Keď americký viceprezident obviňuje Európu z nedostatočnej ochrany slobody prejavu, zjavnou odpoveďou je, že je pokrytec. Biely dom, v ktorom slúži J. D. Vance, je energickým nepriateľom prejavov, ktoré nemá rád, deportuje študentov za ich politické názory, obťažuje kritické médiá a šikanuje univerzity. Ale len preto, že je pokrytec, neznamená to, že sa mýli. Európa má skutočne problém so slobodou prejavu. Tento problém nie je na kontinente rovnomerne rozložený. Zďaleka najhorším vinníkom v Európskej únii je Maďarsko, kde vláda rozdrvila alebo kooptovala väčšinu nezávislých médií. Je zaujímavé, že vládnuca strana Fidesz podporujúca hnutie MAGA unikla Vanceovým ostrým výpadom. Medzi ďalších významných porušovateľov patria Nemecko a Veľká Británia. Nemecký zákaz popierania holokaustu je vzhľadom na jeho históriu pochopiteľný, ale zákon proti urážaniu politikov je fraškou. Mocní ho bez hanby využívajú. Bývalý vicekancelár podal stovky trestných oznámení na občanov, vrátane jedného, ktorý ho nazval „idiotom.“ Minulý mesiac bol redaktor pravicových novín odsúdený na vysokú pokutu a sedem mesiacov podmienečného trestu odňatia slobody za zdieľanie memu s upravenou fotografiou ministra vnútra, ktorý drží nápis „Nenávidím slobodu prejavu.“

V stredu 30. apríla uplynie 100 dní od nástupu prezidenta Donalda Trumpa do druhého funkčného obdobia v Bielom dome. Za posledné tri mesiace Trump a jeho tím podnikli kroky, ktoré prekvapili aj niektorých skúsených pozorovateľov, od uvoľnenia Elona Muska z ministerstva pre efektívnosť vlády vo federálnej byrokracii až po zavedenie vysokých ciel na väčšinu obchodných partnerov USA. Chaos, ktorý teraz vládne v Bielom dome, už zmenil vzťahy USA so spojencami i nepriateľmi, ako aj vnímanie Washingtonu na svetovej scéne. Donald Trump uzavrel dohody s latinskoamerickými krajinami o pomoci pri presadzovaní imigračných zákonov, najmä so Salvadorom, ktorý prijal stovky ľudí deportovaných zo Spojených štátov do svojho väzenského systému bez riadneho súdneho konania. Ukrajine predložil „konečnú ponuku“ mierového rámca, ktorý obsahuje hmatateľné výhody pre revanšistické Rusko. A jeho administratíva vystrelila prvú ranu v obchodnej vojne s Čínou, ktorá čelí minimálnej colnej sadzbe 145 % na väčšinu tovaru určeného do USA.

Po tom, ako Rusko vo februári 2022 napadlo Ukrajinu, mnohí západní analytici a vedci, ktorí sa zaoberajú postsovietskymi krajinami, očakávali, že vlády a verejnosť týchto krajín vyjadria solidaritu s Ukrajinou a odsúdia ruské pokusy o opätovné získanie územia a popretie suverenity Ukrajiny. Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa postsovietske štáty snažili upevniť svoju nezávislosť, nadviazať kontakty so Západom a ďalšími regionálnymi aktérmi, pričom si stále uvedomovali potrebu kontrolovať svoje vzťahy s Ruskom. Ruský prezident Vladimír Putin však od roku 1999 považuje obnovenie vplyvu na ruské „blízke zahraničie“ za strategickú prioritu v snahe ospravedlniť svoje veľmocenské ambície. Putin začal svoje pôsobenie agresívnou vojenskou kampaňou s cieľom dostať Čečensko späť pod kontrolu Moskvy. V priebehu nasledujúceho desaťročia zintenzívnil svoje pokusy obmedziť vplyv Západu v postsovietskom priestore, pričom sa postavil proti pokračujúcej prítomnosti amerických vojenských základní v Strednej Ázii a proti tzv. farebným revolúciám, ktoré vyniesli k moci Západu priateľskejšie vlády v Gruzínsku, Kirgizsku a na Ukrajine. Kremeľ zdôvodnil vojnu s Gruzínskom v roku 2008 ako snahu o ochranu „privilegovanej“ sféry vplyvu Ruska v „blízkom zahraničí.“ Strategická priorita Moskvy otupiť vplyv Západu vo svojom regióne vyvrcholila „špeciálnou vojenskou operáciou“ na Ukrajine a trojročnou patovou situáciou so Západom v otázke budúcnosti Ukrajiny.

Nemecko už dlhé roky potrebuje výrazne rozšíriť svoju obranu a dnes sa zdá, že je na to konečne pripravené. Keď Rusko v roku 2014 anektovalo Krym a napadlo východnú Ukrajinu, reakcia Nemecka bola tlmená. Berlín viedol bezvýsledné rokovania s Kremľom, uvalil niekoľko sankcií a potom sa v tichosti vrátil k bežnému obchodovaniu s Moskvou. Po tom, ako Rusko v roku 2022 začalo inváziu na Ukrajinu v plnom rozsahu, kancelár Olaf Scholz vyhlásil Zeitenwende – teda „bod obratu.“ Sľúbil zvýšiť výdavky na obranu, poslať Ukrajine viac pomoci a rýchlo znížiť energetickú závislosť Nemecka od Ruska. Zeitenwende bola nakoniec obratom len podľa názvu. Scholzovi sa nepodarilo zrekonštruovať nemeckú obranu, pretože ho sužovali koaličné boje. Teraz sú však nemeckí lídri pripravení uskutočniť transformáciu, ktorú si okolnosti vyžadujú. Vo februári sa konali voľby do Bundestagu a zdá sa, že budúca nemecká vláda je pripravená vyhlásiť nezávislosť od Washingtonu. Nemecko sa pripravuje na budúcnosť, v ktorej Spojené štáty už nebudú spoľahlivo garantovať bezpečnosť Európy. S cieľom zmodernizovať svoju armádu a naštartovať hospodárstvo Berlín končí s dlhodobou závislosťou od úsporných opatrení a ruší ústavné obmedzenie, ktoré od roku 2009 obmedzovalo ročné výdavky na dlh len na 0,35 % hrubého domáceho produktu.

V čase, keď Donald Trump spúšťa salvu colných sadzieb a jeho administratíva hovorí o sile svojich vojenských spojenectiev v Ázii, mohli by ste si myslieť, že v krajine, ktorú Amerika považuje za svojho hlavného protivníka, nastali nepokojné časy. V skutočnosti správy z Pekingu odhaľujú úplne iný obraz. MAGA vyvíja tlak na čínskych lídrov, aby napravili svoje najväčšie ekonomické chyby. Vytvára tiež príležitosti na prekreslenie geopolitickej mapy Ázie v prospech Číny. Čína vyšla z Trumpových rečí v Ružovej záhrade zle. Po započítaní nového 34 % odvodu a existujúcich ciel sa celková suma zvýši na 65 % – a o niečo viac, ak zahrnieme rušivé zrušenie colnej výnimky pre malé balíky. Vzhľadom na to, že vývoz stále tvorí približne 20 % HDP, ako tomu bolo v roku 2017, čínsku ekonomiku to poškodí. Čínska taktika presmerovania výrobných reťazcov svojich firiem do krajín, ako je Vietnam, s cieľom obísť clá, bude teraz, keď Amerika stavia bariéry na celom svete, fungovať menej účinne. Obchodná vojna prichádza v čase, keď Čína stále zápasí s defláciou, kolapsom v oblasti bývania a neutešenou demografiou. Za posledných päť rokov komunistická strana zanedbala slabú spotrebu a prijala nerozumný etatizmus, ktorý obmedzil súkromný sektor. Čína vyvážala svoje nadmerné kapacity, zaplavovala svet tovarom a podporovala ostrý šovinizmus, ktorý znepokojuje amerických spojencov v Ázii aj v Európe.

V decembri 2003 sa v Rusku konali parlamentné voľby a strana Jednotné Rusko Vladimíra Putina polepila Moskvu volebnými plagátmi. Bola na nich zobrazená štátna vlajka, medveď, slogan „Silné Rusko je jednotné Rusko“ a mapa, na ktorej bolo zobrazených 145 postáv z ruskej histórie – vraj jedna za každý milión obyvateľov krajiny. Tento týždeň, pri príležitosti 25. výročia Putinovho prvého prezidentského víťazstva, nemôžu ani Rusi, ani ľudia zo Západu povedať, že neboli vopred varovaní. Mapa totiž rozprávala verziu histórie, ktorá je bývalému agentovi KGB blízka: Rusko je silné, keď je silný štát; je to mesiášska veľmoc s jedinečnými vlastnosťami; a predpokladom veľkosti je to, že domáci protivníci a podvratní cudzinci musia byť neutralizovaní, aby Rusko zostalo jednotné za svojím vodcom. Na plagátoch bol zobrazený Alexander Nevský, stredoveké knieža-bojovník, ktoré sa teraz oslavuje v štátom podporovaných historických tematických parkoch po celej krajine za to, že sa postavil na odpor západným agresorom. Zobrazovali Petra Veľkého, cára, ktorý rozšíril hranice Ruska a posilnil štát. Ukázali dokonca aj Josifa Stalina – nie Rusa, ale gruzínskeho tyrana, ktorého si v Putinovej ére vážili za to, že vyhladil útočníkov a zabezpečil, že Sovietsky zväz bol v zahraničí obávaný a rešpektovaný.

Po necelých dvoch mesiacoch pri moci spôsobil americký prezident Donald Trump Spojeným štátom a celému svetu taký šok, že hrozí, že sa to bude považovať za banálne. Netreba uvádzať príklady predtým nemysliteľných alebo dlho obávaných krokov, o ktoré sa Trump pokúsil. Takmer každý deň prináša nové príklady, od jeho nevyprovokovanej a nezmyselnej obchodnej vojny s Kanadou, s náznakmi starosvetského imperialistického expanzionizmu, až po jeho nejasné, ale dlho očakávané zblíženie s Ruskom. Washington si ako dlhoročný zabezpečovateľ a presadzovateľ určitého svetového poriadku zvykol vnímať všetko čo robí ako normu, ktorej sa ostatní, či sa im to páči alebo nie, budú musieť prispôsobiť – a jedného dňa ju pravdepodobne aj ocenia. Ale zatiaľ čo sa Američania snažia vyrovnať so seizmickými zmenami, ktoré prebiehajú v ich krajine, posledné dni priniesli v zahraničí scény, ktoré ukazujú, že ak nedôjde k zásadnej korekcii kurzu, tentoraz to bude inak.