Začiatkom júna objaví sa na knižnom trhu aktuálna publikácia „Rusko a Irán: Partneri vo vzdore od Sýrie po Ukrajinu.“ Jej autorka   Nicole Grajewská pracuje na inštitúte Centre de recherches internationales (CERI) pri Sciences Po v Paríži. Pôsobí aj ako externá vedecká pracovníčka v Programe jadrovej politiky v Carnegieho nadácii pre medzinárodný mier a ako spolupracovníčka Projektu o riadení atómu v Belferovom centre pre vedu a medzinárodné záležitosti na Harvardskej univerzite. Je známou špecialistkou na Rusko a Irán a vo svojej práci skúma jadrovú a vojenskú politiku oboch štátov, ako aj bilaterálne vzťahy medzi Ruskom a Iránom. Jej výskum Ruska sa zameriava na jadrovú stratégiu a sily, obmedzenú jadrovú vojnu a riadenie eskalácie vrátane integrácie jadrových a konvenčných zbraní, nasadenia síl a úlohy vesmírnych kapacít v ruskom rozhodovaní. Jej práca o Iráne sa zameriava na jadrové rozhodovanie a raketové sily s osobitným dôrazom na Zbor islamských revolučných gárd a operačnú úlohu raketovej vojny pri odstrašovaní a eskalácii.

Nedávny večerný prejav k národu prezidenta Donalda Trumpa pôsobil ako príležitosť na vyvodenie jednoznačných a znepokojujúcich záverov. Nervózni diváci možno očakávali jasné vysvetlenie dôvodov vojny USA proti Iránu, predstavu o jej ukončení alebo aspoň vierohodný časový harmonogram jej skončenia. Každý, kto je dosť starý na to, aby si pamätal prejavy predchádzajúcich prezidentov USA vysielané v hlavnom vysielacom čase počas vojnových čias, možno dúfal v návrat k tej slávnostnej atmosfére, ktorá takéto okamihy zvyčajne sprevádzala. Teraz sa však nič z toho nekonalo. Domáce aj svetové publikum namiesto toho videlo azda doteraz najjasnejší dôkaz toho, že vodca krajiny, ktorá bola dlho dominantnou svetovou superveľmocou, je mimoriadne chaotický mysliteľ, ktorého schopnosti na túto funkciu – ktoré nikdy neboli zrejmé – sa zdajú byť v čoraz rýchlejšom úpadku. Počas 19 nudných minút sa Trump viackrát opakoval a protirečil svojim hlavným cieľom. V niektorých momentoch sa zdalo, že úplne stratil niť. Na začiatku dýchal zvláštne a potom sa takmer pomýlil pri vyslovovaní názvu kľúčového miesta vo vojne – Hormuzského prielivu, čo sa dalo takmer počuť ako „prieliv hormónov.“

Keď Rusko v roku 2022 napadlo Ukrajinu, prezident Vladimír Putin zmenil svet spôsobmi, ktoré len teraz začíname chápať. Počiatočný ruský útok na Kyjev zlyhal, krehký konsenzus z obdobia po studenej vojne vydržal a reakcia bola rázna. Išlo o porušenie medzinárodných noriem, ktoré nebolo možné tolerovať. Európa a Spojené štáty uvalili na Rusko sankcie, poskytli Ukrajine vojenskú pomoc a prezident Joe Biden povedal davu vo Varšave, že pán Putin nemôže „zostať pri moci“. Zdalo sa, že ruský režim fatálne prekročil hranice. A napriek tomu bola podpora Ukrajiny – ktorá nasledovala – vždy obmedzená; stačila na to, aby Ukrajina neprehrala, ale nestačila na to, aby vyhrala. A vojna namiesto toho, aby obnovila silu medzinárodného poriadku a spojenectiev, ktoré ho kedysi formovali, odštartovala éru vysoko intenzívnych konvenčných vojen s nejasnými výsledkami. Prezident Trump vo svojom druhom funkčnom období zdedil tento problematický nový poriadok a sám k nemu výrazne prispel.

Iránsky režim utrpel v dôsledku americko-izraelskej vojenskej kampane ťažké rany, ale nie je na pokraji zrútenia. Dlhotrvajúca vojna trvajúca celé mesiace by zvýšila pravdepodobnosť jeho pádu, no teraz sa zdá, že vojna sa skončí skôr, než k tomu dôjde – pričom súčasná iránska vláda zostane pri moci. To znamená, že Iránska islamská republika z toho pravdepodobne vyjde oslabená, ale násilnejšia, agresívnejšia a pomstychtivejšia. Čo by to znamenalo? Nič dobré – pre Spojené štáty, Izrael, Perzský záliv ani Irán. Na domácej úrovni prežitie iránskeho režimu mu neprinesie žiadnu novú legitimitu. Je otázkou, kedy – a nie či sa demonštranti vrátia do ulíc, aby opäť protestovali. Je nepravdepodobné, že tak urobia, pokiaľ budú padať bomby. Hlboko zakorenená opozícia voči režimu však nezmizne; žiadny dočasný efekt zjednotenia sa pod vlajkou to nezmení. Vzostup všeobecne nenávideného Mojtabu Chameneího do pozície najvyššieho vodcu len posilní všeobecnú nevôľu.

Približne 15 rokov mnohí americkí lídri – vrátane všetkých troch prezidentov v tomto období – verili, že krajina sa príliš zaplietla do snáh o premenu spoločností na Blízkom východe. Domnievali sa, že naliehavejšími výzvami sú obnova amerického priemyslu a konfrontácia so vzostupom Číny. Amerika však opäť vedie vojnu s cieľom premeniť spoločnosť na širšom Blízkom východe. A podobne ako v Iraku, Afganistane a Líbyi, zdá sa, že táto vojna nedopadne tak, ako si jej zástancovia možno želajú.  „Prečo sa to stále opakuje?“ – takto formuloval svoju otázku publicista a komentátor denníka The Washington Post Fareed Zakaria vo svojom pravidelnom týždennom stĺpčeku, ktorý uverejnil aj časopis Foreign Policy.

Mnohým západným analytikom sa zdá, že reakcia Číny na iránsku krízu potvrdzuje známy verdikt: Peking je nespoľahlivý priateľ. Nakupuje iránsku ropu, odsudzuje jednostranné vojenské akcie, vyzýva k zdržanlivosti – a potom sa zdrží toho, čo podľa nich by veľmoc mala urobiť pre partnera, ktorý je pod tlakom: poskytnúť mu vojenskú pomoc, buď priamo, alebo dodávkami zbraní a financiami. Je pravda, že Čína nie je ochotná hrať v prípade Iránu tú istú úlohu, akú Spojené štáty dlhodobo zohrávajú pre svojich partnerov. To však neznamená, že Čína je bezmocná, ani to, že jej vzťahy s Iránom nie sú úprimné. Znamená to predovšetkým to, že príliš veľa pozorovateľov stále hodnotí každú rastúcu mocnosť podľa vzoru Spojených štátov. Vo Washingtone sa moc stále vníma cez optiku aliancií, bezpečnostných záruk a premeny politických vzťahov na vojenské záväzky. Keď sa táto šablóna považuje za univerzálnu, akékoľvek odmietnutie konať ako vojenský patrón sa stáva dôkazom slabosti. Peking však nikdy neorganizoval moc práve týmto spôsobom – a dôvody sa nedajú zredukovať na jediný cynický výpočet.

Mali by európske krajiny obnoviť dialóg s Putinom? Niektorí európski lídri túto myšlienku podporujú, iní sú proti. Dôvody tohto rozkolu sú zásadné a odrážajú základné otázky týkajúce sa bezpečnosti Európy. Keďže Putinova vojna trvá už piaty rok, tento článok prezentuje kľúčové aspekty pre európske vlády, ktoré zvažujú svoje záujmy. Často sa hovorí, že všetky vojny končia rokovaniami. Nie je to celkom pravda. Niektoré vojny končia kapituláciou jednej strany a víťazstvom druhej – to je to, čo Putin chce dosiahnuť vo svojej vojne proti Ukrajine a v rokovaniach s Trumpom. Niektoré vojny nekončia jednoznačne, ale trvajú roky. To je to, čo nás pravdepodobne čaká: možno nejaký druh prímeria, ale také, ktoré (zámerne zo strany Putina) povedie k situácii, kedy nebude ani vojna, ani mier.

Po desaťročia ruský prezident Vladimír Putin kritizoval svet, ktorý Spojené štáty vybudovali po studenej vojne. Podľa jeho názoru by medzinárodný poriadok riadený jedinou mocnosťou brzdil Rusko a viedol k zbytočným konfliktom, najmä ak by táto mocnosť bola tak sebecká a pokrytecká ako Amerika. Teraz Donald Trump rozkladá poriadok, ktorý Putin tak dlho nenávidel, a na jeho mieste vzniká nový multipolárny svet. Putin si myslel, že by sa mohol dostať na vrchol takéhoto systému, v ktorom surová ekonomická a vojenská sila preváži nad diplomaciou a alianciami. Ale mýlil sa: normy a inštitúcie povojnového poriadku v skutočnosti zakrývali zraniteľnosť Ruska. Putin dostal svet, ktorý si želal – a ten ho teraz hrozí zničiť. Moskva predpokladala, že jej obrovský jadrový arzenál, bezkonkurenčné prírodné zdroje a rozsiahle územie v srdci Eurázie udržia Rusko konkurencieschopné voči Číne a Spojeným štátom. Tieto aktíva však nedokázali spomaliť jeho rýchly úpadok. Ruská ekonomika dosahuje v najlepšom prípade štvrtinu veľkosti čínskej a americkej ekonomiky a tento rozdiel sa stále zväčšuje. Medzitým hrozí, že Rusko zostane v úzadí v súťaži o technologickú nadvládu v oblasti umelej inteligencie, biotechnológií a kvantového počítania. Ekonomika a technologická základňa krajiny dokonca pomaly strácajú pozíciu v prospech Indie.