Kategória: Názory iných

„Spojené štáty teraz čelia závažnejším hrozbám pre svoju bezpečnosť ako za posledné desaťročia, možno vôbec“ – konštatoval Robert M. Gates.  Nikdy predtým nečelili súčasne aliancii štyroch protivníkov: Ruska, Číny, Severnej Kórei a Iránu – ktorých kolektívny jadrový arzenál by mohol byť v priebehu niekoľkých rokov takmer dvojnásobný. Od kórejskej vojny nemuseli Spojené štáty bojovať s mocnými vojenskými rivalmi v Európe a v Ázii. A nikto si nepamätá časy, keď mal protivník takú ekonomickú, vedeckú, technologickú a vojenskú moc ako dnes Čína. Problém však spočíva v tom, že práve v momente, keď si udalosti vyžadujú silnú a koherentnú reakciu zo strany USA, krajina ju nemôže poskytnúť. Jej roztrieštené politické vedenie – republikánske a demokratické, v Bielom dome a v Kongrese – nedokázalo presvedčiť dostatok Američanov, že na vývoji v Číne a Rusku záleží. Politickí lídri nedokázali vysvetliť, aké sú hrozby, ktoré tieto vzájomne prepojené krajiny predstavujú. Nepodarilo sa im formulovať dlhodobú stratégiu, ktorá by zabezpečila prevahu USA a demokratických hodnôt v širšom zmysle.

Nemôže byť veľa medzinárodných summitov, na ktorých sa hlava štátu nezúčastnila zo strachu pred zatknutím za vojnové zločiny, ale zoskupeniu BRICS sa to podarilo. Vladimír Putin vynechá stretnutie najvyšších predstaviteľov Brazílie, Ruska, Indie, Číny a Južnej Afriky 22. – 24. augusta v Johannesburgu, pretože hostitelia by ho ako signatár Medzinárodného trestného súdu museli zadržať na základe zatykača pre ruské aktivity na Ukrajine. Je nepravdepodobné, že mu unikne veľa z politického obsahu podujatia. Okrem množstva vzdorovitej rétoriky voči bohatému svetu bude jednou z hlavných tém sotva skrývané napätie okolo úlohy Číny. BRICS sa teraz javí ako   vážne nevyrovnaná skupina. Zoskupenie, ktoré v roku 2001 vymyslel ekonóm Goldman Sachs ako marketingový nástroj, sa stalo politickým subjektom, keď sa v roku 2009 konal prvý summit  štyroch krajín (Južná Afrika sa pripojila neskôr). Dan Ciuriak, bývalý zástupca hlavného ekonóma na kanadskom ministerstve obchodu a v súčasnosti vedúci pracovník v think-tanku Center for International Governance Innovation  napísal poučný článok o ekonomických základoch zoskupenia BRICS. Konštatuje, že iba náhodná súhra udalostí na konci 90. rokov a v roku 2000  spôsobila že skupina sa javila ako mierne rovnocenná, dokonca aj čo sa týka ašpirácií jednotlivých krajín.

Medzi mnohými pretrvávajúcimi otázkami o rebélii vodcu súkromnej vojenskej skupiny Wagner – Jevgenija Prigožina je dôvod, prečo bol na to obrovský ruský bezpečnostný aparát tak zle pripravený. FSB –  hlavná vnútorná bezpečnostná služba Kremľa –  už dlho kladie veľký dôraz na „prevenciu“ a prijímanie agresívnych krokov na predchádzanie akýmkoľvek hrozbám pre štát skôr, ako k nim dôjde. Bezpečnostná agentúra mala dokonca informátorov v rámci organizácie Wagner. Zdá sa však, že nepodnikla žiadne kroky na zastavenie vzbury predtým, ako začala, alebo ani nevarovala Kremeľ pred Prigožinovými plánmi. Potom, keď sily wagnerovcov  urobili svoj krok, FSB aj ruská Národná garda – hlavný orgán určený na udržiavanie vnútornej bezpečnosti a potláčanie nepokojov v Rusku – zlyhali ako sily rýchlej reakcie. Národná garda vynaložila maximálne úsilie, aby sa vyhla priamej konfrontácii s wagnerovcami. Pokiaľ ide o FSB, ktorá má tiež niekoľko elitných skupín špeciálnych síl, nezdalo sa, že by podnikla nejaké kroky. Namiesto toho najmocnejšia bezpečnostná agentúra v krajine vydala tlačovú správu, v ktorej vyzvala radových príslušníkov organizácie Wagner, aby sa zdržali povstania a išli zatknúť Prigožina – na vlastnú päsť.

Vojna Vladimíra Putina proti Ukrajine sa stala určujúcou udalosťou jeho rokov pri moci. Aj keby vládol ďalšie štvrťstoročie, ruský prezident bude navždy považovaný za vojnového zločinca. Dôsledky vojny sú však ešte ďalekosiahlejšie; zanechá na ruskej spoločnosti a politike škvrnu, ktorá zostane aj po Putinovom odchode. Zmeny, ktoré Putin vykonal počas desaťročí pri moci, zaistili, že Rusko po jeho vládnutí  nevyjde ako zmenená krajina. Kooptoval elitu krajiny, dokonca aj jej údajne liberálne krídlo, čím ich zaplietol do ruských zločinov na Ukrajine. Získal si podporu verejnosti pre vojnu, pričom využil ľahostajnosť spoločnosti a jej nostalgiu za ruskou imperiálnou históriou. A otrávil vzťah Ruska so Západom spôsobmi, ktoré sa bude snažiť zvrátiť každý jeho nástupca. Tým, že sa ruská spoločnosť stala spoluvinníkom vo vojne, Putin predišiel možnosti dramatického rozchodu s jeho vládou – dokonca aj po tom, čo opustí politickú scénu. A vytvoril pre Spojené štáty a ich spojencov nepríjemný problém, ktorý nie je o nič menej náročný ako otázka, ako bojovať s Čínou.

Za obdobie niečo viac ako rok dopadla vojna na Ukrajine pre Ukrajinu oveľa lepšie, ako to väčšina predpokladala. Snaha Ruska podrobiť si suseda zlyhala. Ukrajina zostáva nezávislou, suverénnou a fungujúcou demokraciou, ktorá si drží zhruba 85 % územia, ktoré kontrolovala pred ruskou inváziou v roku 2014. Zároveň je ťažké pociťovať optimizmus, kam vojna smeruje. Ľudské a ekonomické náklady, ktoré sú už teraz enormné, budú stúpať, keďže sa Moskva aj Kyjev pripravujú na ďalšie kroky na bojisku. Početná prevaha ruskej armády jej pravdepodobne dáva schopnosť čeliť väčším operačným schopnostiam a morálke Ukrajiny, ako aj jej prístupu Kyjeva k západnej podpore. Najpravdepodobnejším výsledkom konfliktu teda nie je úplné ukrajinské víťazstvo, ale krvavá patová situácia.

Ruskí a medzinárodní experti pokračujú v rekapitulácii výsledkov návštevy čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v Moskve, pričom často prezentujú názor, že Rusko upadá do vazalskej závislosti od Číny, alebo šíria fámy o vytvorení strategickej protizápadnej aliancie medzi týmito dvoma krajinami. Americkí analytici upozorňujú na zámer Pekingu pripútať si Rusko ako juniorského partnera Číny. Strategická hodnota Ruska pre Čínu si podľa nich vyžaduje, aby Moskva na Ukrajine objektívne neprehrávala. Pekingu vyhovuje interpretácia, že dnešná Ukrajina predznamenáva zajtrajšok Taiwanu, ale chce, aby svet akceptoval, že Ukrajina je suverénny štát a Taiwan nie je. Existuje však aj menej dramatická vízia vzťahu Pekingu a Moskvy, ktorá sa opiera o tvrdenie, že ​​medzi Čínou a Ruskom nevznikla a ani sa nikdy nevyvinie žiadna trvalá únia a dokonca kvázi feudálny vzťah. S najväčšou pravdepodobnosťou, či už teraz alebo v budúcnosti, sa veci zredukujú na nerovné ekonomické  partnerstvo a príležitostnú politickú spoluprácu, ktorá má veľmi ďaleko od skutočného spojenectva.

Rok po ruskej invázii na Ukrajinu ruské elity – vysokí úradníci a podnikatelia – neboli schopní pozbierať žiadne nadšenie pre „špeciálnu vojenskú operáciu“. Nenašli sa však medzi nimi ani takí, ktorí by proti invázii na Ukrajinu verejne vystupovali.  Sotva však niekto naozaj sa stotožňuje s cieľmi prezidenta Vladimíra Putina pri vypuknutí tejto vojny. Mnohí z príslušníkov takzvanej „strany vojny“ sú politici, ktorí videli vojnu ako výťah v ich kariére. Oproti tomu, členovia  „strany mieru“ sa zameriavajú na minimalizáciu dôsledkov vojny pre ruskú spoločnosť, zatiaľ čo vyšší manažéri naďalej prispôsobujú svoje firmy novej realite a snažia sa nesledovať správy o dianí príliš pozorne. Iba niektorí boli natoľko zásadoví, aby sa vzdali svojich funkcií. Morálne kompromisy a úprimný strach z bezpečnostných služieb znamenajú, že väčšina zostala na mieste, hoci sa neponáhľajú zhromaždiť sa okolo Putina a ani sa podieľať na výlevoch „vlastenectva“. Všeobecne platí, že každý, kto má čo stratiť, jednoducho radšej klame a mlčí.

Vojna na Ukrajine radikálne zmenila geopolitickú situáciu vo svete a zvýraznila význam partnerstva medzi Ruskom a Čínou. Analytici si všimli, že  Peking a Moskva sa snažia spochybniť to, čo vnímajú ako globálny poriadok ovládaný Západom, ktorý umožňuje Spojeným štátom a ich spojencom presadzovať ich záujmy voči iným. Obe krajiny často protestovali proti nadradenosti „západných hodnôt“ na medzinárodných fórach a presadzovali podmienené chápanie ľudských práv a demokracie, definované „v súlade so špecifickou situáciou v každej krajine.“ Vo svojom spoločnom vyhlásení z februára 2022 Čína a Rusko trvali na tom, že sú tiež demokraciami, a napadli „niektoré štáty“ za to, že použili „zámienku ochrany demokracie a ľudských práv“ na rozsievanie nezhôd medzi inými krajinami a zasahovanie do ich vnútorných záležitosti. Predstavitelia oboch krajín  obviňujú Washington z toho, že nespravodlivo využíva svoju ekonomickú silu, vrátane privilegovaného postavenia amerického dolára v globálnom finančnom systéme na uvalenie represívnych opatrení voči svojim rivalov.

Posolstvo ruského prezidenta Vladimíra Putina o stave krajiny prednesené 21. februára vo Federálnom zhromaždení bolo v Rusku netrpezlivo očakávané. Napriek tomu to nevrhlo svetlo na otázku, ktorá je v popredí mysle ruskej elity i verejnosti: ako Putin zamýšľa vyhrať vojnu na Ukrajine. Putinov prejav bol odložený z minulého roka, čo vyvolalo špekulácie, že prezident nevedel, čo má povedať pri deficite víťazstiev na fronte. Je však pravdepodobnejšie, že bol príliš ponorený do svojej neúspešnej vojenskej kampane, aby si našiel čas. Nakoniec bol tento prejav zmesou toho, čo Putin považoval za potrebné povedať (geopolitická časť o „šialenom“ Západe) a toho, čo sa od neho vyžaduje podľa ústavy (aktualizácia o sociálno-ekonomickej situácii Ruska). Putin povedal, že všetky nadchádzajúce voľby – vrátane prezidentských volieb v marci 2024 – sa budú konať podľa plánu, čo by malo ukončiť špekulácie, že by mohli byť zrušené alebo odložené. Prezident opäť demonštroval absolútny nedostatok obáv z toho, že systém, ktorý vybudoval, môže byť aj napriek sankciám a vojne niečím iným ako silným a stabilným. Jednoznačne naďalej verí, že má širokú podporu medzi verejnosťou aj elitami.