orientáciask názory Igora Cibulu na politiku

Správy o odstúpení kazašského prezidenta Nursultana Nazarbajeva spôsobili, že Rusko nehovorí ani tak o osude Kazachstanu - svojom najbližšom geopolitickom spojencovi - ale o budúcnosti prezidenta Vladimíra Putina. Okrem toho sa v ruských diskusiách o tranzite prezidentskej funkcie opakovane objavila možnosť skorej rezignácie Putina na post šéfa Bezpečnostnej rady. Medzi ďalšie varianty tohto scenára patrí prechod na post predsedu Štátnej rady alebo iného kolektívneho orgánu, ktorý by mu umožňoval zachovať si funkcie strategického a geopolitického riadenia, ako aj právo veta voči rozhodnutiam nástupcu. Experiment v Kazachstane naozaj poskytuje určitú logiku úvahám o budúcnosti Putina, ale v celkom inom kontexte. Napríklad politológ Arkadij Dubnov v ruskom denníku Vedomosti uviedol, že „aby sa niečo podobné stalo v Rusku, musíte disponovať trochu inou predstavou o sebe vo svete. Náš vodca sa vidí niekde v nebi - on je človek s poslaním. V Rusku je obrovské množstvo záujmov a klanov zameraných na Putina. Ak sa takýto scenár bude realizovať v Rusku, potom nasledujúce ráno po jeho oznámení začne sa harmatanec. Rusko je krajinou s veľkým počtom vplyvných skupín, ktoré obklopujú prezidenta, budú bojovať o moc, len čo sa dozvedia, že je pripravený odísť.“

Už výsledky prvého kola prezidentských volieb dali za pravdu ministrovi zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslavovi Lajčákovi, ktorý odmietol ponuku predsedu strany Smer-SD, aby kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky. Ešte predtým, ako sa pustil do boja za tzv. Marrakéšsky pakt, uvedomoval si reálny pomer politických síl v slovenskej spoločnosti, rozdelenej na niekoľko politických táborov, vzdialených od seba na míle v názoroch na kardinálne politické otázky súčasnosti. Lajčákov odmietavý postoj svedčil o tom, že jeho hodnotová orientácia nie je totožná so smerovaním myslenia mnohých voličov najväčšej parlamentnej strany a nebol ochotný oportunisticky sa prispôsobovať konzervatívnemu a nacionálne založenému jadru jej elektorátu. Okrem toho predpokladal, že opozícia využije prezidentské voľby na akési prvé kolo „zúčtovania“ s vládnutím Smer-u a tzv. nesystémové politické sily - predstavované Štefanom Harabínom a Kotlebovou Ľudovou stranou Naše Slovensko - ovplyvnia jednoduchých voličov do tej miery, že Lajčák nedokáže väčšinu spoločnosti nakloniť vo svoj prospech tak, aby mohol získať funkciu prezidenta.