Kategória: Názory iných

Vojna, ktorá vypukla po masakre pod vedením Hamasu 7. októbra 2023, sa stala najprelomovejším konfliktom na Blízkom východe od Arabskej jari. Napriek tomu, že už uplynulo viac ako 22 mesiacov od začatia kampane izraelských obranných síl na zničenie Hamasu, Izrael stále nemá jasnú politickú stratégiu. Rokovania o prímerí v Gaze uviazli a neschopnosť Izraela predstaviť si „deň po vojne“ prehĺbila humanitárnu katastrofu v pásme, ktorá teraz zahŕňa aj zhoršujúci sa hlad. Keďže konflikt sa čoraz viac stáva smrtiacim regionálnym a medzinárodným problémom, aktéri mimo Izraela sa zapájajú do snáh o jeho vyriešenie. Francúzsko a Saudská Arábia predložili v OSN plán na vynútenie definitívneho ukončenia bojov, v ktorom vyzývajú ostatné krajiny, aby uznali štát Palestína a podporili vytváranie štátov na hraniciach stanovených v roku 1967 na základe rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN. Kanada, Francúzsko a Veľká Británia vyhlásili, že do septembra uznajú štát Palestína, ak vojna neskončí.

Na rozdiel od Josifa Stalina prezident Vladimír Putin nevyužil diktátorský potenciál štátu na maximum. Ruský prezident sa vyhol masovým represáliám vo vnútri krajiny. Namiesto toho sa stal majstrom v praktizovaní reprezentatívneho násilia. V Rusku je dnes okolo 2 000 politických väzňov. Ich rastúci počet je varovaním pre všetkých ostatných. Hoci sú mladí ľudia čoraz viac vystavení indoktrinácii, apolitickí dospelí môžu viesť svoj profesionálny a súkromný život bez väčších problémov zo strany vlády. Štát zriedka kladie na ruskú verejnosť náročné požiadavky a mestskú a strednú triedu väčšinou necháva na pokoji. Aj napriek povinnej vojenskej službe si Rusi môžu viac-menej slobodne zvoliť, do akej miery sa budú podieľať na systéme. Niektorí sa rozhodnú pre vojenský patriotizmus, dobrovoľne narukujú alebo len mávajú vlajkou na zhromaždeniach. Tichá väčšina si tým, že mlčí, užíva relatívnu prosperitu a relatívnu ľahostajnosť štátu.

Spojené štáty disponujú spravodajskou komunitou, ktorú im závidí celý svet. Pod vedením prezidenta Donalda Trumpa však niektoré z tých istých patológií, ktoré spôsobujú, že autoritárske režimy sú náchylné na zlyhania spravodajských služieb, robia americký systém podobne zraniteľným, ako sú autoritárske systémy.  Jeho populistický, personalistický štýl ho viedol k tomu, že ignoruje hodnotu spravodajských informácií a zneužíva agentúry, ktoré ich poskytujú. Koncom júna, deň predtým, ako poslal americké bombardéry na útok na iránske jadrové zariadenia, Trump odmietol svedectvo riaditeľky Národnej spravodajskej služby Tulsi Gabbardovej pred Kongresom, že Irán nie je blízko k vývoju jadrovej zbrane – čo bolo v rozpore s tvrdeniami samotného prezidenta. „Je mi jedno, čo hovorí,“ povedal Trump. Po amerických úderoch triumfálne vyhlásil, že cielené iránske jadrové zariadenia boli „úplne a totálne zničené,“ zatiaľ čo predbežná správa Obrannej spravodajskej služby (DIA) uvádzala konzervatívnejší odhad škôd. Problémom nie je len to, že Trump sám znevažuje spravodajské služby. Jeho administratíva tiež vytvára podmienky, v ktorých vysokí úradníci prispôsobujú svoje hodnotenia tak, aby mu vyhovovali. Minister obrany Pete Hegseth zopakoval Trumpove prehnané tvrdenia o zničení a odmietol správu svojej vlastnej spravodajskej služby. Tlačová tajomníčka Bieleho domu Karoline Leavittová povedala, že „údajné ‚hodnotenie‘ je úplne nesprávne.“ Gabbardová a John Ratcliffe, riaditeľ Ústrednej spravodajskej služby, rýchlo vyhlásili, že našli „nové spravodajské informácie,“ ktoré podporujú Trumpov výklad udalostí, ale odmietli sa o ne verejne podeliť.

Keď Izrael v septembri minulého roka zaútočil na Hizballáh explodujúcimi pagermi a rozsiahlou  kampaňou atentátov, jednou z vecí, ktoré diktovali načasovanie, boli obavy Izraela, že skupina Hizballáh čoskoro zistí, že jej komunikačné zariadenia boli infiltrované výbušnou pascou – čo bola súčasť komplexnej spravodajskej operácie, ktorej plánovanie trvalo roky, alebo dokonca desaťročia. Izraelskí lídri sa rozhodli zaútočiť tvrdo, než aby riskovali stratu tejto kapacity. Podobný aspekt mohol zohrať úlohu aj v načasovaní izraelského rozhodnutia začať minulý týždeň vojnu proti Iránu. Teherán sa nechystal vyvinúť jadrovú zbraň. Posledných pár rokov ho delilo od vývoja jadrovej zbrane len pár mesiacov, pričom americkí predstavitelia nevideli žiadnu významnú zmenu v iránskom programe, nieto ešte rozhodnutie o vyzbrojení Iránu. Izraelu sa však do minulého týždňa podarilo zaviesť pozoruhodnú spravodajskú a tajnú vojenskú operáciu, v rámci ktorej umiestnil v Iráne drony, ktoré by sa mohli použiť k útokom na strategické objekty a na presné určenie polohy kľúčových predstaviteľov režimu. Obavy zo straty tejto schopnosti boli možno jedným z faktorov, ktoré viedli Izrael k spusteniu útoku v čase, keď sa tak stalo. Nebol to jediný faktor. Svoju úlohu zohrala kombinácia skutočných strategických obáv, taktického oportunizmu, domácej politiky a odlišného izraelského zmýšľania o bezpečnosti.

Zatiaľ čo prezidenti Donald Trump a Vladimír Putin predvádzajú svetu divadlo o mierovom urovnaní konfliktu na Ukrajine, ruská armáda pokračuje v ofenzívnych operáciách, sústreďuje sily na inváziu do Sumskej oblasti na severe Ukrajiny a zintenzívnila vzdušné útoky na ukrajinské ciele s pribúdajúcimi obeťami civilistov. Od inaugurácie amerického prezidenta Donalda Trumpa v januári je svet hypnotizovaný vyhliadkou na prímerie na Ukrajine. Je ľahké pochopiť prečo. Voľba amerického prezidenta, ktorý chcel vystupovať skôr ako sprostredkovateľ medzi Ukrajinou a Ruskom než ako podporovateľ Ukrajiny, bola vnímaná ako príležitosť narušiť status quo a zastaviť krviprelievanie.

Keď americký viceprezident obviňuje Európu z nedostatočnej ochrany slobody prejavu, zjavnou odpoveďou je, že je pokrytec. Biely dom, v ktorom slúži J. D. Vance, je energickým nepriateľom prejavov, ktoré nemá rád, deportuje študentov za ich politické názory, obťažuje kritické médiá a šikanuje univerzity. Ale len preto, že je pokrytec, neznamená to, že sa mýli. Európa má skutočne problém so slobodou prejavu. Tento problém nie je na kontinente rovnomerne rozložený. Zďaleka najhorším vinníkom v Európskej únii je Maďarsko, kde vláda rozdrvila alebo kooptovala väčšinu nezávislých médií. Je zaujímavé, že vládnuca strana Fidesz podporujúca hnutie MAGA unikla Vanceovým ostrým výpadom. Medzi ďalších významných porušovateľov patria Nemecko a Veľká Británia. Nemecký zákaz popierania holokaustu je vzhľadom na jeho históriu pochopiteľný, ale zákon proti urážaniu politikov je fraškou. Mocní ho bez hanby využívajú. Bývalý vicekancelár podal stovky trestných oznámení na občanov, vrátane jedného, ktorý ho nazval „idiotom.“ Minulý mesiac bol redaktor pravicových novín odsúdený na vysokú pokutu a sedem mesiacov podmienečného trestu odňatia slobody za zdieľanie memu s upravenou fotografiou ministra vnútra, ktorý drží nápis „Nenávidím slobodu prejavu.“

V stredu 30. apríla uplynie 100 dní od nástupu prezidenta Donalda Trumpa do druhého funkčného obdobia v Bielom dome. Za posledné tri mesiace Trump a jeho tím podnikli kroky, ktoré prekvapili aj niektorých skúsených pozorovateľov, od uvoľnenia Elona Muska z ministerstva pre efektívnosť vlády vo federálnej byrokracii až po zavedenie vysokých ciel na väčšinu obchodných partnerov USA. Chaos, ktorý teraz vládne v Bielom dome, už zmenil vzťahy USA so spojencami i nepriateľmi, ako aj vnímanie Washingtonu na svetovej scéne. Donald Trump uzavrel dohody s latinskoamerickými krajinami o pomoci pri presadzovaní imigračných zákonov, najmä so Salvadorom, ktorý prijal stovky ľudí deportovaných zo Spojených štátov do svojho väzenského systému bez riadneho súdneho konania. Ukrajine predložil „konečnú ponuku“ mierového rámca, ktorý obsahuje hmatateľné výhody pre revanšistické Rusko. A jeho administratíva vystrelila prvú ranu v obchodnej vojne s Čínou, ktorá čelí minimálnej colnej sadzbe 145 % na väčšinu tovaru určeného do USA.

Po tom, ako Rusko vo februári 2022 napadlo Ukrajinu, mnohí západní analytici a vedci, ktorí sa zaoberajú postsovietskymi krajinami, očakávali, že vlády a verejnosť týchto krajín vyjadria solidaritu s Ukrajinou a odsúdia ruské pokusy o opätovné získanie územia a popretie suverenity Ukrajiny. Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa postsovietske štáty snažili upevniť svoju nezávislosť, nadviazať kontakty so Západom a ďalšími regionálnymi aktérmi, pričom si stále uvedomovali potrebu kontrolovať svoje vzťahy s Ruskom. Ruský prezident Vladimír Putin však od roku 1999 považuje obnovenie vplyvu na ruské „blízke zahraničie“ za strategickú prioritu v snahe ospravedlniť svoje veľmocenské ambície. Putin začal svoje pôsobenie agresívnou vojenskou kampaňou s cieľom dostať Čečensko späť pod kontrolu Moskvy. V priebehu nasledujúceho desaťročia zintenzívnil svoje pokusy obmedziť vplyv Západu v postsovietskom priestore, pričom sa postavil proti pokračujúcej prítomnosti amerických vojenských základní v Strednej Ázii a proti tzv. farebným revolúciám, ktoré vyniesli k moci Západu priateľskejšie vlády v Gruzínsku, Kirgizsku a na Ukrajine. Kremeľ zdôvodnil vojnu s Gruzínskom v roku 2008 ako snahu o ochranu „privilegovanej“ sféry vplyvu Ruska v „blízkom zahraničí.“ Strategická priorita Moskvy otupiť vplyv Západu vo svojom regióne vyvrcholila „špeciálnou vojenskou operáciou“ na Ukrajine a trojročnou patovou situáciou so Západom v otázke budúcnosti Ukrajiny.

Nemecko už dlhé roky potrebuje výrazne rozšíriť svoju obranu a dnes sa zdá, že je na to konečne pripravené. Keď Rusko v roku 2014 anektovalo Krym a napadlo východnú Ukrajinu, reakcia Nemecka bola tlmená. Berlín viedol bezvýsledné rokovania s Kremľom, uvalil niekoľko sankcií a potom sa v tichosti vrátil k bežnému obchodovaniu s Moskvou. Po tom, ako Rusko v roku 2022 začalo inváziu na Ukrajinu v plnom rozsahu, kancelár Olaf Scholz vyhlásil Zeitenwende – teda „bod obratu.“ Sľúbil zvýšiť výdavky na obranu, poslať Ukrajine viac pomoci a rýchlo znížiť energetickú závislosť Nemecka od Ruska. Zeitenwende bola nakoniec obratom len podľa názvu. Scholzovi sa nepodarilo zrekonštruovať nemeckú obranu, pretože ho sužovali koaličné boje. Teraz sú však nemeckí lídri pripravení uskutočniť transformáciu, ktorú si okolnosti vyžadujú. Vo februári sa konali voľby do Bundestagu a zdá sa, že budúca nemecká vláda je pripravená vyhlásiť nezávislosť od Washingtonu. Nemecko sa pripravuje na budúcnosť, v ktorej Spojené štáty už nebudú spoľahlivo garantovať bezpečnosť Európy. S cieľom zmodernizovať svoju armádu a naštartovať hospodárstvo Berlín končí s dlhodobou závislosťou od úsporných opatrení a ruší ústavné obmedzenie, ktoré od roku 2009 obmedzovalo ročné výdavky na dlh len na 0,35 % hrubého domáceho produktu.

V čase, keď Donald Trump spúšťa salvu colných sadzieb a jeho administratíva hovorí o sile svojich vojenských spojenectiev v Ázii, mohli by ste si myslieť, že v krajine, ktorú Amerika považuje za svojho hlavného protivníka, nastali nepokojné časy. V skutočnosti správy z Pekingu odhaľujú úplne iný obraz. MAGA vyvíja tlak na čínskych lídrov, aby napravili svoje najväčšie ekonomické chyby. Vytvára tiež príležitosti na prekreslenie geopolitickej mapy Ázie v prospech Číny. Čína vyšla z Trumpových rečí v Ružovej záhrade zle. Po započítaní nového 34 % odvodu a existujúcich ciel sa celková suma zvýši na 65 % – a o niečo viac, ak zahrnieme rušivé zrušenie colnej výnimky pre malé balíky. Vzhľadom na to, že vývoz stále tvorí približne 20 % HDP, ako tomu bolo v roku 2017, čínsku ekonomiku to poškodí. Čínska taktika presmerovania výrobných reťazcov svojich firiem do krajín, ako je Vietnam, s cieľom obísť clá, bude teraz, keď Amerika stavia bariéry na celom svete, fungovať menej účinne. Obchodná vojna prichádza v čase, keď Čína stále zápasí s defláciou, kolapsom v oblasti bývania a neutešenou demografiou. Za posledných päť rokov komunistická strana zanedbala slabú spotrebu a prijala nerozumný etatizmus, ktorý obmedzil súkromný sektor. Čína vyvážala svoje nadmerné kapacity, zaplavovala svet tovarom a podporovala ostrý šovinizmus, ktorý znepokojuje amerických spojencov v Ázii aj v Európe.