Kategória: Názory iných

Národná bezpečnostná stratégia, ktorú americkí prezidenti obvykle vydávajú raz za funkčné obdobie, prezentuje formálne vyhlásenie o globálnych prioritách USA. Možno si myslíte, že v Trumpovom svete nová stratégia národnej bezpečnosti nebude mať až taký veľký význam. John Bolton, poradca pre národnú bezpečnosť v prvom funkčnom období Donalda Trumpa, často ľutuje, že jeho šéf nemal žiadnu stratégiu. Namiesto toho prezident konal impulzívne –  a bez zaťaženia prílišným množstvom brífingov. Zo dňa na deň menil smer v protichodných smeroch. Napriek tomu nová  Národná bezpečnostná stratégia má význam.  Tento 33-stránkový dokument je zriedkavým formálnym vysvetlením Trumpovho vnímania zahraničnej politiky zo strany jeho administratívy.  Bol zverejnený – čo je zvláštne – uprostred noci zo 4. na 5. decembra a budú ho podrobne študovať vojaci, diplomati a poradcovia v Spojených štátoch a po celom svete. Je to najnovšie a najúplnejšie vyhlásenie o tom, čo znamená „America First“ v zahraničnej politike. Stanovuje podmienky pre čoskoro očakávané prehodnotenie vojenskej sily a určuje priority pre všetkých, ktorí sa snažia interpretovať želania prezidenta. A pre mnohých jej čitateľov bude hlboko alarmujúca.

Politici vo Washingtone by mali zvážiť ponaučenie z roku 1940, keď im britskí vedci  ponúkli viacero unikátnych vojenských technológií, ktoré účinne pomohli v boji proti  Nemecku a Japonsku – a položili základy povojnovej technologickej prevahy Spojených štátov. V takomto kontexte je súčasná diskusia v USA o pomoci Ukrajine krátkozraká. Nepriatelia Kyjeva vo Washingtone ho radi vykresľujú ako ufňukaného prosebníka, ktorý sa sebecky snaží získať čoraz viac vecí, ktoré potrebuje na víťazstvo vo vojne. V skutočnosti však existuje celý rad cenných ponaučení, ktoré by si americká vláda – a najmä skostnatený obranný establišment – mohla vziať z pozoruhodne úspešného odporu Ukrajincov voči jednej z najväčších vojenských veľmocí sveta. Je pravda, že Ukrajina nemá toľko výskumných inštitúcií, ani nič podobné rozsiahlej priemyselnej základni, akú majú dnes USA a Veľká Británia. Niet však pochýb o tom, že Ukrajinci preukázali pozoruhodnú vynaliezavosť pri vytváraní svojej odpovede na ruskú inváziu.

Bezpečnostná architektúra Európy sa v reálnom čase mení. Vojna Ruska proti Ukrajine a návrat prezidenta Donalda Trumpa do Bieleho domu spochybnili základné predpoklady, na ktorých spočíva európska bezpečnosť. Európa je ohrozená Ruskom a stratila Spojené štáty ako svojho najvyššieho garanta bezpečnosti. Trumpova nepriateľská nálada voči NATO a nejednoznačný postoj k článku 5 Severoatlantickej zmluvy znamenajú, že Európa sa už nemôže spoliehať na to, že Spojené štáty sa postavia na jej obranu, ak Rusko zaútočí. Napriek Trumpovej občasnej rétorike o NATO, ktorá má za cieľ vyvolať dobrý pocit, jeho nepredvídateľnosť a nespoľahlivosť zásadným spôsobom podkopávajú dôveryhodnosť záväzkov USA voči Európe, ktoré sú kľúčové pre odstrašujúcu silu NATO. Správy o tom, že Spojené štáty plánujú ďalej znižovať počet svojich vojakov v Európe a obmedziť bezpečnostnú pomoc štátom v prvej línii, svedčia o sťahovaní Washingtonu z Európy. Pri odchode si Spojené štáty môžu bez problémov vziať so sebou aj Grónsko – čo by znamenalo koniec NATO a pochovalo akúkoľvek pretvárku, že Spojené štáty majú záujem o európsku bezpečnosť.

Vnútorná spravodajská služba ministerstva zahraničných vecí USA začiatkom tohto roka spochybnila myšlienku, že ruský prezident Vladimir Putin bol pripravený rokovať o ukončení vojny na Ukrajine; podľa viacerých súčasných i bývalých predstaviteľov nesúhlasila s optimistickejším hodnotením potenciálnych rozhovorov zo strany Ústrednej spravodajskej služby (CIA). Analytici z Úradu pre spravodajské služby a výskum ministerstva zahraničných vecí (INR) vyjadrili tento opačný názor v hodnoteniach a brífingoch v mesiacoch pred augustovým stretnutím prezidenta Trumpa  s jeho ruským kolegom v Anchorage na Aljaške. Podľa súčasných aj bývalých predstaviteľov sa tento nesúhlas objavil aj v denníku President’s Daily Briefing alebo President’s Daily Bulletin, čo je prísne tajný dokument, ktorý sa vydáva každé ráno prezidentovi Spojených štátov amerických; distribuuje sa aj malému počtu najvyšších predstaviteľov USA, ktorých menovite schvaľuje prezident. Nesúhlas ministerstva zahraničných vecí s ochotou Ruska rokovať nebol doteraz prezentovaný.

Po mesiacoch hrozieb Trumpova administratíva uvalila na Rusko nové sankcie v súvislosti s prebiehajúcou vojnou na Ukrajine, ktoré sa zameriavajú na Rosnefť a Lukoil, dve najväčšie ropné spoločnosti v krajine. Biely dom pri oznámení týchto opatrení opätovne vyzval na okamžité prímerie. „Teraz je čas zastaviť zabíjanie,“ povedal minister financií Scott Bessent. „Ruskí jastraby“ a podporovatelia Ukrajiny v USA a Európe privítali tento krok ako prelom – znamenie, že Washington je konečne pripravený uložiť Moskve skutočné náklady a že prezident Donald Trump začína voči Vladimírovi Putinovi tvrdo postupovať. Ani jedno z týchto tvrdení však neobstojí. Sankcie budú mať pravdepodobne len mierny vplyv na ruskú ekonomiku a je nepravdepodobné, že zmenia priebeh vojny alebo ju ukončia. Napriek tomu nové opatrenia sú významné z dvoch dôvodov. Odhaľujú, ako hlboko si Trump a Putin naďalej vzájomne nerozumejú – a aké ťažké bude zastaviť boje na Ukrajine

„Kompromisy a ústupky potrebné na ukončenie vojen nevyhnutne preveria hodnoty a očakávania jednotlivcov“ – pripomína vo svojom komentári v denníku Financial Times  Emile Hokayem, riaditeľ Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie(IISS) v Londýne. Tí, ktorí sa pozerajú na obrovské plytvanie a agóniu uplynulých dvoch rokov, môžu sa zdráhať priznať, že dohoda, na ktorej sa vo štvrtok dohodli Izrael a Hamas, zníži ľudské utrpenie a možno otvorí cestu k izraelsko-palestínskemu mieru. Aj keď je nedokonalá, zabraňuje horším vyhliadkam, najmä etnickým čistkám v Gaze. Chvályhodné je, že oslobodzuje izraelských rukojemníkov, zastavuje zabíjanie civilistov v Gaze a oslobodzuje stovky palestínskych väzňov. Taktiež vyzýva na okamžité poskytnutie veľmi potrebnej pomoci, aj keď Izrael bude v dohľadnej budúcnosti naďalej kontrolovať viac ako polovicu pásma Gazy. Americký prezident Donald Trump už začal oslavovať svoj úspech; slávu a uznanie, ktoré mu doma unikajú, bude hľadať počas svojej nadchádzajúcej cesty do Izraela, kde premiér Benjamin Netanjahu tvrdo pracuje na tom, aby presvedčil svoju verejnosť, že dosiahol zamýšľaný výsledok a že cena za to stála. Palestínčania začali ťažkú ​​prácu a snažia sa zotaviť a spamätať z najhoršej vojny, akú kedy zažili.

Drony nad Poľskom; stíhačky MiG prelietavajúce estónsky vzdušný priestor; poškodené telekomunikačné káble hlboko pod Baltským morom; letiská paralyzované kybernetickými útokmi a kvadrokoptérami; tajomné výbuchy a atentáty; roje robotov šíriace propagandu s cieľom narušiť voľby: žiadna z týchto udalostí sama osebe nie je dôvodom na vojnu, ale spolu vytvárajú niečo nové a nebezpečné. Vladimír Putin vedie kampaň v šedej zóne proti NATO: lacné, popierateľné a kalibrované úsilie destabilizovať Európu, ktoré sa starostlivo vyhýba otvorenému konfliktu. „Nie sme vo vojne,“ povedal nemecký kancelár Friedrich Merz. „Ale už ani nie sme v mieri.“ Škody nikdy neboli vážne, tak aký to má zmysel? Putin vie, že NATO nemôže poraziť v otvorenom boji, ale vzhľadom na rozsah svojich článkov a prejavov je jeho cieľom viac než len byť na obtiaž. Ako uvádza britský časopis The Economist, snaží sa dosiahnuť tri veci a vo všetkých troch musí zlyhať.

Americký prezident Donald Trump tvrdí, že chce ukončiť vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou. Avšak kolísanie jeho administratívy – zastavenie a opätovné obnovenie vojenskej a spravodajskej podpory Kyjevu, naliehanie na ukrajinské ofenzívne akcie a zároveň akceptovanie mnohých argumentov Kremľa týkajúcich sa vojny, ako aj kategorické trvanie na tom, že Ukrajina musí vzdať sa Krymu, ktorý anektovalo Rusko, a opustiť akúkoľvek nádej na vstup do NATO – mätie posolstvo Washingtonu. Na nedávnom summite v Bielom dome s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským a ďalšími európskymi lídrami mapy zobrazovali rozsah ruských vpádov. Trump koketoval s myšlienkou odovzdať Rusku niekoľko nedobytých častí Ukrajiny, ale zmiernil tento nápad nejasným návrhom, že Spojené štáty by zohrávali úlohu v bezpečnostných zárukách po konflikte. Podobne Trump karhá a chváli ruského prezidenta Vladimíra Putina za „zabíjanie mnohých ľudí,“ pričom upustil od požiadavky na prímerie a rozpráva o obchodných dohodách s Ruskom. Trump verejne pokarhal Putina za čoraz smrteľnejšie útoky Ruska na ukrajinské mestá – v apríli napísal na sociálnej sieti Truth Social: „Vladimír, STOP!“ – a následne uvalil 50-percentné clá na Indiu (ale nie na Rusko ani Čínu, jeho hlavného podporovateľa), čiastočne kvôli jej dovozu ruskej ropy. Takéto chaotické kolísanie zahmlilo vyhliadky a spomalilo pokrok ku konečnému cieľu. Trump rôzne zvyšuje a znižuje očakávania o tom, ktorá strana musí urobiť najviac ústupkov, čo robí z diplomacie hádanku a zvyšuje riziko, že Washington jednoducho sa stiahne.

Žiadny blok krajín nebol od skončenia II. svetovej vojny v roku 1945 tak úzko spätý so Spojenými štátmi ako Európa. Po prvé, jej západná polovica a od konca studenej vojny aj veľká časť jej východnej polovice prosperovali vďaka najrozsiahlejším väzbám na svete v oblasti obchodu, financií a investícií. Európa sa tiež mohla spoľahnúť na železný záväzok americkej armády – zakotvený v 76-ročnej aliancii NATO – že ju bude brániť. Spolu s niekoľkými ďalšími národmi Spojené štáty a Európa definovali mnohé inštitúcie, ktoré tvoria to, čo nazývame poriadok vedený Západom. Americko-európska aliancia bola pravdepodobne základom globálneho systému, ako ho poznáme dnes. Éra, v ktorej sa Európa mohla spoľahnúť na Spojené štáty, sa však možno blíži ku koncu. Po prezidentských voľby v USA v novembri 2024 pozornosť Washingtonu sa výrazne presunula na Peking a indicko-tichomorský región. Keď sa Donald Trump vrátil do Bieleho domu,  Spojené štáty začali spochybňovať svoj záväzok voči NATO –  dokonca objavili sa náznaky, že by mohli z aliancie vystúpiť.