Špekulácie o výsledku parlamentných volieb 30. septembra, resp. o zložení budúcej koaličnej vlády prevažujú nad realistickým uvažovaním o tom, aká bude politická trajektória Slovenska potom, keď bude známe rozvrstvenie náklonnosti občanov k stranám, ktoré sa prebojujú do Národnej rady Slovenskej republiky. Výklad aktuálnych volebných preferencií prezentovaný v médiách je poznačený povrchnou interpretáciou čísiel a tendenčným prezentovaním súvislostí tak, ako to vyhovuje manipulátorom verejnej mienky.  Nedôveru k spoľahlivosti údajov z prieskumov verejnej mienky dokazuje neurčitosť predpovedí i opatrne formulované očakávania serióznych analytikov. Na voličov do určitej miery pôsobia mätúco snahy médií, ktoré naliehajú na straníckych lídrov, aby deklarovali ich povolebné koaličné preferencie, teda pomenovali potenciálnych partnerov, s ktorými dokážu vytvoriť vládu. Atmosfére spoločnosti pred voľbami neprospieva ani strašenie krízovými scenármi, pretože negatívne pôsobí na triezvy úsudok voličov a vyostruje spoločenské napätie.

Hlavnú politickú zodpovednosť za to, že vo februári 2020 zvíťazil v parlamentných voľbách na Slovensku politický subjekt Igora Matoviča nesie predseda strany Smer-SD Robert Fico. Za panovania jeho administratívy bujnela v krajine korupcia, klientelizmus a zneužívanie právomocí verejných činiteľov, ktoré svojimi rozmermi prekonali defekty všetkých predchádzajúcich vlád – vrátane tretieho kabinetu Vladimíra Mečiara. V dôsledku toho mnohí dôverčiví voliči – hlavne občania s nedostatkom zdravého politického úsudku – naleteli populistickej demagógii Igora Matoviča a jeho oportunistických prisluhovačov v niektorých iných politických stranách. Vydali sa napospas nekompetentnej vláde, ktorá nedisponovala kvalitami, aké sa vyžadujú od ústavných činiteľov zodpovedných za spravovanie štátu. Iba tým potvrdili historickú skúsenosť, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky pomerne ľahko podlieha manipuláciám, ak im populistickí vodcovia nasadia „ružové okuliare.“

Analytici a komentátori prezentujú špekulatívne úvahy a predpovede, aké bude zloženie Národnej rady SR po voľbách 30. septembra, resp. kto má najväčšie šance zostavovať budúcu vládu. Porovnanie výsledkov parlamentných volieb vo februári 2020 s predvolebnými preferenciami, ako ich uvádzali prieskumné agentúry, núti  k opatrnejšiemu posudzovaniu aktuálne prezentovaných čísiel  i analytických predpovedí.   Najväčší počet hlasov v parlamentných voľbách získalo v roku 2020 hnutie OĽaNO – a to 25,02 %. Okrem neho sa do parlamentu dostali aj Smer-SD (18,29 %), Sme  rodina (8,24 %), Kotlebovci-ĽSNS (7,97 %), SaS (6,22 %) a strana  Za ľudí (5,77 %).  Podľa prieskumu agentúry AKO preferencie v novembri 2019 vykazovali takéto údaje:  OĽANO – 7,8 %. Smer-SD -18,24%), Sme rodina – 7,1 %, Kotlebovci-ĽSNS – 6,4 %, SaS – 6,3 % a Za ľudí – 11,5 %. V januári 2020 agentúra AKO zaznamenala takéto preferencie: OĽaNO – 8,4 % Smer-SD – 17,1 %, Sme rodina – 7,9 %, Kotlebovci-ĽSNS  – 11,0 %, SaS – 6,1 % a Za ľudí – 10,1 %. Vo februári 2020 – dva týždne pred konaním volieb – prieskum AKO zachytil tieto takúto úroveň preferencií: OĽaNO  – 15,5 %, Smer -SD – 16,9 %, Sme rodina – 7,2 %, Kotlebovci-ĽSNS – 10,3 %, SaS  – 6,1 % a Za ľudí  – 8,9 %. Pre úplnosť sa žiada uviesť, že posledný prieskum vykazoval u politických subjektov KDH a SNS percentá na úrovni 5,3, resp. 5.0, ale ani jeden z nich sa napriek tomu do parlamentu nedostal.

Analytici súčasný stav v bezpečnostných zložkách štátu opisujú podľa toho, aká je miera ich informácií o dianí v polícii a o situácii v Slovenskej informačnej službe. Spoliehajú sa na zámerne cielené úniky informácií alebo akceptujú ich účelový výklad politikmi, ktorí s nimi manipulujú podľa vlastnej potreby. Ani neprekvapuje, že mnohí občania sú v takejto informačnej trme-vrme dezorientovaní a nedokážu posúdiť, či médiá alebo politici im poskytujú pravdivý obraz o tom, v akom stave sa nachádza naša polícia alebo civilná spravodajská služba. Všetci si však uvedomujú, že tento proces deštrukcie dôvery voči policajno-bezpečnostnej komunite súvisí najmä s blížiacimi sa parlamentnými voľbami, ktoré určite prinesú radikálne prerozdelenie v štruktúrach štátnej moci. A v takomto kontexte interpretujú postoje a vyjadrenia nielen predstaviteľov politických strán, ale aj najvyšších ústavných činiteľov.

Žijeme na Slovensku, teda v krajine, v ktorej – ako na to nedávno upozornil  jeden zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu Peter Zajac –  „najvyšší ústavní činitelia falšovali svoje diplomové práce a veselo dnes kandidujú do parlamentu.“ Výsledky parlamentných volieb 30. septembra ukážu, či  Igor Matovič, Boris Kollár, Martin Klus a Branislav Gröhling získajú poslanecký mandát i napriek tomu, že vysokoškolské štúdium zavŕšili podvodom. Bude to tak trochu lakmusový papierik indikujúci úroveň občanov, ochotných odovzdať svoj hlas politickým subjektom, ktoré mená týchto klamárov uviedli na svojich kandidátskych listinách. Ak sa zhodou okolností dostane do parlamentu Slovenská národná strana – ktorej predseda Andrej Danko tiež patrí okrem iných do zoznamu plagiátorov – potom možno bez zábran verejne konštatovať, že morálno-politická úroveň občanov Slovenskej republiky v porovnaní s vyspelými demokraciami ďalej upadá.

Preferenčne najsilnejšia politická strana na Slovensku Smer-SD už naznačila, s kým by chcela vytvoriť po septembrových parlamentných voľbách koaličnú vládu. Robert Fico určite tuší, že bez strany Hlas-SD je jeho predstava o vládnutí nereálna, čo nedávno vyjadril formuláciou, že „naša sesterská strana v Strane európskych socialistov a jej predseda sa vyhýbajú odpovediam, kde sa v zásadných otázkach nachádzajú.“ Fico vystihol neurčitosť Pellegriniho vyjadrení v niektorých postojoch, kde potenciálny elektorát strany Hlas-SD i prípadní koaliční partneri očakávajú, že Peter Pellegrini jednoznačne a bez kľučkovania definuje líniu riešení naliehavých problémov a orientácie Slovenska. Expremiér verejne zdôraznil, že v rámci princípov a podmienok, ktoré si Hlas-SD stanovil na povolebnú spoluprácu, nebude v spojení so žiadnou stranou založenou na extrémistickej politike a spochybňujúcej zahraničnopolitickú orientáciu Slovenska, avšak zdržal sa kritiky na adresu svojej „materskej strany,“ aby „nepodráždil“ časť svojej voličskej základne.

Neuvážené odvolanie Ivana Šimka z postu ministra vnútra spustilo proces ďalšej deštrukcie spoločnosti, ktorá sa nachádza v stave neistoty a rozkolísanosti hodnôt. Zdá sa, že prezidentka Zuzana Čaputová – ani premiér Ľudovít Ódor – nedokázali hlbšie preniknúť do podstaty nezhôd medzi ministrom Šimkom a jeho podriadeným policajným prezidentom Štefanom Hamranom. Neanalyzovali širšie politické súvislosti tohto konfliktu, a preto neboli schopní predvídať, aké následky vyvolá ich viac-menej povrchné riešenie problému v tak dôležitom mocenskom rezorte, akým je ministerstvo vnútra. Okrem iného, uvedený prístup oboch ústavných činiteľov svedčí o tom, že nemajú k dispozícii kompetentných poradcov, ktorí by ich mali zorientovať v zložitej otázke a navrhnúť jej variantné riešenia, aby sa predišlo ďalším politickým komplikáciám. Prezidentku ani predsedu vlády neospravedlňuje fakt, že im chýba primeraná politická prax, resp. skúsenosť z dlhodobého pôsobenia v politike.