Po Rusku sú USA druhou veľmocou, ktorá predstavuje hrozbu pre Európu – „Starý kontinent“ sa musí pripraviť na dlhodobú zmenu vzťahov s Washingtonom

Dánsky minister zahraničných vecí si potriasol rukou so svojím veľvyslancom a potom sa ponáhľal ku grónskej ministerke zahraničných vecí a zapálil jej cigaretu. Práve sa stretli s americkým viceprezidentom J.D. Vanceom a americkým ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom . Na schôdzke 14. januára vo Washingtone diskutovali o túžbe amerického prezidenta Donalda Trumpa „vlastniť“ Grónsko, o pevnom odpore grónskeho ľudu voči tomu, aby bol vlastnený, a o tom, ako sa všetci môžu v tejto patovej situácii posunúť vpred. Keď sa dym medzi vysokopostavenými diplomatmi pred autom veľvyslanectva rozplynul, na obzore sa cez Atlantický oceán črtal nový pohľad. Nech sa stane čokoľvek, Dánsko a jeho vzťah so Spojenými štátmi sa nezvratne zmenil. „Všetky vajcia sme vložili do košíka Spojených štátov. Sme ‚superatlantisti‘. V našej podpore USA sme zašli oveľa ďalej ako mnohé iné národy. Naozaj sme uprednostnili vzťah s USA, ale už nikdy to nebude rovnaké,“ povedal Mikkel Runge Olesen, vedúci výskumník Dánskeho inštitútu pre medzinárodné štúdie. „Najviac transatlantickí politici sú tí najzatrpknutejší a najskeptickejší. Napríklad dánska premiérka Mette Frederiksenová a bývalý generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen,“ podotkol Olesen. „Myslím si, že z dánskeho pohľadu je myšlienka USA ako našej bezpečnostnej stratégie preč. Teraz hľadáme európsku alternatívu. Bola to drahá lekcia. Dôverovali sme Američanom a to sme nikdy nemali robiť.“

Stretnutie 14. januára vo Washingtone nijako neupokojilo dánsku verejnú mienku – konštatuje vo svojom komentári v americkom časopise Foreign Policy nezávislý dánsky novinár Morten Soendergaard Larsen, ktorý vo svojej analýze stretnutia zdôraznil, že Trump neobmedzil svoje nadšenie pre vlastníctvo Grónska  alebo jeho „dobytie“ – ako to vyjadril dánsky minister zahraničných vecí Lars Lokke Rasmussen na tlačovej konferencii po stretnutí. Podľa Rasmussena v tejto otázke stále panujú hlboké nezhody, ale tri strany sa dohodli na vytvorení pracovnej skupiny na vysokej úrovni. Hneď po stretnutí Európsky parlament vydal ostro formulované vyhlásenie na podporu Dánska a Grónska. V Európe sa však niečo zmenilo. Už nejde len o silné vyhlásenia – viaceré krajiny sa teraz zaväzujú vyslať vojakov na polárny ľad.

Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Spojené kráľovstvo, Nórsko, Švédsko, Fínsko a Estónsko reagovali na európske vojenské cvičenie v Grónsku a vysielajú tam svojich vojakov. Okrem otvorenia stáleho francúzskeho konzulátu v Nuuku začiatkom februára francúzsky prezident Emmanuel Macron oznámil, že do Arktídy smeruje ďalšia vojenská posila. „Prvá skupina francúzskych vojakov je už na mieste a v najbližších dňoch bude posilnená pozemnými, vzdušnými a námornými silami,“ uviedol vo svojom prejave k francúzskym ozbrojeným silám 15. januára. Aj keď ide len o niekoľko dôstojníkov, posolstvo je silné. „Predstavte si, že v Grónsku pristane americký vrtuľník, čo vidia, keď vystúpia? Nikoho? Psie záprahy? Alebo rad európskych vojakov? Je to veľký rozdiel,“ povedala hlavná analytička think-tanku Europa. Christine Nissenová, „Zvyšovaním záujmu Dánsko sťažuje možnosť ísť inou cestou ako diplomaciou.“ Podľa Nissenovej je to súčasť seizmickejšieho posunu v európskom myslení.

„Včerajší svet Európe naozaj vyhovoval,“ poznamenala Nissenová. „Všetko sme okolo neho postavili. Celá naša spoločnosť je založená na slobodnom svete, medzinárodnom obchode. Môžeme dovážať bezpečnostné prvky, energiu aj malé lacné vecičky z Číny a nemusíme sami nič robiť, aby sme si udržali model, ktorý máme. Toto je koniec tomuto všetkému. Reakcia na to si vyžaduje čas, preto došlo k tejto paralýze.“ Výsledkom bude pravdepodobne prehĺbenie európskej jednoty. Po Rusku sú Spojené štáty druhou veľmocou, ktorá predstavuje hrozbu pre európske územie. To vytvára dôvod, aby sa protiruské aj protiamerické segmenty európskej verejnej mienky spojili a zasadzovali za silnejšiu Európu.

„To, čo práve vidíme, je zbližovanie všetkých v Európskej únii,“ povedala profesorka Marlene Windová – riaditeľka Centra pre európsku politiku na Kodaňskej univerzite. „Zjednotená Európa nie je to, čo chce Trump. On chce rozdelenú Európu. Takže je to trochu vlastný gól. Naučili sme sa, že by sme sa nemali opäť púšťať do závislosti od USA, lebo čo ak sa neskôr objaví nový Trump?“ nastolila otázku Windová. „Nechceme, aby naša IT-infraštruktúra, zbrane a bezpečnosť boli viazané na osobu, ktorá tak jasne nenávidí EÚ a Európu.“ Výzvy na strategickú autonómiu teraz prichádzajú zo všetkých strán. Pred týždňom nemecký brigádny generál Frank Pieper reagoval na washingtonský útok na Venezuelu príspevkom na internete: „Nemecko a Európa už nemôžu spoľahlivo zakladať svoju existenciu na USA a ich jadrovom dáždniku. Záver: Nemecko potrebuje vlastné jadrové zbrane.“

 Európa sa samozrejme nemôže prestať spoliehať na Spojené štáty zo dňa na deň. Piloti sú vyškolení na lietanie s lietadlami Lockheed Martin. Softvérová spoločnosť Palantir dodáva Európe sledovacie technológie. Spoločné cvičenia NATO si vyžadujú systémy, ktoré spolupracujú, čo znamená systémy USA. Inými slovami: Európa je už súčasťou vojensko-priemyselného komplexu USA a vystúpiť z neho si vyžaduje oveľa viac než prechod z Apple na Nokia. To však neznamená, že Európa neurobí všetko, čo je v jej silách. „Tento rok na jeseň Dánsko vynaložilo najväčšie vojenské výdavky v histórii, 58 miliárd dánskych korún (9 miliárd $) na nový pozemný protivzdušný obranný systém,“ povedala Nissenová. „Zvolili si európske riešenie. Od roku 2004 sme nemali žiadny systém protivzdušnej obrany, takže nedošlo k žiadnemu efektu uzamknutia, ako v prípade lietadiel F-35. Keď teda kupujeme niečo nové, čo nie je americké, je to zároveň vyhlásenie do budúcnosti, že sa zameriavame na európske riešenia.“

Prechod Európy nebude jednoduchý. Ale lídri kontinentu teraz veria, že je to nevyhnutné. Ako uvádza Nissenová, „je to cesta protikladov. Na jednej strane je tu štrukturálne prepojenie a veľké ťažkosti s jeho prerušením, ale na druhej strane to musíte urobiť. Pretože neexistuje dlhodobé riešenie, ak to neurobíte.“ Oddelenie od amerického obranného priemyslu bude pre Spojené štáty bolestivé, konštatovala Nissenová. Európsky krajiny v posledných rokoch zvýšili svoje výdavky na obranu. Pomohla tomu ruská invázia na Ukrajinu a Trumpove neustále hrozby potrestania krajín, ktoré nespĺňajú požiadavky NATO na výdavky. Väčšina týchto peňazí putovala priamo k americkým dodávateľom zbraní. Podľa Štokholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru „po prvýkrát za dve desaťročia smerovala najväčšia časť amerického vývozu zbraní v rokoch 2020–2024 do Európy“. To znamená, povedala Nissenová, že „ak Európa zastaví dovoz, bude veľa nahnevaných lobistov z obranného priemyslu.“

Zatiaľ čo Európa sa pripravuje na dlhodobú zmenu vo svojich vzťahoch s Washingtonom, jej lídri sa stále snažia zmierniť napätie. Trump uviedol mnoho protichodných a nekonzistentných dôvodov, prečo chce Grónsko. Na stretnutí s Rubiom sa Rasmussen pokúsil reagovať na ten najnovší: Trumpov údajný strach, že Rusko alebo Čína prevezmú kontrolu nad ostrovom. Na následnej tlačovej konferencii Rasmussen povedal, že on a jeho kolegovia zdôraznili investície Dánska do obrany Arktídy; vysvetlili, že Spojené štáty by mohli investovať a umiestniť svoje sily v Grónsku; poznamenali, že Spojené štáty v priebehu rokov skutočne znížili počet vojakov prítomných na ostrove. Poukázal tiež na to, že čínska vojnová loď nebola v okolí Grónska zaznamenaná už desať rokov. V rozhovore s dánskymi novinármi po konferencii Rasmussen uviedol ešte jednu dodatočnú poznámku. Trump predtým chcel vlastniť Panamský prieplav, ale teraz sa zdá, že túto posadnutosť opustil. Ak ho Európa dokáže zamestnať dostatočne dlho – naznačil Rasmussen – možno zabudne aj na Grónsko. Zmena v Európe je reálna. Koniec koncov, európske sily sú stále na ceste do Grónska. Zdá sa však, že európski lídri sa  úplne nevzdali stratégie nádeje a čakania.