Dánsky minister zahraničných vecí si potriasol rukou so svojím veľvyslancom a potom sa ponáhľal ku grónskej ministerke zahraničných vecí a zapálil jej cigaretu. Práve sa stretli s americkým viceprezidentom J.D. Vanceom a americkým ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom . Na schôdzke 14. januára vo Washingtone diskutovali o túžbe amerického prezidenta Donalda Trumpa „vlastniť“ Grónsko, o pevnom odpore grónskeho ľudu voči tomu, aby bol vlastnený, a o tom, ako sa všetci môžu v tejto patovej situácii posunúť vpred. Keď sa dym medzi vysokopostavenými diplomatmi pred autom veľvyslanectva rozplynul, na obzore sa cez Atlantický oceán črtal nový pohľad. Nech sa stane čokoľvek, Dánsko a jeho vzťah so Spojenými štátmi sa nezvratne zmenil. „Všetky vajcia sme vložili do košíka Spojených štátov. Sme ‚superatlantisti‘. V našej podpore USA sme zašli oveľa ďalej ako mnohé iné národy. Naozaj sme uprednostnili vzťah s USA, ale už nikdy to nebude rovnaké,“ povedal Mikkel Runge Olesen, vedúci výskumník Dánskeho inštitútu pre medzinárodné štúdie. „Najviac transatlantickí politici sú tí najzatrpknutejší a najskeptickejší. Napríklad dánska premiérka Mette Frederiksenová a bývalý generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen,“ podotkol Olesen. „Myslím si, že z dánskeho pohľadu je myšlienka USA ako našej bezpečnostnej stratégie preč. Teraz hľadáme európsku alternatívu. Bola to drahá lekcia. Dôverovali sme Američanom a to sme nikdy nemali robiť.“

V súvislosti so zajatím venezuelského prezidenta Nicolása Madura Spojenými štátmi niektorí pozorovatelia i americkí predstavitelia varovali, že to mohlo dať Moskve a Pekingu zelenú na podobné operácie na Ukrajine a Taiwane. Tak ako USA neuznávajú legitimitu Madurovej vlády vo Venezuele, ani Rusko a Čína neuznávajú legitimitu nezávislosti Ukrajiny a Taiwanu. Ak by napríklad Čína zajala taiwanského prezidenta Lai Ching-teho alebo Rusko ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, na akom základe by Spojené štáty mohli rozumne namietať?  Často sa toto porovnávanie robí aj preto, že Spojené štáty vytvárajú dojem, že takéto operácie sú jednoduché. Pre tých, ktorí nie sú oboznámení s vojenským plánovaním, môže zajatie Madura vyzerať takmer ako bežný postup – vrtuľníky priletia, unesú cieľ a bez väčších ťažkostí odletia. Zdanlivá hladkosť americkej operácie dokonca viedla niektorých pozorovateľov k pochybnostiam o tom, či vôbec existoval nejaký odpor, a namiesto toho špekulovali , že Madura vydala jeho vlastná vláda v rámci dohody prostredníctvom tajných kanálov.

V stredu 3. decembra 2025 oznámil v Oválnej pracovni Bieleho domu prezident Donald Trump, že podpísal 29-stránkový dokument  Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov amerických 2025.  Nová stratégia národnej bezpečnosti prezidenta Trumpa kodifikuje rušivú zahraničnú politiku, ktorú presadzuje od nástupu do úradu – vrátane častého útoku na spojencov ako na tradičných nepriateľov – ale zároveň sa obracia dovnútra s dôrazom na otázky domácej a kultúrnej vojny. Európske reakcie na ňu sa v skutočnosti zredukovali na dva emocionálne reflexy, ktoré sú síce protikladné, ale strategicky rovnako prázdne. Prvý tvrdí, že Spojené štáty Európu zradili, že ju hádžu cez palubu a že sa končí transatlantická solidarita ako základ európskej bezpečnosti. Druhý reaguje s cynickým, až masochistickým uspokojením, že „dobre nám tak,“ že Amerika nám len nastavila zrkadlo a že si Európa za svoju situáciu môže sama. Obe reakcie sú extrémne, obidve sú emocionálne a ani jedna nečíta dokument tak, ako bol napísaný – ako pracovný strategický manuál moci, nie ako politický pamflet či deklaratórny hodnotový manifest.

Po mesiacoch rokovaní sa zdá, že Spojené štáty a Ukrajina sa zhodujú na súbore princípov, ktoré by mohli tvoriť základ pre prípadnú mierovú dohodu s Ruskom. Jadrom navrhovanej dohody je myšlienka, že Ukrajina sa vzdá územia v spornom regióne Donbas výmenou za silné bezpečnostné záruky zo strany USA, ktoré zabezpečia, že Rusko už nikdy viac nezaútočí na Ukrajinu. Takáto dohoda by bola pochopiteľná, pretože ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj by potreboval nejaký spôsob, ako zdôvodniť, prečo je ochotný priniesť obeť, s ktorou väčšina jeho ľudí nesúhlasí . Je to však  tiež strategicky nesprávne z jednoduchého dôvodu, že akákoľvek bezpečnostná záruka poskytnutá prezidentom Trumpom by nebola ani zďaleka dôveryhodná. Aby Ukrajina skutočne zaistila svoju bezpečnosť, bolo by pre ňu oveľa lepšie požadovať konkrétne príspevky na posilnenie jej schopnosti brániť sa, než bezpečnostné záruky, ktorým by nikto – a už vôbec nie ruský prezident Vladimír Putin – nikdy neuveril.

Veľký rozruch v roku 2025 vyvolal prezident Donald Trump. Vydal sériu výkonných nariadení a zameral svoju pozornosť na jeden cieľ za druhým. S pomocou Elona Muska sa pokúsil rozložiť federálnu byrokraciu. Na „Deň oslobodenia“ prepísal pravidlá obchodu. Po celom svete sa snažil vynútiť mier a vyhrážal sa vojnou. Najväčším beneficientom však bol prezident Si Ťin-pching. Čína v tomto roku odmietla Trumpov pokus použiť clá na vynútenie podriadenia sa Spojeným štátom.  Si Ťin-pching obrátil situáciu a odhalil, ako veľmi je Amerika v skutočnosti závislá od jeho politiky. V tomto kole boja superveľmocí o nadvládu v 21. storočí zvíťazila Čína. Uplynulý rok ukázal silu čínskeho priemyselného vplyvu. Čínsky podiel na celosvetovej pridanej hodnote vo výrobe presahuje jednu tretinu, čo jej dáva moc narušiť globálne dodávateľské reťazce zo dňa na deň. V oblasti zelených technológií čínske firmy dodávajú materiály, komponenty a hotové výrobky pre 60 – 80 % solárnych panelov, veterných turbín a elektrických vozidiel. Aplikácia DeepSeek ukázala, čo Čína dokáže v oblasti umelej inteligencie, napriek všetkým snahám Ameriky ju obmedziť. Čínske farmaceutické firmy teraz vykonávajú takmer toľko klinických štúdií ako ich americké náprotivky – a robia to rýchlejšie. Pred dvoma desaťročiami západné firmy investovali v Číne, aby využili jej lacných výrobcov a obrovský trh. Dnes tam budujú laboratóriá.

Európania sa upokojili presvedčením, že americký prezident Donald Trump je nepredvídateľný a nekonzistentný, ale nakoniec zvládnuteľný. Je to podivne upokojujúce, ale nesprávne. Od prejavu amerického viceprezidenta J.D. Vancea – ktorý vo februári znevažoval Európu na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii – až po novú americkú stratégiu národnej bezpečnosti, ktorá bola zverejnená 4. decembra, Trumpova administratíva má už dlho jasnú a konzistentnú víziu pre Európu: takú, ktorá uprednostňuje vzťahy medzi USA a Ruskom a snaží sa rozdeľovať a dobývať kontinent, pričom veľkú časť špinavej práce vykonávajú nacionalistické, krajne pravicové európske sily, ktoré teraz požívajú podporu Moskvy aj Washingtonu. Je najvyšší čas, aby si Európa uvedomila, že pokiaľ ide o vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou a bezpečnosť kontinentu, je v najlepšom prípade sama. V najhoršom prípade teraz čelí dvom nepriateľom: Rusku na východe a Trumpovym Spojeným štátom na západe.

Národná bezpečnostná stratégia, ktorú americkí prezidenti obvykle vydávajú raz za funkčné obdobie, prezentuje formálne vyhlásenie o globálnych prioritách USA. Možno si myslíte, že v Trumpovom svete nová stratégia národnej bezpečnosti nebude mať až taký veľký význam. John Bolton, poradca pre národnú bezpečnosť v prvom funkčnom období Donalda Trumpa, často ľutuje, že jeho šéf nemal žiadnu stratégiu. Namiesto toho prezident konal impulzívne –  a bez zaťaženia prílišným množstvom brífingov. Zo dňa na deň menil smer v protichodných smeroch. Napriek tomu nová  Národná bezpečnostná stratégia má význam.  Tento 33-stránkový dokument je zriedkavým formálnym vysvetlením Trumpovho vnímania zahraničnej politiky zo strany jeho administratívy.  Bol zverejnený – čo je zvláštne – uprostred noci zo 4. na 5. decembra a budú ho podrobne študovať vojaci, diplomati a poradcovia v Spojených štátoch a po celom svete. Je to najnovšie a najúplnejšie vyhlásenie o tom, čo znamená „America First“ v zahraničnej politike. Stanovuje podmienky pre čoskoro očakávané prehodnotenie vojenskej sily a určuje priority pre všetkých, ktorí sa snažia interpretovať želania prezidenta. A pre mnohých jej čitateľov bude hlboko alarmujúca.