Približne 15 rokov mnohí americkí lídri – vrátane všetkých troch prezidentov v tomto období – verili, že krajina sa príliš zaplietla do snáh o premenu spoločností na Blízkom východe. Domnievali sa, že naliehavejšími výzvami sú obnova amerického priemyslu a konfrontácia so vzostupom Číny. Amerika však opäť vedie vojnu s cieľom premeniť spoločnosť na širšom Blízkom východe. A podobne ako v Iraku, Afganistane a Líbyi, zdá sa, že táto vojna nedopadne tak, ako si jej zástancovia možno želajú.  „Prečo sa to stále opakuje?“ – takto formuloval svoju otázku publicista a komentátor denníka The Washington Post Fareed Zakaria vo svojom pravidelnom týždennom stĺpčeku, ktorý uverejnil aj časopis Foreign Policy.

Mnohým západným analytikom sa zdá, že reakcia Číny na iránsku krízu potvrdzuje známy verdikt: Peking je nespoľahlivý priateľ. Nakupuje iránsku ropu, odsudzuje jednostranné vojenské akcie, vyzýva k zdržanlivosti – a potom sa zdrží toho, čo podľa nich by veľmoc mala urobiť pre partnera, ktorý je pod tlakom: poskytnúť mu vojenskú pomoc, buď priamo, alebo dodávkami zbraní a financiami. Je pravda, že Čína nie je ochotná hrať v prípade Iránu tú istú úlohu, akú Spojené štáty dlhodobo zohrávajú pre svojich partnerov. To však neznamená, že Čína je bezmocná, ani to, že jej vzťahy s Iránom nie sú úprimné. Znamená to predovšetkým to, že príliš veľa pozorovateľov stále hodnotí každú rastúcu mocnosť podľa vzoru Spojených štátov. Vo Washingtone sa moc stále vníma cez optiku aliancií, bezpečnostných záruk a premeny politických vzťahov na vojenské záväzky. Keď sa táto šablóna považuje za univerzálnu, akékoľvek odmietnutie konať ako vojenský patrón sa stáva dôkazom slabosti. Peking však nikdy neorganizoval moc práve týmto spôsobom – a dôvody sa nedajú zredukovať na jediný cynický výpočet.

Mali by európske krajiny obnoviť dialóg s Putinom? Niektorí európski lídri túto myšlienku podporujú, iní sú proti. Dôvody tohto rozkolu sú zásadné a odrážajú základné otázky týkajúce sa bezpečnosti Európy. Keďže Putinova vojna trvá už piaty rok, tento článok prezentuje kľúčové aspekty pre európske vlády, ktoré zvažujú svoje záujmy. Často sa hovorí, že všetky vojny končia rokovaniami. Nie je to celkom pravda. Niektoré vojny končia kapituláciou jednej strany a víťazstvom druhej – to je to, čo Putin chce dosiahnuť vo svojej vojne proti Ukrajine a v rokovaniach s Trumpom. Niektoré vojny nekončia jednoznačne, ale trvajú roky. To je to, čo nás pravdepodobne čaká: možno nejaký druh prímeria, ale také, ktoré (zámerne zo strany Putina) povedie k situácii, kedy nebude ani vojna, ani mier.

Po desaťročia ruský prezident Vladimír Putin kritizoval svet, ktorý Spojené štáty vybudovali po studenej vojne. Podľa jeho názoru by medzinárodný poriadok riadený jedinou mocnosťou brzdil Rusko a viedol k zbytočným konfliktom, najmä ak by táto mocnosť bola tak sebecká a pokrytecká ako Amerika. Teraz Donald Trump rozkladá poriadok, ktorý Putin tak dlho nenávidel, a na jeho mieste vzniká nový multipolárny svet. Putin si myslel, že by sa mohol dostať na vrchol takéhoto systému, v ktorom surová ekonomická a vojenská sila preváži nad diplomaciou a alianciami. Ale mýlil sa: normy a inštitúcie povojnového poriadku v skutočnosti zakrývali zraniteľnosť Ruska. Putin dostal svet, ktorý si želal – a ten ho teraz hrozí zničiť. Moskva predpokladala, že jej obrovský jadrový arzenál, bezkonkurenčné prírodné zdroje a rozsiahle územie v srdci Eurázie udržia Rusko konkurencieschopné voči Číne a Spojeným štátom. Tieto aktíva však nedokázali spomaliť jeho rýchly úpadok. Ruská ekonomika dosahuje v najlepšom prípade štvrtinu veľkosti čínskej a americkej ekonomiky a tento rozdiel sa stále zväčšuje. Medzitým hrozí, že Rusko zostane v úzadí v súťaži o technologickú nadvládu v oblasti umelej inteligencie, biotechnológií a kvantového počítania. Ekonomika a technologická základňa krajiny dokonca pomaly strácajú pozíciu v prospech Indie.

Grónske fiasko prezidenta Donalda Trumpa preukázalo Európe neúmyselnú láskavosť. Jeho nevyspytateľné šikanovanie prinútilo európskych lídrov uvedomiť si, že potrebujú nezávislosť od nespoľahlivej Ameriky –  a rozísť sa s vlastnou upadajúcou hospodárskou a bezpečnostnou politikou. Trump tento týždeň monopolizoval titulky na Svetovom ekonomickom fóre, keď pohrozil inváziou do Grónska a potom ustúpil, čím si zabezpečil mediálnu dominanciu, po ktorej tak túži. Ale hlbšia diskusia bola o niečom inom – otvorenom európskom povstaní proti Trumpovi a osviežujúcej dávke úprimnosti na stretnutí, kde bolo zdvorilé vyhýbanie sa problémom základným princípom. Európania tento týždeň prestali predstierať, že ich ekonomiky sa oživia, ak budú naďalej držať krok s globálnym hegemónom – Amerikou. Stagnácia Európy bola za posledných 25 rokov základnou témou takmer každej konferencie v Davose. Zmeniť tento status quo bolo ťažké, zatiaľ čo nasledovať príklad Ameriky bolo ľahké. Trump však vo svojom druhom funkčnom období túto rovnováhu zmenil. Transatlantické spojenectvo premenil na ponižujúce cvičenie v oblasti ciel, požiadaviek Bieleho domu a urážok. Európski lídri to väčšinu minulého roka tolerovali, ale tento týždeň už toho mali dosť.

Dánsky minister zahraničných vecí si potriasol rukou so svojím veľvyslancom a potom sa ponáhľal ku grónskej ministerke zahraničných vecí a zapálil jej cigaretu. Práve sa stretli s americkým viceprezidentom J.D. Vanceom a americkým ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom . Na schôdzke 14. januára vo Washingtone diskutovali o túžbe amerického prezidenta Donalda Trumpa „vlastniť“ Grónsko, o pevnom odpore grónskeho ľudu voči tomu, aby bol vlastnený, a o tom, ako sa všetci môžu v tejto patovej situácii posunúť vpred. Keď sa dym medzi vysokopostavenými diplomatmi pred autom veľvyslanectva rozplynul, na obzore sa cez Atlantický oceán črtal nový pohľad. Nech sa stane čokoľvek, Dánsko a jeho vzťah so Spojenými štátmi sa nezvratne zmenil. „Všetky vajcia sme vložili do košíka Spojených štátov. Sme ‚superatlantisti‘. V našej podpore USA sme zašli oveľa ďalej ako mnohé iné národy. Naozaj sme uprednostnili vzťah s USA, ale už nikdy to nebude rovnaké,“ povedal Mikkel Runge Olesen, vedúci výskumník Dánskeho inštitútu pre medzinárodné štúdie. „Najviac transatlantickí politici sú tí najzatrpknutejší a najskeptickejší. Napríklad dánska premiérka Mette Frederiksenová a bývalý generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen,“ podotkol Olesen. „Myslím si, že z dánskeho pohľadu je myšlienka USA ako našej bezpečnostnej stratégie preč. Teraz hľadáme európsku alternatívu. Bola to drahá lekcia. Dôverovali sme Američanom a to sme nikdy nemali robiť.“

V súvislosti so zajatím venezuelského prezidenta Nicolása Madura Spojenými štátmi niektorí pozorovatelia i americkí predstavitelia varovali, že to mohlo dať Moskve a Pekingu zelenú na podobné operácie na Ukrajine a Taiwane. Tak ako USA neuznávajú legitimitu Madurovej vlády vo Venezuele, ani Rusko a Čína neuznávajú legitimitu nezávislosti Ukrajiny a Taiwanu. Ak by napríklad Čína zajala taiwanského prezidenta Lai Ching-teho alebo Rusko ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, na akom základe by Spojené štáty mohli rozumne namietať?  Často sa toto porovnávanie robí aj preto, že Spojené štáty vytvárajú dojem, že takéto operácie sú jednoduché. Pre tých, ktorí nie sú oboznámení s vojenským plánovaním, môže zajatie Madura vyzerať takmer ako bežný postup – vrtuľníky priletia, unesú cieľ a bez väčších ťažkostí odletia. Zdanlivá hladkosť americkej operácie dokonca viedla niektorých pozorovateľov k pochybnostiam o tom, či vôbec existoval nejaký odpor, a namiesto toho špekulovali , že Madura vydala jeho vlastná vláda v rámci dohody prostredníctvom tajných kanálov.