Kategória: Názory iných

Pred týždňom – 7.mája 2022 – konal sa v Kennedyho centre vo Washingtone  festival britského Financial Times Weekend, kde sa prezentovali myšlienky, ktoré stimulujú, rozptyľujú a znepokojujú súčasnú dobu. Medzi účastníkmi diskusií nechýbal ani bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger, ktorý bude mať 27. mája 99 rokov, teda je starší ako ktorýkoľvek žijúci svetový štátnik. Na podujatí vo Washingtone minulú sobotu veľký stratég studenej vojny poznamenal, že „teraz žijeme v úplne novej ére“. Vzhľadom na to, že jeho dĺžka života pokrýva 40 % existencie USA, Kissinger si pravdepodobne zaslúžil právo verejne prejaviť svoje názory – nech sa zdajú niekedy akokoľvek polemické. Napriek Kissingerovym originálnym postrehom bol to práve šéf CIA – 66-ročný William Burns – kto vygeneroval interesantné správy z tohto istého festivalu. Burns povedal, že čínsky prezident Si Ťin-pching bol „znepokojený poškodením dobrého mena, ktoré môže Číne zapríčiniť hrubosť ruskej agresie voči Ukrajincom.“ A šéf CIA  podotkol, že i keď prezident Vladimír Putin „chrastí jadrovými šabľami,“ USA naďalej považujú za svojho hlavného protivníka skôr Čínu než Rusko. „[Putin] veľmi znepokojujúcim spôsobom demonštruje, že klesajúce sily môžu byť prinajmenšom rovnako rušivé ako tie rastúce,“ povedal Burns. Čína však stále predstavuje väčšiu hrozbu.

Napriek tomu, že Rusko nedokázalo prelomiť obranu Ukrajiny, utrpelo veľké straty na životoch a sériu vojenských porážok, Kremeľ si zachoval refrén: ciele invázie Vladimíra Putina budú dosiahnuté v plnej miere. Zdá sa, že ruské územné ciele sa menia v závislosti od krátkodobých ziskov, ktoré Putin cíti, že jeho jednotky môžu dosiahnuť na bojisku. Okresal svoj pôvodný plán zmocniť sa centrálnych oblastí Ukrajiny, vrátane hlavného mesta Kyjeva v prospech nového útoku zameraného na východný región Donbasu. Podľa ľudí zapojených do úsilia o dosiahnutie mierovej dohody medzi Moskvou a Kyjevom však ruské predsavzatie – ktoré ruský prezident jasne vyjadril – je ukončenie ukrajinskej štátnosti, teda zostáva nezmenené. Prezident Putin je pripravený na dlhotrvajúci konflikt idúci oveľa ďalej, než je nedávno načrtnutý cieľ „oslobodiť“ Donbas. Putin chce obsadiť celú juhovýchodnú Ukrajinu, aby odrezal krajinu od Čierneho mora a vytvoril platformu pre ďalšie útoky. “Je to taktik…  džudista. . . Chce vám predstierať a prehodiť si vás cez rameno“ – povedal jeden z ľudí v narážke na Putinovu lásku k džudu. „Nie je rozumný, v hlave má skreslený obraz sveta … a scenáre sa zmenili. Chuť do jedla prichádza počas jedla.“

Všetci experti sa v predvečer 24. februára 2022 zhodli na tom, že sme boli svedkami absolútnej vojensko-technickej prevahy ruských ozbrojených síl nad ukrajinskými. Prezbrojenie ruskej armády intenzívne prebiehalo v období od roku 2010, zdanlivo v súlade s koncepciou vedenia modernej vojny. Najvyššie ruské velenie starostlivo študovalo svoje vlastné i zahraničné skúsenosti a osvojilo si ich podľa svojich najlepších schopností. Ruská armáda získala stovky bezpilotných lietadiel, ktoré umožňujú prieskum a korigovanie paľby delostrelectva, vysoko presné riadené strely, modernizované tanky – ktoré dostali francúzske infračervené zameriavače Thales –  satelitnú navigáciu, komunikačné a riadiace systémy, systémy elektronického boja a mnohé ďalšie moderné prostriedky. Vojensko-technický potenciál ukrajinskej armády, napriek dovozu určitých druhov zbraní sa však v podstate nemenil a niektoré modifikácie a inovácie sa nedali porovnať s tým, čo malo Rusko. Napriek tomu, že väčšina zbraní v Rusku a na Ukrajine boli pôvodne rovnaké systémy, ruská kvantitatívna prevaha sa mnohým najkompetentnejším analytikom a priori zdala byť lepšia, čo do úrovne kvality zbraňových systémov.

Svet bol v uplynulých týždňoch svedkom neuveriteľnej porážky invázie Vladimíra Putina na Ukrajinu. Prezident Putin nedosiahol rýchle víťazstvo, o ktoré sa usiloval. Podľa analytikov jeho počiatočným vojnovým cieľom bola zmena politického režimu v Kyjeve. Dúfal, že ju dosiahne bez výraznejšej vojenskej námahy, prinúti ukrajinskú armádu kapitulovať a Západ prijme ruské víťazstvo ako hotovú vec. Vývoj ukázal, že pán Kremľa nesprávne odhadol situáciu. Predpokladal totiž, že európske vlády sa budú zdráhať prerušiť ekonomické väzby s Ruskom a že v transatlantickej aliancii vzniknú trhliny, ktoré by mohol využiť. Nerátal s príslovečnou húževnatosťou a statočnosťou Ukrajincov a vo svojich kalkuláciách „špeciálnej vojenskej operácie“ nebral do úvahy efektívnosť politiky USA – vrátane poskytnutia rozsiahlej vojenskej pomoci Ukrajine, zjednotenie spoločenstva Západu a nekompromisné sankcie proti Rusku.

Zainteresovaní pozorovatelia si všimli, že NATO reagovalo na ruskú inváziu na Ukrajinu bezprecedentným nasadením vojsk. Západní vojenskí predstavitelia však teraz považujú vojenský konflikt s Moskvou za nepravdepodobný. Celkovo od začiatku vojny NATO postavilo do pohotovosti viac ako 100 000 mužov a žien, ktorí môžu byť kedykoľvek vyslaný východ od oblasti aliancie alebo tam už sú. Od začiatku vojny 130 vojenských lietadiel hliadkuje každý deň vo vzdušnom priestore na východe a NATO rozmiestnilo 200 vojnových lodí do Stredozemného, ​​Čierneho, Severného a Baltského mora. Len nemecké námorníctvo malo  v akcii 21 lodí, z toho 17 v Baltskom mori. Nasadenie nemá v histórii aliancie obdobu. A zdá sa, že správa u Rusov zaberá. Námorné cvičenia v Baltskom mori sú spravidla sprevádzané cielenými provokáciami a nebezpečnými priblíženiami. Nie však teraz. Sily NATO majú dojem, že Moskva sa úzkostlivo snaží vyhnúť čo i len náznaku provokácie. Niektoré ruské vojnové lode sa dokonca vrátili do svojich prístavov v predstihu. Rusko – napriek všetkej svojej agresívnej rétorike – zjavne nemá záujem na ďalšom konflikte.

Rusko-ukrajinská vojna je najvážnejším geopolitickým konfliktom od druhej svetovej vojny a bude mať oveľa väčšie globálne dôsledky ako útoky z 11. septembra. V tejto kritickej chvíli musí Čína presne analyzovať a posúdiť smerovanie vojny a jej potenciálny vplyv na medzinárodnú situáciu. Čína zároveň potrebuje na to, aby sa usilovala o relatívne priaznivé vonkajšie prostredie, pružne reagovať a prijímať strategické rozhodnutia, ktoré sú v súlade s jej dlhodobými záujmami. Ruská „špeciálna vojenská operácia“ proti Ukrajine vyvolala v Číne veľké kontroverzie, pričom jej priaznivci a odporcovia boli rozdelení na dve nezmieriteľne protichodné strany. Článok prezentovaný na internetovom portáli neziskovej organizácie China Focus nezastupuje žiadnu z týchto strán a pre posúdenie a referenciu najvyššej rozhodovacej úrovne v Číne tento článok poskytuje objektívnu analýzu možných vojnových následkov spolu so  zodpovedajúcimi možnosťami opatrení proti negatívnym výsledkom uvedeného geopolitického konfliktu.

Ruské bombardovanie Ukrajiny pokračuje, medzinárodné sankcie kruto drvia ruskú ekonomiku a v západných metropolách podaktorí fantazírujú o tom, že zasiahnu moskovskí generáli, oligarchovia a generalita spravodajských služieb, aby zachránili Rusko pred nevyspytateľným diktátorom. Rozšírila sa tiež nákazlivá fráza „Banky, nie tanky,“ ktorá vyjadruje, ako ničivá ekonomická vojna Západu proti Rusku ochromuje jeho ekonomiku a izoluje ho bezprecedentným spôsobom v medzinárodných vzťahoch. Triezvi analytici však vedia, že „banky“ nemusia stačiť na to, aby zmenili čoraz nevyspytateľnejší výpočet ako efektívne eliminovať pôsobenia Vladimíra Putina na krízovú situáciu. Vo Washingtone a v niektorých európskych hlavných mestách existuje napätie, ktoré zatiaľ iba ticho argumentuje, ako sankcie riskujú, že Putina privedú k väčšej brutalite a bezohľadnosti. Ak sa rozšíria a presadia, sankcie by mohli dostať vedenie Ruska do takého stavu zúfalstva, že Putin nevylúči jadrové zbrane, ktoré ospravedlňuje ako „sebaobranu.“ Niektorí analytici pripomínajú, že sankcie boli navrhnuté ako represívne opatrenie, nie ako odstrašujúci prostriedok. Ak budeme sledovať ich účinnosť v nasledujúcich 10 až 14 dňoch, keď Rusku budú dochádzať financie, ďalšia eskalácia zo strany Putina zhorší reakciu Západu a kríza by mohla prerásť do úplnej katastrofy.

V prípade, že sa ruská ekonomika v dôsledku sankcií Západu ocitne v stave kolapsu a vojna na Ukrajine nenaplní Putinom vytýčený cieľ, viacerí analytici opatrne pripúšťajú obmedzený jadrový útok ako demonštráciu odhodlania Kremľa dosiahnuť strategickú métu geopolitických vízií ruského prezidenta. Nedávno sa o tom zmienil americký časopis Politico, ktorý v súvislosti s bojmi na Ukrajine spomenul ako reálne aj riziko tretej svetovej vojny. V takomto kontexte sa uvádzajú viaceré náznaky, že nejde iba o špekulatívne domnienky analytikov, pretože Vladimír Putin vyslal niekoľko zreteľných signálov, vrátane jeho vyhlásenia 27. februára, že ruské jadrové sily boli uvedené do stavu najvyššej pohotovosti. Ešte predtým – keď ohlasoval ruský vpád na Ukrajinu – pripomenul postavenie Ruska ako „jednej z najsilnejších jadrových mocností na svete.“ Viacerí vyjadrili znepokojenie, že v Moskve nie je nikto, kto by sa postavil proti Putinovi, keby sa rozhodol „stlačiť atómový gombík.“

Nikto nevie, ako sa to skončí. Ale vieme, ako to začalo. Vladimír Putin podnikol nevyprovokovaný útok na nevinnú krajinu. Spáchal najhorší akt agresie na európskej pôde od roku 1945 a ospravedlňoval tento podlý čin nehoráznymi klamstvami. Momentálne tiež zjednotil Západ proti nemu. Putin nie je prvým tyranom, ktorý si mýli želanie mieru so zbabelosťou. Namiesto toho vzbudil hnev národov Západu. Výsledkom je celý rad sankcií voči Rusku tak pôsobivý, ako je opodstatnený.

Keď sa nám Sovietsky zväz rozpadal okolo uší, na veľvyslanectve Veľkej Británie v Moskve sme diskutovali o Weimarskom precedense – takto začína bývalý britský ambasádor najprv v Sovietskom zväze a potom v Ruskej federácii – Rodric Braithwaite  svoju úvahu v časopise The Spectator. Podľa jeho názoru veľký národ, ponížený prehratou vojnou a ekonomickou biedou, sa snaží, no nedarí sa mu zaviesť demokraciu. Potom sa stane obeťou diktátora, ktorý sľúbi, že obnoví veľkosť jeho krajiny a prinesie spravodlivosť miliónom krajanov, ktorí uviazli v cudzích krajinách, ktoré existujú len vďaka mapám nakresleným víťazmi. V tomto kontexte autor úvahy uvádza, že britskí, francúzski a americkí diplomati mohli byť pred rokom 1939 neschopní a tvrdohlaví. Ale za vypuknutie vojny bol zodpovedný iba jeden muž: Adolf Hitler, keď napadol Poľsko. Putin nie je Hitler a Rusom vadí akékoľvek porovnávanie. Niet však pochýb, že za súčasný chaos môže Putinovo provokatívne správanie.