Kategória: Názory iných

Nestáva sa často, aby tretia krajina oznámila dátum, kedy jedna krajina napadne druhú – ale také sú predpovede predstaviteľov USA v súvislosti s údajnými ruskými plánmi zaútočiť na Ukrajinu. Americký prezident Joe Biden si na vyhlásenie vojny zvolil víťaznú stratégiu. Ak dôjde k vojne, ukáže sa, že mal pravdu. Ak sa tak nestane, bude to preto, že sa mu podarilo zastaviť svojho ruského kolegu Vladimíra Putina. Ba čo viac, urobí tak bez ústupkov v kľúčových otázkach a – čo je pre Bidena kľúčové – v súlade so spojencami USA v mene zjednoteného Západu. Samozrejme, pre Bidena by  bol lepší výsledok, keby nedošlo k invázii. To by ukázalo, že on a Západ sú dostatočne silní na to, aby zastavili agresora. Ale ak dôjde k ruskej invázii na Ukrajinu, najsilnejšia reakcia, akú si Západ môže dovoliť, sa mnohým bude zdať nedostatočná a neprimeraná takejto extrémnej udalosti. Je to jeden z dôvodov, prečo sa s takou istotou hovorí o hroziacej agresii. Čím je to nevyhnutnejšie, tým väčším úspechom sa bude zdať akýkoľvek iný výsledok.

Dva mesiace po tom, čo Vladimír Putin požadoval od ministerstva zahraničných vecí, „aby sa Rusku snažilo poskytnúť seriózne dlhodobé záruky na zaistenie našej bezpečnosti,” je zrejmé, že v tomto smere nebude badateľný úspech. Rusko, ktoré prisľúbilo vojensko-technickú odpoveď v prípade neúspechu rozhovorov so Západom, vzdorovito koncentruje svoje vojenské sily okolo Ukrajiny. Dnes rastie počet tých, ktorí veria v realitu vojenského scenára, čo  núti Rusov pripraviť sa na najhoršie. Pre domácu politiku Ruska budú dôsledky prípadného vojenského konfliktu nemenej významné ako pre zahraničnú politiku. Nové kolo konfrontácie so Západom by mohlo dramaticky urýchliť konzervatívne a represívne tendencie, ktoré boli v poslednom čase zjavné.

Málokto mohol byť prekvapený výsledkom nedávnych rozhovorov medzi Ruskom a Západom, – zastúpeným Spojenými štátmi a ich európskymi spojencami – ktorý odmietol ruské požiadavky na zatvorenie dverí NATO pred novými východoeurópskymi členmi a na obnovu vojenskej infraštruktúry na úroveň z konca dvadsiateho storočia. Množstvo strategických, politických, právnych, ideologických a dokonca psychologických prekážok bráni NATO splniť tvrdé požiadavky Ruska. Analytici nastolili otázku, aké kroky by teda mala Moskva podniknúť teraz, keď jej okázalý diplomatický blitzkrieg vyznel naprázdno? Ruskí experti sú plní návrhov na odvetu proti neústupnému Západu, vrátane rozmiestnenia nových raketových systémov v tesnej blízkosti členských štátov NATO, vytvárania vojenských hrozieb pre USA na Kube a vo Venezuele, zvýšenia prítomnosti súkromných vojenských spoločností spojených s Ruskom v nestabilných afrických regiónoch, rozširovanie vojenskej spolupráce s Čínou a stupňujúcej sa propagandy a kybernetických útokov proti Západu.

Niektorí geopolitickí analytici sa obávajú, že svet sa ocitol na pokraji najväčšej vojenskej ofenzívy v Európe od čias druhej svetovej vojny. Vzhľadom na existujúce záujmy hlavných politických strán zainteresovaných v konflikte je nepravdepodobné, že Spojené štáty, Ukrajina a Rusko výrazne zmenia svoj súčasný prístup k situácii. Washington neriskuje použiť tvrdú silu na odstrašenie Ruska a neustúpi zo zásad ani hodnôt, ktoré vyznával už desaťročia. Na Ukrajine je postavenie prezidenta Volodymyra Zelenského neisté vzhľadom na jeho klesajúcu podporu, neschopnosť implementovať bilaterálny plán z Minska na deeskaláciu s Ruskom, ako aj nedostatočnú dôveru v jeho schopnosť viesť krajinu v čase vojny. Pochybnosti o politických kvalitách Zelenskeho umocňuje jeho zameranie na stíhanie bývalého prezidenta Petra Porošenka pre podozrenie z vlastizrady, zúrivý spor s oligarchom Rinatom Achmetovom a jeho bagatelizovanie aktuálnej ruskej hrozby. Pre Zelenského by kapitulácia pred Ruskom znamenala politickú samovraždu. A aj keby Washington alebo Kyjev zmenili svoj postoj, stále neexistuje žiadna záruka, že Moskva bude spokojná a deeskaluje.

Týždeň rusko-západnej diplomacie v Ženeve, Bruseli a vo Viedni umožnil stranám začať úprimný a zmysluplný, aj keď mimoriadne tvrdý dialóg. Dialóg sa neskončil škandálom a definitívnou prestávkou, ale doteraz nám neumožňuje počítať s diplomatickým riešením prebiehajúcej európskej bezpečnostnej krízy. Absencia diplomatického riešenia však logicky vedie k ďalšiemu vyostreniu tejto krízy s možnosťou východiska cestou použitia silového riešenia. Zatiaľ čo Moskva a Washington vyhodnocujú situáciu a pripravujú sa na nové kroky, má zmysel odhaliť korene súčasnej krízy, analyzovať spôsoby a dôsledky jej eskalácie a zvážiť aj alternatívne možnosti riešenia bezpečnostných problémov euroatlantického smerovania zahraničnej politiky Ruska. Vieme, že korene krízy sú vo všeobecnosti jasné. Skončením studenej vojny a rozpadom Sovietskeho zväzu Spojené štáty americké a ich spojenci vytvorili v Európe poriadok založený na vedúcej pozícii USA a centrálnom postavení NATO ako politicko-vojenského a bezpečnostného nástroja Západu a ním vytvoreného poriadku.  Rusko, ktoré sa nedokázalo stať súčasťou Západu podľa vlastných predstáv a ktoré odmietlo ponúkanú pozíciu podriadenosti, zostalo mimo tohto poriadku, avšak bolo nútené počítať s novou realitou. Spojené štáty si boli vedomé nevôle Ruska, ale rozhodli sa to ignorovať, pretože považovali Ruskú federáciu za slabnúcu mocnosť. 

Keď vypukla pandémia koronavírusu začiatkom minulého roka, existovali predpovede, že táto situácia vyvinie tlak na bilaterálne vzťahy medzi Ruskom a Čínou. Takmer o dva roky neskôr sa ich vzťahy však zlepšili – nie zhoršili. Je pravdou, že ich dvojstranný obchod sa začiatkom roka 2020 mierne znížil a prísne kontroly nákazy Covid-19 na hraniciach stále vedú k prekážkam, pokiaľ ide o ruský vývoz do Číny po železnici. Napriek tomu obe krajiny vypracovali spôsoby, ako sa vyrovnať s logistickými výzvami. Príchody nových mutácií Covid-19, ako sú Delta a Omicron, samozrejme vytvárajú nové narušenia a uzatváranie hraníc, ale čínske úrady prispôsobujú postupy na obmedzenie škôd, pričom dodržiavajú zásady politiky nulovej tolerancie v boji proti Covid-19. Bilaterálny obchod celkovo prekvitá v dôsledku vysokých cien energetických zdrojov a zvýšeného vývozu ruského uhlia do Číny cez prístavy na Ďalekom východe, ako aj vďaka zvýšeným objemom plynu prúdiaceho cez plynovod „Sila Sibíri.“ V dôsledku toho po nevýznamnom poklese o menej ako 3 % v roku 2020 obchod medzi Ruskom a Čínou naďalej vzrástol  o takmer 30 % za prvých jedenásť mesiacov roku 2021 v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roka. Nie je prekvapením, že Rusko a Čína vytvoria tento rok nový rekord v objeme obchodu vo výške viac ako 130 miliárd $.

Na nedávnom virtuálnom summite o Ukrajine s americkým prezidentom Joeom Bidenom bolo cieľom ruského prezidenta Vladimíra Putina preniesť zodpovednosť za implementáciu minských dohôd zameraných na ukončenie ukrajinského konfliktu z Európanov a Ukrajincov na Spojené štáty. So zámerom povzbudiť Bidena, aby prijal túto zodpovednosť, Rusko organizuje vojenské cvičenia blízko ukrajinských hraníc, pričom  tam koncentrovalo dostatok vojakov na začatie ofenzívy. Keď Putin hľadá konečný vzorec pre konfiguráciu postsovietskeho priestoru, jeho signál je jasný: ak sa nebudú realizovať dohody z Minska, alternatívou je vojenská sila. V októbri Putinov hovorca Dmitrij Peskov povedal, že na to, aby pomohli vyriešiť konflikt, nemusia byť Spojené štáty nevyhnutne súčasťou normandského formátu rozhovorov (Ukrajiny, Ruska, Francúzska a Nemecka), keďže tento formát je sebestačný. Ďalším spôsobom, ako  interpretovať uvedený postoj, je vysvetlenie, že Moskva nevidí potrebu, aby sa Európania zúčastňovali na akomkoľvek serióznom rozhovore o Ukrajine, pretože sa domnieva, že takýto rozhovor by sa mal uskutočniť priamo medzi Moskvou a Washingtonom.

Ruský prezident Vladimír Putin sa často vyjadruje k otázkam zahraničnej politiky. V októbri niekoľko hodín diskutoval o medzinárodných záležitostiach na výročnom stretnutí Valdajského klubu, potom poskytol rozsiahly rozhovor ruskej televízii, v ktorom hovoril o vzťahoch s Ukrajinou, Bieloruskom, NATO a Spojenými štátmi – a 18. novembra predniesol prejav na rozšírenom kolégiu ruského ministra zahraničných vecí. Putinov príhovor bol krátky, ale dotkol sa niekoľkých dôležitých nových bodov. Najzaujímavejšia časť príhovoru sa týkala protivníkov Ruska: USA, ich spojencov v NATO a Ukrajiny. V tejto súvislosti povedal Putin publiku: „Naše nedávne varovania sú skutočne citeľné a majú určitý účinok: vzniklo tam určité napätie. Musíme ich v tomto stave udržať čo najdlhšie, aby ich nenapadlo zariadiť nám na našich západných hraniciach nejaký zbytočný konflikt, pretože my konflikty nepotrebujeme.”

Premýšľajúci politici i geopolitickí analytici so znepokojením sledujú, ako Spojené štáty a ich spojenci v NATO usilovne vyzbrojujú Ukrajinu a zapájajú sa do ďalších akcií, ktoré povzbudzujú lídrov v Kyjeve k presvedčeniu, že majú silnú západnú podporu v ich konfrontácii s Ruskom a Moskvou podporovanými separatistami v Lugansku a Donecku. Konflikt medzi ukrajinskou vládou a separatistickými silami v regióne Donbas, ktorý sa v posledných rokoch vďaka krehkým dohodám z Minska udržiava na nízkej úrovni, vykazuje neklamné známky vyostrenia. Aktuálny  vývoj zhoršuje už aj tak nebezpečné napätie medzi Kyjevom a Moskvou. Čoraz viac sa špekuluje, že Rusko by mohlo dokonca začať inváziu na Ukrajinu. Pritom západní lídri presadzujú bezohľadnú stratégiu, ktorá generuje čoraz ostrejšie varovania z Kremľa. Pri dvoch príležitostiach od začiatku apríla Rusko tiež vykonalo zlovestnú koncentráciu vojsk blízko jeho hraníc s Ukrajinou. Krátko predtým  Bidenova administratíva oznámila nový predaj zbraní Ukrajine za 125 miliónov $. Hoci transakcia bola v júni dočasne pozastavená, 60 miliónov $  z tohto balíka bolo doručených počas návštevy amerického ministra obrany Lloyda Austina v Kyjeve koncom októbra.

Vo svete, ktorý čoraz viac formuje rivalita medzi USA a Čínou o postavenie superveľmoci, sa Rusko snaží udržať rovnováhu – aj keď nie vyváženosť – vo vzťahu k Číne, Amerike a k ich rivalite. Traja poprední geopolitickí hráči a vedúce vojenské mocnosti sveta – Spojené štáty americké, Čínska ľudová republika a Ruská federácia – sa ocitli v komplexnom trojuholníkovom vzťahu. Amerika je v konfrontácii s Čínou a Ruskom; Čína a Rusko sú strategickými partnermi; napriek tomu, že Spojené štáty posilňujú NATO, aby sa postavilo proti Rusku, a súčasne rozširujú a zintenzívňujú svoje vzťahy s indopacifickými krajinami s cieľom kontrolovať Čínu, Peking a Moskva nevytvorili formálnu alianciu, aby sa spoločne postavili proti Spojeným štátom a ich spojencom. Vznikla bipolarita USA-Čína, ale budovanie bloku prebieha len na jednej strane. Je táto asymetrická konfigurácia udržateľná, alebo sa svet stretne s opätovným vznikom rigidných blokov, ktoré boli charakteristickým znakom studenej vojny?