Kategória: Názory iných

Svet bol svedkom toho, ako v januári došlo k násilným protestom vo Washingtone aj v Moskve. Priaznivci vtedajšieho amerického prezidenta Donalda Trumpa zaútočili na Kapitol – sídlo Kongresu Spojených štátov – pred inauguráciou novozvoleného prezidenta Joe Bidena; v Rusku demonštrovali odporcovia prezidenta Vladimíra Putina proti uväzneniu vodcu opozície Alexeja Navaľného. Chaos, hnev a zatýkanie: snímky, dokonca aj jazyk, boli podobné – kremeľské médiá bežne označujú protesty za „pokus o povstanie“ – ale za týmito povrchnými paralelami sa táto ekvivalencia končí. Ruskí demonštranti sa snažili nastoliť právny štát – protestujúci Američania ho chceli zvrhnúť.

Po dramatickom lete ruského opozičného politika Alexeja Navaľného do Moskvy bol pri pasovej kontrole na letisku Šeremetevo okamžite zadržaný. Ruský súd sa rozhodol uväzniť ho na 30 dní, pretože porušil podmienky jeho podmienečného trestu za spreneveru z roku 2017. Rozsudok Navaľnyj vždy odmietal ako vykonštruovaný za účelom, aby nemohol kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2018. O novom rozsudku rozhodne súd na základe obvinenia, že porušil podmienky jeho trestu za spreneveru. V kontexte s týmito faktami mnohí si kladú otázku: „Aký je Navaľného plán?“ Veď už dlhšie bolo jasné, že ho uväznia, akonáhle vstúpi na územie Ruskej federácie. Keď moskovské úrady vydali 29. decembra 2020 na neho zatykač, bol to odkaz: zostať mimo Ruska alebo čeliť väzeniu. Navaľnyj sa vzoprel Kremľu a vrátil sa do vlasti za túto cenu. Pozornosť nielen novinárov zaujal najmä rebelantskou výzvou na videu zverejnenom po vynesení rozsudku 18. januára 2021; vyzval svojich priaznivcov, aby v sobotu vyšli do ulíc, pričom protestné zhromaždenia označil za to, čoho sa úrady „obávajú najviac“. “Nebojte sa” – zdôraznil – „Vyjdite na ulicu: nie za mňa, ale za seba a svoju budúcnosť.“

Azda hlavnou politickou špekuláciou v roku 2020 boli špekulácie o možnej rezignácii ruského prezidenta Vladimíra Putina. Nič také sa nestalo, a napriek tomu je jednou z hlavných čŕt novej reality Putinova postupná, ale neúprosná erózia v rozhodovacom procese v Rusku. Aj keď Putin nikam neodchádza, stále sa vzďaľuje od manažérskej rutiny. „Putin v bunkri“ – kľúčový obraz prezidenta v období pandémii – sa neobjavil náhodou. Na jednej strane je neustále prítomný v televízii. Na druhej strane sa takáto prítomnosť paradoxne spája s jeho praktickou absenciou: komentuje, kritizuje, chváli sa svojimi úspechmi, ale sám iba pozoruje a požaduje, aby mu pripravili návrhy. Ak sa pozrieme na manažérske rozhodnutia z minulého roku (bez započítania ústavnej reformy), potom všetky navrhla a vypracovala ruská vláda, guvernéri, poslanci, senátori, prezidentská administratíva a bezpečnostné sily. Systém, ktorý postupne vytvoril Vladimír Putin – predtým vyhradený pre jednu osobu – začal sa prejavovať a konať chaoticky.

Dnes nehovoríme o všeobjímajúcej existenčnej rivalite v úsilí o geopolitickú a ideologickú nadvládu. Svet sa stal multipolárnym a rusko-americké vzťahy prestali byť hlavnou osou svetovej politiky – stal sa ňou vzťah medzi USA a Čínou. Teraz Moskva a Washington nekonkurujú iba medzi sebou, ale aj s ostatnými centrami moci a musia brať do úvahy ich vzťahy s nimi. Už nie sú pochybnosti o tom, že konfrontácia medzi Ruskom a USA bude trvať ešte dlho. Príchod nového prezidenta Joe Bidena do Bieleho domu však poskytuje krajinám dobrú príležitosť pokúsiť sa prehodnotiť vzťahy. Nová americká administratíva nemusí zahrnúť Rusko medzi svoje priority a Kremeľ nemusí od zmeny moci v USA očakávať nič dobré, ale zhoršenie vzťahov, ktoré zvyšuje riziko vojenského stretu dvoch najväčších jadrových mocností, nie je v záujme ani jednej zo strán.

V januári 2021 by mal začať úradovať nový americký prezident Joe Biden, ktorý označuje Rusko za najväčšiu hrozbu pre USA a politiku Moskvy považuje za zameranú na vnútorné oslabenie západných krajín, podkopávanie jednoty takých inštitúcií ako NATO a Európska únia a rozvrátenie liberálneho svetového poriadku. Ruskí analytici ho hodnotia ako ostrieľaného profesionála v zahraničnej politike, strategického mysliteľa a nemilosrdného hráča – ale vôbec ho nevnímajú takého, ako je zobrazovaný v ruských médiách, teda neduživého politika. Riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin – uznávaný partner na medzinárodných fórach – upozorňuje, že Bidenovi bude asistovať tím ambicióznych, sofistikovaných a energických poradcov, ktorí túžia zanechať stopy v americkej zahraničnej politike i vo svete. Pripomína, že Bidenovo funkčné obdobie sa bude prekrývať so zvyškom funkčného obdobia ruského prezidenta Vladimíra Putina. Počas tohto obdobia bude musieť Putin urobiť svoje osudové rozhodnutie o voľbách v roku 2024 a dovtedy sa môže prihodiť mnohé.

Bez ohľadu na konečný výsledok prezidentských volieb v USA, hlasovanie výrazne zdôrazňuje sociálne, hospodárske a politické trhliny v Amerike – konštatovala vo svojom komentári redakčná rada britského denníka Financial Times. Podľa tohto uznávaného periodika rovnako ako v roku 2016 sa zdá, že krajina je rozdelená na polovicu – s tým, že demokrati si naďalej udržiavajú náskok na pobreží a v mestách a silná podpora republikánov existuje v malých mestách, na vidieku a v strede krajiny. Úlohou zodpovedných vodcov je spojiť rozdelený národ okolo spoločného rešpektovania demokratického procesu. Je tragické, že až príliš predvídateľne Donald Trump už v tejto skúške zlyháva. Charakteristika amerického prezidenta v britských novinách nie je však originálna, pretože mnohí analytici podobne uvádzali svoje hodnotenia podradných kvalít súčasného pána Bieleho domu už dávno.

Prakticky o dva týždne by sa mal svet dozvedieť meno nového prezidenta Spojených štátov. Vďaka americkým prezidentským voľbám 3. novembra stalo sa Rusko rukojemníkom vo vnútropolitickej vojne prebiehajúcej v USA. V populárnom ruskom vtipe sa hovorí, že americké prezidentské voľby sú jednou z najdôležitejších udalostí ruskej vnútornej politiky. Analytici pripúšťajú, že je na tom niečo pravdy: výsledok americkej kampane bude mať veľký vplyv na ďalšie kroky Kremľa – a to nielen v zahraničí, ale aj doma. Všeobecne vládne presvedčenie, že obľúbencom Kremľa je stále Donald Trump a Moskva považuje víťazstvo Joea Bidena za ohrozenie jej vlastných záujmov. Avšak v skutočnosti medzi vládnucou ruskou elitou neexistuje konsenzus o tom, ktorý z prezidentských kandidátov by bol pre Rusko lepší, takže postoj Kremľa k Trumpovi je oveľa komplikovanejší, ako sa to bežne hovorí.

V stredu 30. septembra 2020 navštívil redakciu nemeckého časopisu Der Spiegel ruský opozičný politik Alexej Navaľnyj, ktorého nedávno prepustili z berlínskej fakultnej nemocnice Charité. Navaľnyj hovoril takmer dve hodiny, pričom uviedol, koho podozrieva ako pôvodcu jeho otravy: „Tvrdím, že za zločinom bol Putin, a nemám iné verzie tohto zločinu.“ Na túto tému bolo povedané a napísané už veľa, ale napriek Navaľného tvrdeniu pozornosť si zaslúži názor, ktorý 15. septembra uverejnil britský novinár, filmár a spisovateľ Jonathan Power. Pôsobil v denníku International Herald Tribune, natáčal dokumentárne filmy pre BBC, napísal osem kníh z oblasti zahraničnej politiky a predtým, ako začal svoju novinársku kariéru pracoval v štábe Martina Luthera Kinga. Verejnosť ho poznala hlavne vďaka jeho rozhovorom s prezidentmi, premiérmi, politickými i literárnymi „ikonami,“ medzi ktorými boli Indira Gándhiová, Willy Brandt, Jimmy Carter, Olof Palme i Zbigniew Brzezinski. Skúsený britský publicista a analytik medzinárodných problémov sa podujal upozorniť na niektoré fakty a súvislosti, týkajúce sa otravy Alexeja Navaľného.

Nemecké vedenie sa dlhé roky snažilo nájsť rovnováhu medzi reštriktívnymi opatreniami proti agresívnym akciám Ruska a pokusmi o udržanie dialógu aj v najťažších podmienkach. Z tohto dôvodu bolo predmetom častej kritiky doma i v zahraničí. Moskva si to však nikdy nevšimla – ani si to nevážila. Naopak, Rusko systematicky popiera svoju úlohu a zodpovednosť za incidenty, ktoré trápili Berlín. Po tom, čo kancelárka Angela Merkelová 2. septembra oznámila, že Alexej Navaľnyj bol otrávený novičokom, začali mnohí v Rusku hovoriť o „zlomovom bode“ vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom. Podľa názoru riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina Nemecko sa už nebude snažiť pochopiť motívy Moskvy a nebude konať ako prostredník medzi Kremľom a jeho spojencami v Európskej únii a NATO. Berlín – napísal Trenin – „uzatvára éru dôveryhodných a dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov.“

Berlín uzatvára éru dôveryhodných, dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov. Situácia sa tak stáva jednoduchšou a zároveň riskantnejšou: Rusko už od Európy nič neočakáva. Prípad otravy Alexeja Navaľného znamenal zlom vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom. Samotné podrobnosti prípadu – ktoré sú stále do veľkej miery nejasné – už v skutočnosti nie sú dôležité. V Berlíne bolo v septembri 2020 prijaté najdôležitejšie rozhodnutie nemeckej zahraničnej politiky: Nemecko už nebude pokračovať v nijakej osobitnej politike voči Rusku. Nebude sa snažiť pochopiť pohnútky druhej strany, usilovať sa o vzájomné porozumenie a aspoň minimálnu interakciu. Berlín nebude pôsobiť ako prekladateľ z ruského politického jazyka do západného jazyka, ani nebude zodpovedný za vzťahy s Ruskom, aby Moskve vysvetlil pozíciu svojich spojencov.