Kategória: Názory iných

V stredu 30. apríla uplynie 100 dní od nástupu prezidenta Donalda Trumpa do druhého funkčného obdobia v Bielom dome. Za posledné tri mesiace Trump a jeho tím podnikli kroky, ktoré prekvapili aj niektorých skúsených pozorovateľov, od uvoľnenia Elona Muska z ministerstva pre efektívnosť vlády vo federálnej byrokracii až po zavedenie vysokých ciel na väčšinu obchodných partnerov USA. Chaos, ktorý teraz vládne v Bielom dome, už zmenil vzťahy USA so spojencami i nepriateľmi, ako aj vnímanie Washingtonu na svetovej scéne. Donald Trump uzavrel dohody s latinskoamerickými krajinami o pomoci pri presadzovaní imigračných zákonov, najmä so Salvadorom, ktorý prijal stovky ľudí deportovaných zo Spojených štátov do svojho väzenského systému bez riadneho súdneho konania. Ukrajine predložil „konečnú ponuku“ mierového rámca, ktorý obsahuje hmatateľné výhody pre revanšistické Rusko. A jeho administratíva vystrelila prvú ranu v obchodnej vojne s Čínou, ktorá čelí minimálnej colnej sadzbe 145 % na väčšinu tovaru určeného do USA.

Po tom, ako Rusko vo februári 2022 napadlo Ukrajinu, mnohí západní analytici a vedci, ktorí sa zaoberajú postsovietskymi krajinami, očakávali, že vlády a verejnosť týchto krajín vyjadria solidaritu s Ukrajinou a odsúdia ruské pokusy o opätovné získanie územia a popretie suverenity Ukrajiny. Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa postsovietske štáty snažili upevniť svoju nezávislosť, nadviazať kontakty so Západom a ďalšími regionálnymi aktérmi, pričom si stále uvedomovali potrebu kontrolovať svoje vzťahy s Ruskom. Ruský prezident Vladimír Putin však od roku 1999 považuje obnovenie vplyvu na ruské „blízke zahraničie“ za strategickú prioritu v snahe ospravedlniť svoje veľmocenské ambície. Putin začal svoje pôsobenie agresívnou vojenskou kampaňou s cieľom dostať Čečensko späť pod kontrolu Moskvy. V priebehu nasledujúceho desaťročia zintenzívnil svoje pokusy obmedziť vplyv Západu v postsovietskom priestore, pričom sa postavil proti pokračujúcej prítomnosti amerických vojenských základní v Strednej Ázii a proti tzv. farebným revolúciám, ktoré vyniesli k moci Západu priateľskejšie vlády v Gruzínsku, Kirgizsku a na Ukrajine. Kremeľ zdôvodnil vojnu s Gruzínskom v roku 2008 ako snahu o ochranu „privilegovanej“ sféry vplyvu Ruska v „blízkom zahraničí.“ Strategická priorita Moskvy otupiť vplyv Západu vo svojom regióne vyvrcholila „špeciálnou vojenskou operáciou“ na Ukrajine a trojročnou patovou situáciou so Západom v otázke budúcnosti Ukrajiny.

Nemecko už dlhé roky potrebuje výrazne rozšíriť svoju obranu a dnes sa zdá, že je na to konečne pripravené. Keď Rusko v roku 2014 anektovalo Krym a napadlo východnú Ukrajinu, reakcia Nemecka bola tlmená. Berlín viedol bezvýsledné rokovania s Kremľom, uvalil niekoľko sankcií a potom sa v tichosti vrátil k bežnému obchodovaniu s Moskvou. Po tom, ako Rusko v roku 2022 začalo inváziu na Ukrajinu v plnom rozsahu, kancelár Olaf Scholz vyhlásil Zeitenwende – teda „bod obratu.“ Sľúbil zvýšiť výdavky na obranu, poslať Ukrajine viac pomoci a rýchlo znížiť energetickú závislosť Nemecka od Ruska. Zeitenwende bola nakoniec obratom len podľa názvu. Scholzovi sa nepodarilo zrekonštruovať nemeckú obranu, pretože ho sužovali koaličné boje. Teraz sú však nemeckí lídri pripravení uskutočniť transformáciu, ktorú si okolnosti vyžadujú. Vo februári sa konali voľby do Bundestagu a zdá sa, že budúca nemecká vláda je pripravená vyhlásiť nezávislosť od Washingtonu. Nemecko sa pripravuje na budúcnosť, v ktorej Spojené štáty už nebudú spoľahlivo garantovať bezpečnosť Európy. S cieľom zmodernizovať svoju armádu a naštartovať hospodárstvo Berlín končí s dlhodobou závislosťou od úsporných opatrení a ruší ústavné obmedzenie, ktoré od roku 2009 obmedzovalo ročné výdavky na dlh len na 0,35 % hrubého domáceho produktu.

V čase, keď Donald Trump spúšťa salvu colných sadzieb a jeho administratíva hovorí o sile svojich vojenských spojenectiev v Ázii, mohli by ste si myslieť, že v krajine, ktorú Amerika považuje za svojho hlavného protivníka, nastali nepokojné časy. V skutočnosti správy z Pekingu odhaľujú úplne iný obraz. MAGA vyvíja tlak na čínskych lídrov, aby napravili svoje najväčšie ekonomické chyby. Vytvára tiež príležitosti na prekreslenie geopolitickej mapy Ázie v prospech Číny. Čína vyšla z Trumpových rečí v Ružovej záhrade zle. Po započítaní nového 34 % odvodu a existujúcich ciel sa celková suma zvýši na 65 % – a o niečo viac, ak zahrnieme rušivé zrušenie colnej výnimky pre malé balíky. Vzhľadom na to, že vývoz stále tvorí približne 20 % HDP, ako tomu bolo v roku 2017, čínsku ekonomiku to poškodí. Čínska taktika presmerovania výrobných reťazcov svojich firiem do krajín, ako je Vietnam, s cieľom obísť clá, bude teraz, keď Amerika stavia bariéry na celom svete, fungovať menej účinne. Obchodná vojna prichádza v čase, keď Čína stále zápasí s defláciou, kolapsom v oblasti bývania a neutešenou demografiou. Za posledných päť rokov komunistická strana zanedbala slabú spotrebu a prijala nerozumný etatizmus, ktorý obmedzil súkromný sektor. Čína vyvážala svoje nadmerné kapacity, zaplavovala svet tovarom a podporovala ostrý šovinizmus, ktorý znepokojuje amerických spojencov v Ázii aj v Európe.

V decembri 2003 sa v Rusku konali parlamentné voľby a strana Jednotné Rusko Vladimíra Putina polepila Moskvu volebnými plagátmi. Bola na nich zobrazená štátna vlajka, medveď, slogan „Silné Rusko je jednotné Rusko“ a mapa, na ktorej bolo zobrazených 145 postáv z ruskej histórie – vraj jedna za každý milión obyvateľov krajiny. Tento týždeň, pri príležitosti 25. výročia Putinovho prvého prezidentského víťazstva, nemôžu ani Rusi, ani ľudia zo Západu povedať, že neboli vopred varovaní. Mapa totiž rozprávala verziu histórie, ktorá je bývalému agentovi KGB blízka: Rusko je silné, keď je silný štát; je to mesiášska veľmoc s jedinečnými vlastnosťami; a predpokladom veľkosti je to, že domáci protivníci a podvratní cudzinci musia byť neutralizovaní, aby Rusko zostalo jednotné za svojím vodcom. Na plagátoch bol zobrazený Alexander Nevský, stredoveké knieža-bojovník, ktoré sa teraz oslavuje v štátom podporovaných historických tematických parkoch po celej krajine za to, že sa postavil na odpor západným agresorom. Zobrazovali Petra Veľkého, cára, ktorý rozšíril hranice Ruska a posilnil štát. Ukázali dokonca aj Josifa Stalina – nie Rusa, ale gruzínskeho tyrana, ktorého si v Putinovej ére vážili za to, že vyhladil útočníkov a zabezpečil, že Sovietsky zväz bol v zahraničí obávaný a rešpektovaný.

Po necelých dvoch mesiacoch pri moci spôsobil americký prezident Donald Trump Spojeným štátom a celému svetu taký šok, že hrozí, že sa to bude považovať za banálne. Netreba uvádzať príklady predtým nemysliteľných alebo dlho obávaných krokov, o ktoré sa Trump pokúsil. Takmer každý deň prináša nové príklady, od jeho nevyprovokovanej a nezmyselnej obchodnej vojny s Kanadou, s náznakmi starosvetského imperialistického expanzionizmu, až po jeho nejasné, ale dlho očakávané zblíženie s Ruskom. Washington si ako dlhoročný zabezpečovateľ a presadzovateľ určitého svetového poriadku zvykol vnímať všetko čo robí ako normu, ktorej sa ostatní, či sa im to páči alebo nie, budú musieť prispôsobiť – a jedného dňa ju pravdepodobne aj ocenia. Ale zatiaľ čo sa Američania snažia vyrovnať so seizmickými zmenami, ktoré prebiehajú v ich krajine, posledné dni priniesli v zahraničí scény, ktoré ukazujú, že ak nedôjde k zásadnej korekcii kurzu, tentoraz to bude inak.

Ešte ani nie je kancelárom, ale Friedrich Merz už chce urobiť revolúciu v európskej bezpečnosti. V nedávnom rozhovore pre nemeckú televíziu vyzval na vytvorenie európskeho jadrového dáždnika, v rámci ktorého by Spolková republika vymenila ochranu USA za podporu Británie a Francúzska. Jeho geopolitický gambit nie je prekvapivý: súčasná generácia európskych politických elít ešte nikdy nezažila takú krízu dôvery v transatlantické vzťahy, pričom Donald Trump rozbil istoty, ktoré im boli drahé od pádu Berlínskeho múru. V praxi sa však môže ukázať, že uniknúť chápadlám Washingtonu bude ťažké. Koniec koncov, Amerika má dôvody na to, aby Európa zostala poddajná, aj keď desivá sila medzikontinentálnych balistických rakiet znamená, že dve jadrové mocnosti kontinentu sa možno zdráhajú deliť. A hoci sa iné štáty pokúšali vymaniť spod amerického dáždnika, Biely dom môže jadrový program vytvoriť alebo zničiť – aj keď šírenie jadrových zbraní by nakoniec mohlo vytvoriť trvalú rovnováhu síl.

Rozpad usporiadania sveta po roku 1945 naberá na obrátkach. V mimoriadnych scénach na pôde OSN sa tento týždeň Amerika postavila na stranu Ruska a Severnej Kórey proti Ukrajine a Európe. Pravdepodobný nový nemecký kancelár Friedrich Merz varuje, že do júna môže NATO zaniknúť. Rýchlo sa blíži svet, v ktorom veľmoci uzatvárajú dohody a šikanujú malé mocnosti. Trumpov tím tvrdí, že jeho uzatváranie dohôd prinesie mier a že po 80 rokoch, keď sa Amerika nechala uniesť, premení svoje veľmocenské postavenie na zisk. Namiesto toho sa svet stane nebezpečnejším a Amerika slabšou a chudobnejšou. Svetový poriadok vás možno nezaujíma – ale on sa zaujíma o vás. Americký prístup Dona Corleoneho sa prejavil na Ukrajine. Po tom, čo americkí predstavitelia pôvodne požadovali 500 miliárd dolárov, uspokojili sa s hmlistou dohodou o spoločnom štátnom fonde na rozvoj ukrajinských nerastných surovín. Nie je jasné, či Amerika na oplátku ponúkne bezpečnostné záruky.

Pred avizovanými rozhovormi amerického a ruského prezidenta o osude Ukrajiny žiada sa pripomenúť vyjadrenie ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý v nedávnom rozhovore s britským novinárom Piersom Morgannom na jeho otázku, čí by Ukrajina bola napadnutá v roku 2022, keby sa v 90. rokoch nevzdala jadrových zbraní, odpovedal, že by Putin ju nikdy nenapadol: „…nenapadol, pretože som si istý, že by dostal príslušný signál. A ísť do jadrovej vojny je nesprávne, je to zničenie tohto sveta. Nezvládol by to, bál by sa svojej spoločnosti.“ Po rozpade Sovietskeho zväzu však väčšina západných pozorovateľov chcela, aby sa Ukrajina čo najskôr zbavila jadrových zbraní. Z tohto pohľadu – ktorý vyjadril americký prezident Bill Clinton – by Európa bola stabilnejšia, ak by sa Rusko stalo „jediným nástupníckym štátom Sovietskeho zväzu s jadrovými zbraňami.“ Spojené štáty a ich európski spojenci tlačili na Ukrajinu, aby odovzdala všetky jadrové zbrane na svojom území Rusom, ktorí to prirodzene považovali za vynikajúci nápad.

Pruský generál a vojenský analytik Carl von Clausewitz vo svojom diele „O vojne“ – ktoré vyšlo až po jeho smrti zásluhou jeho manželky – napísal, že „vojna je oblasťou neistoty; tri štvrtiny faktorov, na ktorých je založená činnosť vo vojne, sú zahalené do hmly väčšej či menšej neistoty. Vyžaduje sa citlivý a diskriminačný úsudok, kvalifikované spravodajstvo, ktoré dokáže vycítiť pravdu.“ Po stáročia neschopnosť vidieť cez zmätok boja situáciu – metaforicky nazývaná „vojnová hmla“- bola samozrejmosťou. V súčasnosti už nie. Frontové línie vo vojne medzi Ruskom a Ukrajinou sú teraz presýtené sledovacími dronmi, ktoré v reálnom čase prenášajú videozáznamy. Každý môže vidieť takmer všetko. Armády musia riešiť, ako bojovať na takzvanom transparentnom bojisku. Sledovanie je viacvrstvové. Orbitálne satelity skenujú Zem z vesmíru. Taktické drony majú dosah 200 km a viac. Menšie pozorovacie drony odovzdávajú pozorovania operátorom dronov s pohľadom z prvej osoby (FPV), ktoré nesú malú muníciu na útok proti vojakom na zemi. Ak sa používa termovízna kamera, vojaci sa dajú spozorovať aj v noci.