Ako postupovať, aby sa Slovensko nevyvíjalo podľa modelu Orbána alebo Vučića – Namiesto improvizácie potrebuje opozícia racionálnu stratégiu

Predseda Národného kontrolného úradu Ľubomír Andrassy nedávno konštatoval, že Slovensko upadá a svoje tvrdenie doložil faktami. Ak  v takomto kontexte hodnotíme vývoj na slovenskej politickej scéne v uplynulom roku 2025, tak ani neprekvapuje, že tento úpadok sa odzrkadľuje aj na preferenciách vládnych koaličných strán, ktoré pomaly strácajú voličov. Strana Smer-SD prišla o pozíciu hegemóna politickej scény, jej partner Hlas-SD sa ocitol v preferenčne podradnom postavení a koaličný „prílepok“ -Slovenská národná strana podľa dlhotrvajúceho poklesu v prieskumoch verejnej mienky stáva sa okrajovým politickým subjektom, hoci jej predseda Andrej Danko siláckymi rečami  i grotesknými gestami snaží sa proces parlamentnej degradácie SNS zabrzdiť. Exekutíva Roberta Fica vládne dva roky, ale jej stabilita sa javí čoraz krehkejšia a premiér Fico podniká extrémne kroky, aby udržal vládny blok pokope a zároveň nestratil priazeň potenciálneho elektorátu koalície, ktorý sa scvrkáva, i keď fanatickí Ficovi voliči nie sú v stave túto realitu brať na vedomie.

Prieskumy volebných preferencií dlhodobo naznačujú, že potenciálnych voličov opozície mierne pribúda, hoci rozdiely medzi táborom vládnych a opozičných prívržencov nemajú jednoznačne signifikantný charakter a podaktoré opozičné politické strany sa pohybujú v pásme štatistickej chyby. Napriek tomu dlhodobý trend zreteľne potvrdzuje, že vládna strana Smer-SD a jej koaliční partneri strácajú dynamický potenciál, ktorý je predpokladom volebného víťazstva. Zrejme si to uvedomuje aj premiér Robert Fico, čo sa dá usudzovať z jeho agresívneho komunikačného štýlu a politických postupov na hranici autokratických štandardov. Najzreteľnejším prejavom Ficovej zmeny je jeho prerod z deklarovaného sociálneho demokrata na konzervatívno-nacionalistického populistu, čo by mu malo zaistiť nových voličov z takto orientovaného elektorátu.

Vládni voliči sa utešujú tým, že do parlamentných volieb sú ešte dva roky a týmto argumentujú aj podaktorí Ficovi naklonení komentátori, ktorí radia nespoliehať sa na prieskumy, pretože voľby aj tak dopadnú inak.  V prípade jednotlivých politických strán môžu mať čiastočne pravdu, ale sotva to platí pre dve hlavné strany súčasnej vládnej koalície, odkiaľ voliči prechádzajú k hnutiu Republika alebo môžu „preskočiť“ k niektorým iným politickým subjektom, ktoré sa objavili na scéne alebo znovu ožívajú. Aj bez podrobnej analýzy možno konštatovať, že Robert Fico a Matúš Šutaj Eštók mnohých sklamali, takže do parlamentných volieb ich strany sotva obnovia svoj vplyv na úroveň, ako tomu bolo v roku 2023. Okrem toho nie je vylúčené, že do volieb premiér Fico a jeho koaliční kolegovia sa pričinia o ďalšie problémy, ktoré vyvolajú negatívnu reakciu aj medzi ich voličmi.

Nie zanedbateľným faktorom predvolebnej situácie bude však aj opozícia. Zdá sa, že svoj doterajší volebný potenciál vyčerpala. Protestné demonštrácie sú významným faktorom boja o politickú moc, ale na udržanie dynamiky zápasu s vládou nepostačujú. Pravdu majú tí analytici, ktorí poukazujú, že opozícii chýba racionálna stratégia, ktorá sa nedá nahradiť improvizáciami. Dokonca niektorí politickí lídri opozície trpia deficitom znalosti politickej abecedy, čo možno ilustrovať príkladom predsedu strany SaS Branislava Grŏhlinga. Je hanba, že vyzýval občanov ku generálnemu štrajku, hoci údaje z prieskumov volebných preferencií neposkytovali šancu pre takýto druh spoločenského protestu. Podobne nebolo múdre od predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, keď v snahe získať preferencie voličov maďarskej národnosti vytiahol Benešove dekréty. Škoda, že sa neporadil so svojimi straníckymi kolegami, aby mu vysvetlili, že touto témou narobí strane viac škody ako úžitku.

V rámci takýchto úvah treba uviesť, že rok 2025 priniesol zmenu v pomere politických síl na Slovensku, ale situácia zostáva zložitá a vyžaduje si premýšľavý prístup, ako postupovať ďalej, aby sa Slovenská republika nevyvíjala podľa modelu Viktora Orbána alebo Aleksandara Vučića, s ktorými v súčasnosti udržiava vrelé vzťahy premiér Robert Fico. Nemožno sa vyhnúť ani otázke, že ak sa opozícii podarí vo voľbách poraziť súčasnú vládnu koalíciu, nezbaví sa všetkých problémov, pretože bude odkázaná na podporu hnutia Slovensko, ktoré vedie Igor Matovič. Ide o politika, ktorý výdatnou mierou prispel k návratu Roberta Fica k moci. Preto opoziční lídri by mali hľadať riešenia, ako formovať vzťah s Matovičom a začať s ním konštruktívne komunikovať ako s potenciálnym partnerom už teraz a nie ostrakizovať ho, ako sa to de facto deje. Dokážu opoziční lídri potlačiť svoje egá ?