Kategória: Domáca politika

Demisiou premiéra Eduarda Hegera a oznámením prezidentky Zuzany Čaputovej, že po 15. máji vymenuje úradnícku vládu zostavenú z odborníkov na čele s viceguvernérom Národnej banky Slovenska Ľudovítom Ódorom sa politická kríza na Slovensku nekončí. Predseda strany Smer-SD Robert Fico a predseda strany OĽaNO Igor Matovič – ktorý sa postaral o Ficovo zmŕtvychvstanie, keď pôsobil na čele nepopulárnej koaličnej vlády, ktorá nedokázala vládnuť tak, ako to očakávali jej voliči – zaútočili na prezidentku spôsobmi, aké sotva možno považovať za objektívnu politickú kritiku. Ficovo vymyslené tvrdenie, že prezidentku Čaputovú „riadi americká ambasáda“ a Matovičove obvinenie hlavy štátu, že chce „progresívnu vládu“ patria do kategórie manipulatívnych klamstiev, pri ktorých sa politici spoliehajú na dôverčivosť trochu jednoduchších ľudí. Práve aj ich pričinením sa spoločnosť na Slovensku zabára do bahna poloprávd až konšpirácií, občania strácajú dôveru v inštitúcie demokratického štátu a namiesto hľadania pravdy vidia riešenia svojich každodenných existenčných problémov v povrchných projektoch, aké im servírujú politici bulvárneho typu.

Predvolebná kampaň sa na Slovensku iba rozbieha, ale už teraz medzi témy, ktoré sa najfrekventovanejšie vyskytujú vo verejných diskusiách i na tlačových besedách politických strán, patrí otázka, ktorá politická strana akceptuje ako potenciálneho koaličného partnera po voľbách stranu Petra Pellegriniho – Hlas-SD. Podaktorí síce na základe nedávnych predvolebných prieskumov sa pokúšajú vyradiť Hlas-SD z koaličných kalkulácií, avšak väčšina serióznych analytikov i politikov počíta s tým, že po voľbách v septembri bude Pellegriniho strana jeden z najdôležitejších hráčov pri zostavovaní nového ministerského kabinetu. Dokonca si to uvedomuje aj politický „trpaslík“ Andrej Danko, ktorý opakovane vyzval predsedu strany Hlas-SD Petra Pellegriniho na stretnutie v trojici s predsedom strany Smer-SD Robertom Ficom, aby hovorili o tom, ako spoločne zabrániť stranám Progresívne Slovensko a SASKA dostať sa k moci. Robert Fico pozvanie predsedu Slovenskej národnej strany prijal, pretože považuje Danka „za solídneho partnera.“ Peter Pellegrini Dankovu iniciatívu odmietol s výhovorkou, že má už dohodnutý program – i keď nevylúčil, že by sa mohol niekedy so šéfom SNS stretnúť.

Chaos v parlamente, vláda s pochybnou legitimitou a prezidentka republiky bez politickej erudície nepôsobia na mnohých občanov Slovenskej republiky pozitívnym dojmom. Populistickí politici – počínajúc Igorom Matovičom a končiac Robertom Ficom – ťažia aj z toho, že nemalá časť ich elektorátu sa už prepadla do hustých sietí konšpiracionizmu, ktorý opantal mysle trochu jednoduchších ľudí a vydal ich bludom manipulátorov. Takto opísaný neradostný stav potvrdzujú tiež prieskumy volebných preferencií, kde sa zrkadlí sklamanie voličov dosluhujúcej vládnej garnitúry a zároveň ilúzie ľudí so slabou politickou pamäťou. Niektoré plytké diskusie o pálčivých témach súčasnosti – nielen na sociálnych sieťach – ale aj v tzv. médiách hlavného prúdu sa pohybujú v akomsi „začarovanom kruhu“ stereotypov a predsudkov. Politici sa ocitli v zajatí čísiel prieskumov volebných preferencií a atmosféry ohlasov ich počinov na sociálnych sieťach, ale iba niekoľkí politológovia a sociológovia  sa úprimne pokúšajú hľadať odpoveď na otázku, prečo si 81,1 % ľudí u nás myslí, že Slovensko sa uberá nesprávnym alebo skôr nesprávnym smerom ?

Väčšina médií na Slovensku sa pri hodnotení spoločenskej atmosféry zhoduje na tom, že mnohým ľuďom chýba optimizmus a všeobecne sa vytratila dôvera. Spomedzi viacerých príčin tohto stavu sa spomína „skrachovaná koalícia“ a ako hlavný pôvodca tohto krachu sa uvádza predseda strany OĽaNO Igor Matovič. Nie zanedbateľná časť občanov, ktorí takto negatívne vidia aktuálnu spoločenskú situáciu, podľa prieskumov volebných preferencií riešenie aktuálnych problémov očakáva od predsedu strany Smer-SD Roberta Fica. Nedostatok zdravého politického úsudku im bráni v tom, aby si uvedomili, že „červený koberec“ na ceste Matoviča k moci prestieral predovšetkým Robert Fico svojou politikou korupcie, klientelizmu, partokracie a zneužívania moci. Ak vo februári 2020 dali šancu vládnuť Matovičovi, bol to akt ich zúfalstva a prejav naivnej nádeje, že intelektuálne plytký populistický demagóg dokáže priniesť spoločnosti zásadnú zmenu.

Vyjadrenia predstaviteľov dosluhujúcej vlády vo verejných televíznych debatách naznačujú, že realisticky uvažujúca časť rozpadnutej koalície Igora Matoviča, resp. Eduarda Hegera je už zmierená s tým, že budúcu vládnu koalíciu bude zostavovať predseda strany Hlas-SD Peter Pellegrini. Ani predseda Kresťanskodemokratického hnutia Milan Majerský nehovorí koalícii s Pellegriniho stranou rezolútne „nie,“ keby sa KDH podarilo po siedmych rokoch znovu dostať do poslaneckých lavíc Národnej rady Slovenskej republiky. Iba predseda strany Progresívne Slovensko Michal Šimečka sa k budúcej koaličnej spolupráci s Pellegriniho sociálnymi demokratmi vyjadril záporne;  možno si to vysvetliť nielen jeho začiatočníckou neskúsenosťou v domácej politike, ale aj zámerom prilákať ďalších sklamaných voličov z tábora dosluhujúcej vlády, ktorí sú ešte stále pod vplyvom propagandy médií tzv. hlavného prúdu.

Politický obraz Slovenska nenapĺňa optimizmom – parlament plný politických „mŕtvol,“ v prezidentskom paláci symbolická hlava štátu bez politických skúseností a vláda s „dočasne poverenými“ ministrami, z ktorých podaktorí sa nemôžu spoľahnúť ani na hlasy poslancov z koaličného „košiara.“ A to všetko v situácii, keď v susednej krajine zúri vojna, globálna ekonomika sa zachvieva pod nárazmi geopolitických otrasov a Putinovi kolaboranti strašia trochu jednoduchších ľudí ruskými raketami. Atmosféru neistoty umocňuje očakávanie predčasných parlamentných volieb, do ktorých väčšina občanov vkladá nádej, že zmetú nekompetentných „šarlatánov moci“ a otvoria priestor racionálnejším pragmatikom, schopným uvážlivejšie pristupovať ku kopiacim sa problémom. Zdá sa odvážne spájať túto nádej s optimizmom, pretože doterajšie prieskumy volebných preferencií naznačujú, že nebude jednoduché poskladať novú exekutívu tak, aby uspokojila všetkých, ktorí sú so súčasným stavom spoločnosti nespokojní.

Mikuláš Dzurinda sa vracia na politickú scénu v domnení, že občania Slovenskej republiky už stratili nielen pamäť, ale azda aj rozum. Viacerí komentátori mu museli pripomenúť jeho škandály a politické hriechy, ktoré ho sprevádzali hlavne v druhom období jeho pôsobenia na poste predsedu vlády. Napriek neslávnemu koncu jeho politickej strany – Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ) – mentorským, ale sebavedomým tónom prezentoval svoj projekt Modrej koalície a bez „začervenania“ sa na svojej prvej tlačovej konferencii preklamal cez jeho politickú kauzu „Gorila.“ Našli sa síce novinári, ktorí napísali, že sa z nej „vykrútil,“ avšak týmto slovom iba zjemnili fakt, že nemal odvahu povedať pravdu o tom, aká je jeho miera zodpovednosti v tomto škandále. Prípad ilustruje Dzurindovu schopnosť „zašiť sa do hrošej kože,“ keď sa pokúša predstierať, že nepríjemná pravda sa ho netýka.

Koaliční a tiež aj opoziční politici propagandisticky vykladajú výsledky neúspešného referenda, aby svojou účelovou interpretáciou manipulovali verejnou mienkou. Výklad niektorých novinárov i analytikov závisí od toho, ku ktorej strane politického spektra inklinujú. Trochu jednoduchší ľudia akceptovali rozličné interpretácie referendových čísiel a v tomto duchu prezentujú svoje postoje na sociálnych sieťach. Hlavný ideový iniciátor referenda – Robert Fico – nie je síce víťaz, ale nie je ani porazený, pretože referendum zaktivizovalo nie zanedbateľnú časť elektorátu a zároveň upevnilo pozíciu strany Smer-SD ako dominujúceho opozičného subjektu. Vládni agitátori v zlej predtuche neúspechu v nezastaviteľne sa blížiacich predčasných voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky si určite uvedomujú, že percento občanov nespokojných s dosluhujúcou vládou je výrazne vyššie, ako bola účasť v referende. Dlhodobý trend v opakovaných prieskumoch verejnej mienky svedčí totiž o tom, že podpora koaličných strán od volieb v roku 2020 podstatne klesla a sympatie kriticky naladených voličov sa prikláňajú k opozícii – vrátane mimoparlamentných strán –  ktoré ponúkajú alternatívu proti populizmu a diletantskému spravovaniu štátu.

Slovensko vstupuje do roku prehlbujúcich sa vnútropolitických komplikácií a neistoty, ktoré pramenia predovšetkým v mizérii jeho politickej reprezentácie. Až na niektoré výnimky táto charakteristika platí pre vládnych i opozičných politikov, ktorí svojou intelektuálnou úrovňou, mentálnym vybavením, vzdelaním i politickou praxou nezodpovedajú kritériám, aké sa v zavedených demokraciách uplatňujú voči ústavným činiteľom. Je pravda, že aj tam sa vyskytujú výnimky z tohto pravidla, ale nedosahujú takú mieru, akú sme v poslednom období zažili na Slovensku. Na ilustráciu stačí si porovnať úroveň parlamentnej kultúry v krajine pod Tatrami a v Čechách, kde napríklad kvalita parlamentnej debaty neklesá na štandard IV. cenovej skupiny, ako sa to niekedy stáva na zasadnutiach najvyššieho zákonodarného orgánu Slovenskej republiky. A to nie je jediný príklad zaostalosti slovenských politických elít, ktorým občania prejavujú svoju dôveru tým, že im vo voľbách dávajú svoj hlas.

Slovensko si pripomína tridsiate výročie samostatnej štátnosti, ale politické pomery v krajine nenapĺňajú mnohých optimizmom, resp. uspokojením, že máme stabilný demokratický štát, ktorý spravuje kompetentná a efektívne fungujúca vláda. Prevláda pocit chaosu a neistoty, ako Slovenská republika prekoná nadchádzajúce obdobie geopolitických otrasov, energetických šokov a ekonomicko-sociálnych defektov, sprevádzajúcich otrasy globálnych štruktúr. O dva mesiace budú tomu už tri roky, čo si väčšina občanov zvolila vládu, ktorú v prevažujúcej miere vytvorili polovzdelanci, ľudia so sploštenou čierno-bielou spoločenskou optikou a tiež s trochu jednoduchším vnímaním zložitosti systému vládnutia v demokracii. V parlamente sa ocitli osoby, ktoré nedisponujú kvalifikovaným politickým úsudkom a ani úrovňou inteligencie, aká sa očakáva od verejného činiteľa na zodpovednom poste.