Kategória: Domáca politika

Výsledky nedávneho prieskumu Globsecu, v ktorom na Slovensku prevažujú názory, že zodpovednosť za vojnu na Ukrajine nesie Ukrajina a Západ, ako aj vysoká miera negativizmu voči Ukrajine a náklonnosť k Rusku svedčia o tom, že naša krajina sa ocitla v stave blízko geopolitickej neurčitosti, čo nepôsobí optimisticky v kontexte s jej budúcim vývojom. Septembrové parlamentné voľby budú v takomto rámci dôležitým testom, pri ktorom sa ukáže, aké pevné je euroatlantické ukotvenie Slovenska. Azda nikdy za obdobie existencie Slovenska ako samostatného štátu nebola zahranično-politická problematika  v predvolebnej agende tak dôležitá, ako je tomu v súčasnosti, keď sa naša krajina angažuje v ozbrojenom konflikte na strane obete agresie, ktorou je náš sused. Vojna na Ukrajine je teda skúškou, či prevažujúca väčšina občanov Slovenskej republiky inklinuje k hodnotám euroatlantických spojencov, alebo či sa nechá vmanévrovať do pozície akéhosi mostu medzi „kolektívnym Západom“ a Ruskom, čo by vyhovovalo autokratickému vládcovi Kremľa.

Hoci do parlamentných volieb zostáva ešte päť mesiacov, počas ktorých sa bude predvolebná kampaň ešte viac konfliktne vyostrovať – teda môže prinášať potenciálne kompromitujúce odhalenia – doterajší vývoj volebných preferencií naznačuje ako veľmi pravdepodobný variant, že vládu bude zostavovať predseda strany Hlas-SD – Peter Pellegrini. Strana Smer-SD sa už dávnejšie ocitla na politickej trajektórii Mečiarovho politického subjektu HZDS, ktorý si dvakrát po sebe nedokázal nájsť koaličných partnerov na zostavenie vlády, čo s určitosťou čaká Roberta Fica, keby sa mu podarilo udržať opozičný elektorát na takej úrovni, ako to vykazujú prieskumy verejnej mienky. Takto sa povolebná situácia javí objektívnym analytikom, nezaťaženým predsudkami ani previazanosťou s politickými stranami orientovanými „napravo od stredu.“ Uvedená prognóza nie je síce definitívna, ale sotva možno na základe známych faktov extrapolovať iný výsledok septembrových volieb.

Vymenovanie úradníckej vlády je síce stabilizujúci vnútropolitický faktor, ale nie do tej miery, aby sa zastavila eskalácia konfliktného napätia v spoločnosti. Nacionálno-socialistický populista Robert Fico a konzervatívno-demagogický populista Igor Matovič budú ďalej stupňovať propagandistické ataky proti všetkým, ktorí sa snažia držať zdravého rozumu a ponúkajú racionálne riešenia problémov, nakopených vládnou koalíciou od roku 2020 až doteraz. Radikálne „internetové celebrity“ budú pokračovať v prilievaní oleja do ohňa a balamutiť trochu jednoduchších ľudí závislých na bulvárnej prostoduchosti „čierno-bielych riešení.“ Žiaľ, ani médiá sa nedržia vždy triezvosti a zásady prezentovania faktov bez ich prikrášľovania alebo aj zveličovania. Vôbec neprekvapuje, že podaktorým uvedený vývoj situácie na Slovensku pripomína fázu začínajúcej „hybridnej občianskej vojny,“ ktorá niektorými svojimi črtami prekonáva časy, keď sme viedli politický zápas s mečiarizmom.

Demisiou premiéra Eduarda Hegera a oznámením prezidentky Zuzany Čaputovej, že po 15. máji vymenuje úradnícku vládu zostavenú z odborníkov na čele s viceguvernérom Národnej banky Slovenska Ľudovítom Ódorom sa politická kríza na Slovensku nekončí. Predseda strany Smer-SD Robert Fico a predseda strany OĽaNO Igor Matovič – ktorý sa postaral o Ficovo zmŕtvychvstanie, keď pôsobil na čele nepopulárnej koaličnej vlády, ktorá nedokázala vládnuť tak, ako to očakávali jej voliči – zaútočili na prezidentku spôsobmi, aké sotva možno považovať za objektívnu politickú kritiku. Ficovo vymyslené tvrdenie, že prezidentku Čaputovú „riadi americká ambasáda“ a Matovičove obvinenie hlavy štátu, že chce „progresívnu vládu“ patria do kategórie manipulatívnych klamstiev, pri ktorých sa politici spoliehajú na dôverčivosť trochu jednoduchších ľudí. Práve aj ich pričinením sa spoločnosť na Slovensku zabára do bahna poloprávd až konšpirácií, občania strácajú dôveru v inštitúcie demokratického štátu a namiesto hľadania pravdy vidia riešenia svojich každodenných existenčných problémov v povrchných projektoch, aké im servírujú politici bulvárneho typu.

Predvolebná kampaň sa na Slovensku iba rozbieha, ale už teraz medzi témy, ktoré sa najfrekventovanejšie vyskytujú vo verejných diskusiách i na tlačových besedách politických strán, patrí otázka, ktorá politická strana akceptuje ako potenciálneho koaličného partnera po voľbách stranu Petra Pellegriniho – Hlas-SD. Podaktorí síce na základe nedávnych predvolebných prieskumov sa pokúšajú vyradiť Hlas-SD z koaličných kalkulácií, avšak väčšina serióznych analytikov i politikov počíta s tým, že po voľbách v septembri bude Pellegriniho strana jeden z najdôležitejších hráčov pri zostavovaní nového ministerského kabinetu. Dokonca si to uvedomuje aj politický „trpaslík“ Andrej Danko, ktorý opakovane vyzval predsedu strany Hlas-SD Petra Pellegriniho na stretnutie v trojici s predsedom strany Smer-SD Robertom Ficom, aby hovorili o tom, ako spoločne zabrániť stranám Progresívne Slovensko a SASKA dostať sa k moci. Robert Fico pozvanie predsedu Slovenskej národnej strany prijal, pretože považuje Danka „za solídneho partnera.“ Peter Pellegrini Dankovu iniciatívu odmietol s výhovorkou, že má už dohodnutý program – i keď nevylúčil, že by sa mohol niekedy so šéfom SNS stretnúť.

Chaos v parlamente, vláda s pochybnou legitimitou a prezidentka republiky bez politickej erudície nepôsobia na mnohých občanov Slovenskej republiky pozitívnym dojmom. Populistickí politici – počínajúc Igorom Matovičom a končiac Robertom Ficom – ťažia aj z toho, že nemalá časť ich elektorátu sa už prepadla do hustých sietí konšpiracionizmu, ktorý opantal mysle trochu jednoduchších ľudí a vydal ich bludom manipulátorov. Takto opísaný neradostný stav potvrdzujú tiež prieskumy volebných preferencií, kde sa zrkadlí sklamanie voličov dosluhujúcej vládnej garnitúry a zároveň ilúzie ľudí so slabou politickou pamäťou. Niektoré plytké diskusie o pálčivých témach súčasnosti – nielen na sociálnych sieťach – ale aj v tzv. médiách hlavného prúdu sa pohybujú v akomsi „začarovanom kruhu“ stereotypov a predsudkov. Politici sa ocitli v zajatí čísiel prieskumov volebných preferencií a atmosféry ohlasov ich počinov na sociálnych sieťach, ale iba niekoľkí politológovia a sociológovia  sa úprimne pokúšajú hľadať odpoveď na otázku, prečo si 81,1 % ľudí u nás myslí, že Slovensko sa uberá nesprávnym alebo skôr nesprávnym smerom ?

Väčšina médií na Slovensku sa pri hodnotení spoločenskej atmosféry zhoduje na tom, že mnohým ľuďom chýba optimizmus a všeobecne sa vytratila dôvera. Spomedzi viacerých príčin tohto stavu sa spomína „skrachovaná koalícia“ a ako hlavný pôvodca tohto krachu sa uvádza predseda strany OĽaNO Igor Matovič. Nie zanedbateľná časť občanov, ktorí takto negatívne vidia aktuálnu spoločenskú situáciu, podľa prieskumov volebných preferencií riešenie aktuálnych problémov očakáva od predsedu strany Smer-SD Roberta Fica. Nedostatok zdravého politického úsudku im bráni v tom, aby si uvedomili, že „červený koberec“ na ceste Matoviča k moci prestieral predovšetkým Robert Fico svojou politikou korupcie, klientelizmu, partokracie a zneužívania moci. Ak vo februári 2020 dali šancu vládnuť Matovičovi, bol to akt ich zúfalstva a prejav naivnej nádeje, že intelektuálne plytký populistický demagóg dokáže priniesť spoločnosti zásadnú zmenu.

Vyjadrenia predstaviteľov dosluhujúcej vlády vo verejných televíznych debatách naznačujú, že realisticky uvažujúca časť rozpadnutej koalície Igora Matoviča, resp. Eduarda Hegera je už zmierená s tým, že budúcu vládnu koalíciu bude zostavovať predseda strany Hlas-SD Peter Pellegrini. Ani predseda Kresťanskodemokratického hnutia Milan Majerský nehovorí koalícii s Pellegriniho stranou rezolútne „nie,“ keby sa KDH podarilo po siedmych rokoch znovu dostať do poslaneckých lavíc Národnej rady Slovenskej republiky. Iba predseda strany Progresívne Slovensko Michal Šimečka sa k budúcej koaličnej spolupráci s Pellegriniho sociálnymi demokratmi vyjadril záporne;  možno si to vysvetliť nielen jeho začiatočníckou neskúsenosťou v domácej politike, ale aj zámerom prilákať ďalších sklamaných voličov z tábora dosluhujúcej vlády, ktorí sú ešte stále pod vplyvom propagandy médií tzv. hlavného prúdu.

Politický obraz Slovenska nenapĺňa optimizmom – parlament plný politických „mŕtvol,“ v prezidentskom paláci symbolická hlava štátu bez politických skúseností a vláda s „dočasne poverenými“ ministrami, z ktorých podaktorí sa nemôžu spoľahnúť ani na hlasy poslancov z koaličného „košiara.“ A to všetko v situácii, keď v susednej krajine zúri vojna, globálna ekonomika sa zachvieva pod nárazmi geopolitických otrasov a Putinovi kolaboranti strašia trochu jednoduchších ľudí ruskými raketami. Atmosféru neistoty umocňuje očakávanie predčasných parlamentných volieb, do ktorých väčšina občanov vkladá nádej, že zmetú nekompetentných „šarlatánov moci“ a otvoria priestor racionálnejším pragmatikom, schopným uvážlivejšie pristupovať ku kopiacim sa problémom. Zdá sa odvážne spájať túto nádej s optimizmom, pretože doterajšie prieskumy volebných preferencií naznačujú, že nebude jednoduché poskladať novú exekutívu tak, aby uspokojila všetkých, ktorí sú so súčasným stavom spoločnosti nespokojní.

Mikuláš Dzurinda sa vracia na politickú scénu v domnení, že občania Slovenskej republiky už stratili nielen pamäť, ale azda aj rozum. Viacerí komentátori mu museli pripomenúť jeho škandály a politické hriechy, ktoré ho sprevádzali hlavne v druhom období jeho pôsobenia na poste predsedu vlády. Napriek neslávnemu koncu jeho politickej strany – Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) – mentorským, ale sebavedomým tónom prezentoval svoj projekt Modrej koalície a bez „začervenania“ sa na svojej prvej tlačovej konferencii preklamal cez jeho politickú kauzu „Gorila.“ Našli sa síce novinári, ktorí napísali, že sa z nej „vykrútil,“ avšak týmto slovom iba zjemnili fakt, že nemal odvahu povedať pravdu o tom, aká je jeho miera zodpovednosti v tomto škandále. Prípad ilustruje Dzurindovu schopnosť „zašiť sa do hrošej kože,“ keď sa pokúša predstierať, že nepríjemná pravda sa ho netýka.