Budúci maďarský premiér Péter Magyar zdedí niečo, čo nemá v modernej európskej histórii obdoby: ústavnú nadpolovičnú väčšinu a mandát na rozbitie konkurenčného autoritárskeho systému, ktorý sa budoval 16 rokov. Rozsah Magyarovho volebného víťazstva – zisk 141 z 199 parlamentných kresiel pri 79,5-percentnej volebnej účasti – bol mimoriadny. Voľby sú však len úvodným aktom demokratických transformácií, nie ich zavŕšením. Otázka, ktorá bude definovať nasledujúce volebné obdobie v Maďarsku a bude rezonovať ďaleko za jeho hranicami, je tá, na ktorú politológovia sotva začali hľadať odpoveď: Ako znovu vybudovať demokraciu z ruín tej, ktorá bola zámerne vyprázdnená? Rozsah neliberálneho dedičstva je obrovský. Odchádzajúci premiér Viktor Orbán prestaval štát okolo jednej strany a upevnil moc strany Fidesz nahradením ústavy z roku 1949 Základným zákonom z roku 2011. Súdnictvo bolo systematicky ovládané prostredníctvom obsadených súdov a nedotknuteľného generálneho prokurátora. Verejné médiá sa stali štátom kontrolovaným propagandistickým aparátom, posilneným sledovaním novinárov, úradníkov a opozičných osobností. Občianska spoločnosť čelila právnym obmedzeniam a regulačnému prenasledovaniu v ruskom štýle, zatiaľ čo Stredoeurópska univerzita bola nútená presťahovať sa do Viedne. Štátne zákazky smerovali k oligarchom spojeným s režimom a byrokracia, diplomatický zbor a spravodajské služby boli vyprázdnené čistkami profesionálov a dosadzovaním lojálnych členov strany.

Ruský prezident Vladimír Putin, ktorý má neustále obavy z nepriateľov,  túto jar sa možno cíti zahnaný do kúta. Jeho armáda uviazla na Ukrajine, hoci utrpela obrovské straty. Zdá sa, že nedokáže pomôcť Iránu, jednému zo svojich mála spojencov. A jeho najlepší priateľ v Európe, maďarský premiér Viktor Orbán, práve dostal kopačky. Pravdepodobne ho čakajú ešte horšie problémy. Ruská ekonomika je napriek dočasnému zisku z prudkého nárastu cien ropy v troskách. Európske krajiny  sú čoraz silnejšie a nahnevanejšie, pričom sily NATO sú rozmiestnené od Bieleho mora v Arktíde až po Čierne more na juhu. A vojna na Ukrajine sa vlečie s malou šancou na rozhodujúce víťazstvo, po ktorom Putin tak túži. Ak ste Putin a cítite sa tak obkľúčený, možno začínate uvažovať o ďalšej vojne – proti Európe – aj keď sa na Ukrajine ťažko prebíjate dopredu. Možno sa dokonca zamýšľate nad tým, či čas na úder nenastane čoskoro – skôr, ako sa európske národy úplne vyzbroja, skôr, ako Ukrajina vyvinie nové zbrane, ktoré dokážu zasiahnuť ešte hlbšie do Ruska, a kým je váš kamarát prezident Donald Trump v Bielom dome a zaobchádza s NATO ako s boxovacím vrecom.

Začiatkom júna objaví sa na knižnom trhu aktuálna publikácia „Rusko a Irán: Partneri vo vzdore od Sýrie po Ukrajinu.“ Jej autorka   Nicole Grajewská pracuje na inštitúte Centre de recherches internationales (CERI) pri Sciences Po v Paríži. Pôsobí aj ako externá vedecká pracovníčka v Programe jadrovej politiky v Carnegieho nadácii pre medzinárodný mier a ako spolupracovníčka Projektu o riadení atómu v Belferovom centre pre vedu a medzinárodné záležitosti na Harvardskej univerzite. Je známou špecialistkou na Rusko a Irán a vo svojej práci skúma jadrovú a vojenskú politiku oboch štátov, ako aj bilaterálne vzťahy medzi Ruskom a Iránom. Jej výskum Ruska sa zameriava na jadrovú stratégiu a sily, obmedzenú jadrovú vojnu a riadenie eskalácie vrátane integrácie jadrových a konvenčných zbraní, nasadenia síl a úlohy vesmírnych kapacít v ruskom rozhodovaní. Jej práca o Iráne sa zameriava na jadrové rozhodovanie a raketové sily s osobitným dôrazom na Zbor islamských revolučných gárd a operačnú úlohu raketovej vojny pri odstrašovaní a eskalácii.

Nedávny večerný prejav k národu prezidenta Donalda Trumpa pôsobil ako príležitosť na vyvodenie jednoznačných a znepokojujúcich záverov. Nervózni diváci možno očakávali jasné vysvetlenie dôvodov vojny USA proti Iránu, predstavu o jej ukončení alebo aspoň vierohodný časový harmonogram jej skončenia. Každý, kto je dosť starý na to, aby si pamätal prejavy predchádzajúcich prezidentov USA vysielané v hlavnom vysielacom čase počas vojnových čias, možno dúfal v návrat k tej slávnostnej atmosfére, ktorá takéto okamihy zvyčajne sprevádzala. Teraz sa však nič z toho nekonalo. Domáce aj svetové publikum namiesto toho videlo azda doteraz najjasnejší dôkaz toho, že vodca krajiny, ktorá bola dlho dominantnou svetovou superveľmocou, je mimoriadne chaotický mysliteľ, ktorého schopnosti na túto funkciu – ktoré nikdy neboli zrejmé – sa zdajú byť v čoraz rýchlejšom úpadku. Počas 19 nudných minút sa Trump viackrát opakoval a protirečil svojim hlavným cieľom. V niektorých momentoch sa zdalo, že úplne stratil niť. Na začiatku dýchal zvláštne a potom sa takmer pomýlil pri vyslovovaní názvu kľúčového miesta vo vojne – Hormuzského prielivu, čo sa dalo takmer počuť ako „prieliv hormónov.“

Keď Rusko v roku 2022 napadlo Ukrajinu, prezident Vladimír Putin zmenil svet spôsobmi, ktoré len teraz začíname chápať. Počiatočný ruský útok na Kyjev zlyhal, krehký konsenzus z obdobia po studenej vojne vydržal a reakcia bola rázna. Išlo o porušenie medzinárodných noriem, ktoré nebolo možné tolerovať. Európa a Spojené štáty uvalili na Rusko sankcie, poskytli Ukrajine vojenskú pomoc a prezident Joe Biden povedal davu vo Varšave, že pán Putin nemôže „zostať pri moci“. Zdalo sa, že ruský režim fatálne prekročil hranice. A napriek tomu bola podpora Ukrajiny – ktorá nasledovala – vždy obmedzená; stačila na to, aby Ukrajina neprehrala, ale nestačila na to, aby vyhrala. A vojna namiesto toho, aby obnovila silu medzinárodného poriadku a spojenectiev, ktoré ho kedysi formovali, odštartovala éru vysoko intenzívnych konvenčných vojen s nejasnými výsledkami. Prezident Trump vo svojom druhom funkčnom období zdedil tento problematický nový poriadok a sám k nemu výrazne prispel.

Iránsky režim utrpel v dôsledku americko-izraelskej vojenskej kampane ťažké rany, ale nie je na pokraji zrútenia. Dlhotrvajúca vojna trvajúca celé mesiace by zvýšila pravdepodobnosť jeho pádu, no teraz sa zdá, že vojna sa skončí skôr, než k tomu dôjde – pričom súčasná iránska vláda zostane pri moci. To znamená, že Iránska islamská republika z toho pravdepodobne vyjde oslabená, ale násilnejšia, agresívnejšia a pomstychtivejšia. Čo by to znamenalo? Nič dobré – pre Spojené štáty, Izrael, Perzský záliv ani Irán. Na domácej úrovni prežitie iránskeho režimu mu neprinesie žiadnu novú legitimitu. Je otázkou, kedy – a nie či sa demonštranti vrátia do ulíc, aby opäť protestovali. Je nepravdepodobné, že tak urobia, pokiaľ budú padať bomby. Hlboko zakorenená opozícia voči režimu však nezmizne; žiadny dočasný efekt zjednotenia sa pod vlajkou to nezmení. Vzostup všeobecne nenávideného Mojtabu Chameneího do pozície najvyššieho vodcu len posilní všeobecnú nevôľu.

Približne 15 rokov mnohí americkí lídri – vrátane všetkých troch prezidentov v tomto období – verili, že krajina sa príliš zaplietla do snáh o premenu spoločností na Blízkom východe. Domnievali sa, že naliehavejšími výzvami sú obnova amerického priemyslu a konfrontácia so vzostupom Číny. Amerika však opäť vedie vojnu s cieľom premeniť spoločnosť na širšom Blízkom východe. A podobne ako v Iraku, Afganistane a Líbyi, zdá sa, že táto vojna nedopadne tak, ako si jej zástancovia možno želajú.  „Prečo sa to stále opakuje?“ – takto formuloval svoju otázku publicista a komentátor denníka The Washington Post Fareed Zakaria vo svojom pravidelnom týždennom stĺpčeku, ktorý uverejnil aj časopis Foreign Policy.

Mnohým západným analytikom sa zdá, že reakcia Číny na iránsku krízu potvrdzuje známy verdikt: Peking je nespoľahlivý priateľ. Nakupuje iránsku ropu, odsudzuje jednostranné vojenské akcie, vyzýva k zdržanlivosti – a potom sa zdrží toho, čo podľa nich by veľmoc mala urobiť pre partnera, ktorý je pod tlakom: poskytnúť mu vojenskú pomoc, buď priamo, alebo dodávkami zbraní a financiami. Je pravda, že Čína nie je ochotná hrať v prípade Iránu tú istú úlohu, akú Spojené štáty dlhodobo zohrávajú pre svojich partnerov. To však neznamená, že Čína je bezmocná, ani to, že jej vzťahy s Iránom nie sú úprimné. Znamená to predovšetkým to, že príliš veľa pozorovateľov stále hodnotí každú rastúcu mocnosť podľa vzoru Spojených štátov. Vo Washingtone sa moc stále vníma cez optiku aliancií, bezpečnostných záruk a premeny politických vzťahov na vojenské záväzky. Keď sa táto šablóna považuje za univerzálnu, akékoľvek odmietnutie konať ako vojenský patrón sa stáva dôkazom slabosti. Peking však nikdy neorganizoval moc práve týmto spôsobom – a dôvody sa nedajú zredukovať na jediný cynický výpočet.