o tom, že Moskva zasahuje do záležitostí Bieloruska – zatiaľ ešte na strane Lukašenka – avšak ani nepochybujú o tom, že ruský prezident Vladimír Putin predstiera možnosť vojenského zásahu, aby vymámil čo najväčšie politické ústupky od predstaviteľov Európskej únie, zainteresovaných na zmene režimu v Minsku v prospech víťaznej kandidátky opozície Sviatlany Cichanovskej. Ruské špeciálne služby dôverne poznajú situáciu v krajine, takže namiesto „násilného“ scenára Kremeľ akceptuje každé riešenie, len aby sa nezaplietol do konfliktu, potenciálne plodiaceho nepríjemné komplikácie v širšom geopolitickom rámci – možno aj nepríjemnosti na politickej scéne v Rusku.