Kategória: Zo sveta špionáže

Od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu sa Veľká Británia stala agresívnejšia pri zverejňovaní spravodajských informácií, ktoré by predtým zostali utajené. Čiastočne sa tak stalo  preto, že oficiálni predstavitelia dospeli k záveru, že Západ nebol dostatočne agresívny pri zdieľaní spravodajských informácií, keď Rusko napadlo Gruzínsko v roku 2008 a Krym v roku 2014, alebo keď Kremeľ intervenoval na podporu režimu Baššára al-Asada v Sýrii v roku 2015. „Treba to urobiť, pretože to Rusku sťažuje popieranie toho, čo robí, čo bol problém v roku 2008, v roku 2014 a v Sýrii“ – povedal jeden zo západných predstaviteľov. Rovnako tiež Washington pokračuje v agresívnom odtajňovaní a šírení spravodajských informácií, ktoré sú prediktívne, ako aj iných informácií, ktoré považuje za užitočné, uviedli americkí činitelia. Rolf Mowatt-Larssen – vedúci pracovník v Belfer Center na Harvard Kennedy School – zdôraznil, že otvorenejší prístup je „novou paradigmou pre spravodajstvo.“ Bývalý vysoký operačný dôstojník CIA pripomenul, že „spravodajské služby by sa mali aktívne zapojiť do konfliktu, aby sa maximalizovala sila ich vplyvu.“

Do médií prenikla informácia, že Stredisko operácií kontrarozviedky CIA (CIMC) analyzovalo nepriaznivý stav, že na celom svete sa stráca príliš veľa ľudí, ktorých CIA verbuje v iných krajinách na špionáž pre USA. Najvyšší predstavitelia americkej kontrarozviedky upozornili všetky rezidentúry vo svete na znepokojivý počet agentov, zadržaných alebo zabitých, pretože získavali informácie pre Spojené štáty. V neobvykle prísne utajovanom memorande sa uvádza, že centrum operácií kontrarozviedky CIA za posledných niekoľko rokov skúmalo desiatky prípadov zahŕňajúcich zahraničných informátorov, ktorí boli zabití, zatknutí alebo s najväčšou pravdepodobnosťou dekonšpirovaní. Napriek tomu, že dokument memoranda bol stručný, obsahoval konkrétny počet agentov popravených konkurenčnými spravodajskými agentúrami – čo je podrobný dôkaz, ktorý funkcionári kontrarozviedky v takýchto tajných dokumentoch spravidla nezdieľajú.

Neexistujú žiadne informácie o spravodajských metódach používaných v Hamase a Hizballáhu, nie sú o tom žiadne informácie ani v iných podobných skupinách. Je veľmi ťažké získať prístup k materiálom zaoberajúcim sa spravodajskými službami v teroristických organizáciách. Očividne nemajú žiadne archívy, neexistuje žiadna usporiadaná dokumentácia. Pri skúmaní tejto problematiky možno však využiť legálne zdroje. Sú to skutočné poklady. Rozhodnutia súdov niekedy odhaľujú spravodajské príbehy, napríklad o tom, ako Hamasom a Hizballáhom vyslaní špióni a agenti behajú po Izraeli; alebo ide o prehľady tých, ktorí boli zadržaní v pásme Gazy, z ktorých svedectva bolo možné pochopiť, ako systémy monitorovania a sledovania fungujú. Užitočným zdrojom sú tiež správy bezpečnostnej služby Shin Bet, všetky druhy materiálov, ktoré Izraelské ozbrojené sily za tie roky publikovali, a tiež materiály publikované inými organizáciami – i keď ich získanie je už zložitejšie. Existuje napríklad séria kníh, ktoré Hizballáh vydal v deväťdesiatych rokoch minulého storočia a ktoré sumarizujú jeho činnosť každoročne.

V tichej dedinke Cotswolds Great Rollright na juhovýchode Anglicka v roku 1944 vyšla zo svojej chalupy štíhla a neobvykle elegantná žena v domácnosti, aby sa vydala na bežnú prechádzku na bicykli. Oddaná trojnásobná matka, pozorná manželka a priateľská suseda, Soňa Burtonová zrejme symbolizovala britskú domácnosť na vidieku. Soňa však namiesto chodenia po obchodoch so svojou prídelovou knižkou mierila na vidiek do grófstva Oxfordshire, aby získala vedecké tajomstvá od jadrového fyzika. Tajomstvá, ktoré by Sovietskemu zväzu umožnili zostrojiť atómovú bombu. Soňa Burtonová mala ďaleko od poslušnej gazdinky v domácnosti; bola oddanou komunistku, plukovníčkou sovietskej vojenskej rozviedky a špiónku, ktorá riskovala život, aby Sovietsky zväz nezaostal v pretekoch v jadrovom zbrojení. Až po jej smrti v roku 2000 vo veku 93 rokov v Berlíne ruský prezident Vladimír Putin ju pochvalne označil za „superagenta vojenskej rozviedky.“

Kolaps afganskej armády, ktorý umožnil bojovníkom Talibanu vstúpiť bez boja do Kábulu, mnohých analytikov zaskočil, pretože viaceré prognózy síce pesimisticky hodnotili dlhodobé vyhliadky afganského režimu, ale nepredpokladali taký rýchly zvrat vývoja. Už agresívne útoky Talibanu v provinciách Kandahár a Helmand pred niekoľkými mesiacmi na juhu krajiny však naznačovali, že polícia a miestne milície nedokážu útočníkov odraziť. Odhad spravodajských informácií predpovedal, že Taliban relatívne rýchlo rozšíri svoju kontrolu nad Afganistanom, teda afganská armáda a bezpečnostné sily zostávajú krehké aj napriek dlhoročnému výcviku americkej armády a miliardám dolárov z Washingtonu. Médiá pripomenuli odhad nedávno zverejnenej správy CIA, ktorá predpokladala, že by Taliban mohol zaútočiť na Kábul až za niekoľko týždňov a vláda by mohla padnúť do 90 dní.

Nedávne odhalenie globálneho zneužívania hackerského softwaru izraelskej spoločnosti NSO Group – pomenovaného podľa okrídleného koňa zo starogréckej mytológie Pegasus – potvrdilo názor expertov, že v súčasnosti prakticky neexistuje ochrana pred odpočúvaním telefónov, aj keď disponujú sofistikovanými šifrovacími aplikáciami. Šifrovanie typu end-to-end je technológia, ktorá šifruje správy v telefóne a dešifruje ich iba v telefónoch príjemcov, čo znamená, že nikto, kto medzi nimi zachytáva správy, ich nemôže čítať. Spoločnosti Dropbox, Facebook, Google, Microsoft, Twitter a Yahoo patria medzi firmy, ktorých aplikácie a služby používajú šifrovanie typu end-to-end. Tento druh šifrovania je dobrý na ochranu súkromia, ale vládam to nevyhovuje, pretože im to sťažuje špehovanie ľudí, či už ide o sledovanie zločincov a teroristov, alebo – ako je známe o niektorých vládach – sledovanie disidentov, politických oponentov i novinárov.

Keď 26. decembra minulého roku zomrel v Moskve 98-ročný dvojitý agent George Blake, britský novinár Simon Kuper nie dlho predtým dopísal o ňom knihu „Šťastný zradca: Špióni, klamstvá a vyhnanstvo v Rusku. Mimoriadny príbeh Georgea Blakea.“ Nedávno sa objavila v ponuke zahraničných kníhkupectiev. Pri tejto príležitosti jej autor v britskom denníku Financial Times opísal svoje stretnutie s Blakeom v roku 2012 na jeho dači pri Moskve, kde slávny špión studenej vojny prežíval jeseň svojho života. Niekoľkohodinový rozhovor s Blakeom charakterizoval Kuper takto: „Bol to najzaujímavejší rozhovor, aký som kedy urobil, a preto nakoniec som sa rozhodol o ňom napísať knihu, ktorú som roky pripravoval. Dúfam, že to objasní Blakeov život, studenú vojnu – a to, ako sa pokúsil zmieriť sám so sebou.“ V súvislosti s týmto stretnutím autor podotýka, že Blake ako väčšina špiónov bol tajnostkárskym typom. Dával si tiež pozor, aby sa nezmienil o Vladimírovi Putinovi. Vo svojom vysokom veku pacifistický demokrat Blake nemal rád svojich kolegov z KGB. Spolu s manželkou však boli od Putina závislí kvôli dôchodkom a ich dači, ktorú im darovala rozviedka KGB za preukázané služby.

Po večernom teroristickom útoku islamistov 2. novembra 2020 neďaleko synagógy Stadttempel vo Viedni polícia oznámila doteraz štyri obete a 22 ďalších zranených osôb. Jedného z teroristov polícia zastrelila, ale nevylučuje, že ďalší môžu byť na úteku. Keďže rakúske hlavné mesto je iba necelých sedemdesiat kilometrov od Bratislavy, existujú odôvodnené indície, že by sa teroristická aktivita mohla preniesť aj na územie Slovenska. Rakúske policajné a spravodajské zložky monitorujú aktivity moslimských radikálov – vrátane tých, ktorí prichádzajú z Bosny alebo cez Bosnu do Rakúska – už niekoľko rokov. Niektorí kritici však vyčítajú rakúskym úradom, že sa tomuto problému nevenujú primeranou mierou. Rakúski predstavitelia odôvodnene argumentujú, že nie je tomu tak, ale publicita tohto bezpečnostného rizika by mohla vo verejnosti vyvolať alebo povzbudiť averzné nálady niektorých Rakúšanov voči príslušníkom moslimskej komunity, ktorá je v krajine pomerne početná.

Nedávno archivár poľského Ústavu pamäti národa (IPN) Włodzimierz Lechnio objavil v archíve tajných dokumentov z obdobia studenej vojny kuriózny 44-stránkový spis, ktorý poľská komunistická kontrarozviedka založila – pod krycím menom „Samek“ – na britského diplomata vo Varšave. Záznamy začali viesť v roku 1964, keď sa v poľskom hlavnom meste objavil nový tajomník veľvyslanectva Veľkej Británie a dôstojníkov kontrarozviedky zaujal svojím správaním. Svoj pohyb po krajine sa snažil diskrétne utajiť pred sledovaním, ale aj tak ho zaregistrovali, keď sliedil okolo vojenskej základne pozdĺž hraníc so Sovietskym zväzom. Po roku pôsobenia na britskom veľvyslanectve sa z krajiny nenápadne vytratil a zostali po ňom iba „stopy“ v dokumentoch poľskej kontrašpionáže. Tmavovlasý a nenápadný, podozrievaný agent mal všetky predpoklady na spravodajskú činnosť, s výnimkou jedného – do očí bijúceho – faktu: volal sa Bond. James Bond !

Spravodajská činnosť je často obklopená mýtmi, ktoré vytvárajú špionážne romány a filmy – napríklad o Jamesovi Bondovi. Špionážne aktivity považujú laici za základ štátnej politiky a najčastejšie sa diskutuje o „skrytých akciách“ alebo „špeciálnych politických operáciách,“ ako ich praktizuje napríklad CIA. Spravodajské agentúry sa však angažujú nielen pri zhromažďovaní spravodajských informácií o svetových záležitostiach, ale tiež sa snažia skryte zasiahnuť a ovplyvniť vývoj udalostí. V kontexte s takýmto pohľadom na špionáž si zaslúži pozornosť kniha amerického autora Chrisa Whippleho, pretože autor je aj dôverným znalcom zákulisia americkej politiky, čo prezentoval inou svojou knihou, ktorá vyšla pred troma rokmi pod názvom „Vrátnici: ako šéfovia štábu Bieleho domu definujú každé prezidentstvo.“ Jeho analytický pohľad do zákulisia Bieleho domu mu umožnil kompetentne hovoriť s takmer všetkými žijúcimi riaditeľmi CIA a poodhaliť mieru ich vplyvu na rozhodovanie prezidenta Spojených štátov.