orientáciask názory Igora Cibulu na politiku

Kauza predsedu parlamentu Borisa Kollára ukázala morálny stav našej spoločnosti v negatívnom svetle a potvrdila názor, že politici sa neriadia deklarovanými zásadami, ale ohľadmi na ich mocenské záujmy. Ako najväčší farizej v tejto situácii sa neprejavil Juraj Šeliga - ako pomenoval svojho koaličného partnera Kollár - ale premiér Igor Matovič, ktorý sa postavil na obranu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky demagogickým spôsobom, aký nie je hodný predsedu vlády. Ani neprekvapuje, že v súvislosti s Matovičom spomenul jeden z politológov ako jeho charakteristiku „disociálnu poruchu osobnosti,“ čo nie je príliš lichotivé. U osôb s takouto diagnózou sa prejavuje neotrasiteľný a trvalý postoj nezodpovednosti a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom. Medzi ich vlastnosti patrí výrazná tendencia zvaľovať vinu na iných, ale poskytovať pritom rôzne racionalizácie vlastného správania, ktoré privádza jednotlivca do konfliktov so spoločnosťou. Ako keby tieto slová boli šité na mieru správaniu Igora Matoviča, keď útočil kvôli Borisovi Kollárovi na jeho koaličných partnerov a spochybňoval lojalitu poslancov vládnej koalície tvrdeniami, že by si ich mohol kúpiť opozičný Smer-SD.

Aféra predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára kvôli jeho plagiátu dokresľuje nielen jeho pochybný morálny profil, ale svedčí aj o tom, že predseda vlády Igor Matovič svojou intelektuálnou úrovňou a nedostatkom zrelého politického úsudku nespĺňa kritériá, ktoré sú kladené na lídra vládnej strany, zodpovednej za koalíciu riadiacu exekutívu tejto krajiny. Matovičove nelichotivé charakteristiky uviedli už iní, avšak žiada sa pripomenúť, že jeho aktuálne počínanie ako advokáta Borisa Kollára strategicky ohrozuje jeho politické vyhliadky do budúcnosti. Dostáva sa do pozície Vladimíra Mečiara, ktorého voliči síce uverili jeho bájke o „samoúnose“ Michala Kováča ml., ale samotný Mečiar sa kvôli tomuto gangsterskému činu dlhodobo ocitol bez koaličného potenciálu, až kým sa ho v roku 2006 neujal pri zostavovaní svojej prvej vlády predseda strany Smer-SD Robert Fico a vo svojom kabinete pridelil Mečiarovým nominantom dve kreslá.