orientáciask názory Igora Cibulu na politiku

Nepríjemnú kauzu bývalého štátneho tajomníka ministerstva vnútra Lukáša Kyselicu by premiér Igor Matovič najradšej „zamietol pod koberec,“ aby nespochybňovala ešte viac bezúhonnosť jeho vládnej koalície, naštrbenú plagiátorskými škandálmi troch ústavných činiteľov - a „sfúkol“ tiež trápnu „bublinu“ okolo tzv. odpočúvania Govnetu, ktorú predseda vlády i jeho vicepremiérka fanfarónsky označili za slovenský „Watergate.“ Ale ani predstavitelia mimoparlamentných politických strán nenechávajú „Kyselicov prípad“ zapadnúť prachom zabudnutia a pripomínajú verejnosti, že vôbec nejde o malichernú „banalitu.“ Predsedníčka strany Progresívne Slovensko Irena Biháriová spolu s jej straníckym kolegom Braňom Vančom podali podnet Výboru Národnej rady SR na kontrolu Vojenského spravodajstva, aby dôkladne prešetril okolnosti a konanie Kyselicu, ktorý „v rovnakom čase pôsobil ako aktér politickej súťaže a kandidát za stranu OĽaNO a súbežne s tým aj ako tajný agent vo Vojenskom spravodajstve.“ Predseda ďalšej mimoparlamentnej strany Dobrá voľba Tomáš Drucker tiež „priložil polienko“ k afére v súčasnosti už poslanca Lukáša Kyselicu; požiadal Generálnu prokuratúru SR, aby preverila, či v tomto prípade nedošlo „k viacerým trestným činom, a to zneužívania právomoci verejného činiteľa, neprekazenie trestného činu alebo ohrozeniu utajovanej skutočnosti.“

Bez ohľadu na to, aká je pravda o zatknutí údajných ruských žoldnierov v Bielorusku, nemôže incident zahmliť hlavný problém vo vzťahoch medzi Minskom a Moskvou: dlhotrvajúcu krízu vzájomnej dôvery. Existuje veľa verzií toho, čo sa skutočne stalo, že došlo k zatknutiu tridsiatich troch Rusov - údajne žoldnierov - v lokalite mimo bieloruského hlavného mesta Minsk. Nehľadiac na fakty je incident väčšou ranou dôvere medzi dvoma spojencami, než akýkoľvek ich spor o ropu a plyn. Obvinenia z prítomnosti zahraničných bojovníkov v krajine sa pravidelne objavujú vo verejnej diskusii v Bielorusku - buď pred voľbami alebo počas protivládnych protestov. Je to jednoduchý systém, ktorý poskytuje príležitosť demonštrantom dvakrát premýšľať o ich bezpečnosti ešte skôr, ako sa vydajú do ulíc; dáva to tiež orgánom štátnej moci argumenty pri ospravedlňovaní použitia preventívnej sily na ochranu ľudí pred „teroristickými útokmi a provokáciami.“