Európa po americkej národnej bezpečnostnej stratégii 2025 – Partnerstvo s USA nebude fungovať na báze nostalgie ani lojalistickej rétoriky

V stredu 3. decembra 2025 oznámil v Oválnej pracovni Bieleho domu prezident Donald Trump, že podpísal 29-stránkový dokument  Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov amerických 2025.  Nová stratégia národnej bezpečnosti prezidenta Trumpa kodifikuje rušivú zahraničnú politiku, ktorú presadzuje od nástupu do úradu – vrátane častého útoku na spojencov ako na tradičných nepriateľov – ale zároveň sa obracia dovnútra s dôrazom na otázky domácej a kultúrnej vojny. Európske reakcie na ňu sa v skutočnosti zredukovali na dva emocionálne reflexy, ktoré sú síce protikladné, ale strategicky rovnako prázdne. Prvý tvrdí, že Spojené štáty Európu zradili, že ju hádžu cez palubu a že sa končí transatlantická solidarita ako základ európskej bezpečnosti. Druhý reaguje s cynickým, až masochistickým uspokojením, že „dobre nám tak,“ že Amerika nám len nastavila zrkadlo a že si Európa za svoju situáciu môže sama. Obe reakcie sú extrémne, obidve sú emocionálne a ani jedna nečíta dokument tak, ako bol napísaný – ako pracovný strategický manuál moci, nie ako politický pamflet či deklaratórny hodnotový manifest.

Podľa eseje publicistky Alexandry Janouškovej národná bezpečnostná stratégia 2025 nie je listom na rozlúčku, ani trestom pre Európu. Je to test, resp. hodnotiaci nástroj. Spojené štáty v nej nehovoria, že Európu opúšťajú; hovoria, že menia očakávania. Nechcú spojenca, ktorý ich bude buď verejne moralizovať, alebo potichu nasledovať. Nechcú Európu ako vazala, ale nechcú ju ani ako partnera, ktorý svoju geopolitickú bezmocnosť maskuje morálnou nadradenosťou. Chcú spojenca schopného niesť reálnu zodpovednosť, budovať vlastnú silu a prispievať k spoločnej bezpečnosti kapacitne, nie rétoricky. Tento rozdiel je zásadný a veľká časť európskej debaty ho úplne minula, prípadne zaznamenala a opustila.

Kľúčovým je fakt, že hoci dokument formálne patrí do oblasti bezpečnostnej a vojenskej stratégie, jeho najtvrdšie posolstvo je ekonomické. Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov 2025 pracuje s logikou, ktorá je v geopolitike elementárna, no v Európe čoraz menej akceptovaná: ak chceme mať najlepšiu armádu, potrebujeme najlepšie technológie; ak chceme najlepšie technológie, potrebujeme silnú a inovatívnu ekonomiku; ak chceme silnú ekonomiku, potrebujeme vlastný priemysel, zdroje, energie a schopnosť ich spracovania. Bez surovín, bez energetickej stability a bez priemyselnej základne s bezpečnými dodávateľskými reťazcami neexistuje strategická autonómia, nech je jazyk politických dokumentov akokoľvek hodnotovo čistý. Spojené štáty týmto dokumentom Európe hovoria veľmi priamo: partnerstvo sa nezačína deklaráciami, ale produkčnou schopnosťou a vzájomnou výhodnosťou.

Tu sa otvára najhlbší transatlantický rozpor. Európa v posledných rokoch definuje svoju budúcu prosperitu predovšetkým negatívne – cez to, čo nebude robiť. Základom má byť neprodukovať CO₂, neťažiť, neindustrializovať, neregulovať sa späť k materiálnej sile, ale dopredu k normatívnej čistote. Problémom nie je environmentálna zodpovednosť ako taká, ale presvedčenie, že morálne ciele môžu nahradiť fyzické a ekonomické základy moci. Spojené štáty v Novej bezpečnostnej stratégii 2025 dávajú najavo, že ich tento európsky vlastný obraz prestáva baviť. Nie preto, že by odmietali hodnoty, ale preto, že vedia, že hodnoty bez kapacity ich brániť sa menia na dekoráciu. Americká únava z európskeho sebaklamu je v texte citeľná a pre Európu je strategicky nebezpečnejšia než akýkoľvek otvorený konflikt. Spojené štáty stále majú (a vedia, že budú mať) mocných nepriateľov a vytesňovanie reality, tak ako to praktizuje Európa si nemôžu dovoliť.

Táto situácia má hlbší civilizačný rozmer. Samotný pojem „západná civilizácia“ je historicky mladý a do istej miery umelý. Po stáročia sa hovorilo jednoducho o Európe – o civilizácii, ktorá sa chápala ako dejinný projekt. Na rozdiel od islamskej či pravoslávnej civilizácie, ktoré si zachovali náboženskú identifikáciu, Európa prešla vnútorným konfliktom medzi kresťanstvom a osvietenstvom, ktorý zásadne formoval jej vzťah k moci, rozumu a autorite. Tento konflikt nebol epizódou, ale štrukturálnym zlomom, ktorý dodnes ovplyvňuje európske myslenie.

Ani osvietenstvo nebolo jednotné. Britská tradícia, potvrdená Slávnou revolúciou roku 1688, zdôraznila slobodu, ústavnosť, kontinuitu a obmedzenú moc štátu. Francúzska revolúcia roku 1789 stavila na racionalizmus, abstraktnú rovnosť a politickú konštrukciu spoločnosti. Tieto dva modely rozdelili Západ na celé 19. a 20. storočie a zásadne ovplyvnili reakcie na priemyselnú revolúciu. Kontinentálna Európa bola náchylnejšia k štátom riadeným ekonomikám a ideológiám, ktoré sľubovali sociálnu spravodlivosť výmenou za kontrolu. Anglosféra – známejšia ako anglo-americký svet – stavila na priemysel, inovácie a produkciu moci. Európa túto skúšku dejín ustála – no za cenu opakovaných kríz.

Rakúsky historik Friedrich Heer upozorňoval, že tvorivé dejinné myslenie sa objavuje len v krízach, keď si spoločnosť uvedomí, že starý svet je spochybnený a budúcnosť neistá. Dnes Európa krízu nepochybne prežíva, no tvorivé myslenie akoby sa vytratilo. Politické a strategické elity, ktoré kedysi navrhovali cesty von z civilizačných zlomov, boli nahradené elitami mediálnymi, kultúrnymi či symbolickými. Príznačné je, že v niektorých západoeurópskych prieskumoch popularity osobností sa prvý aktívny vrcholný politik objavuje hlboko za nepolitickými postavami. Európa stratila vieru v politickú elitu, ktorá by mala odvahu dejiny tvoriť, nie len ich komentovať.

Ak má Európa zostať relevantným aktérom v multipolárnom svete, musí sa vrátiť k dôvere v elitu s ideou niečoho väčšieho než vlastnej morálnej seba identifikácie. Partnerstvo so Spojenými štátmi nebude fungovať na báze nostalgie ani lojalistickej rétoriky. Bude fungovať len vtedy, ak Európa dokáže znovu vybudovať ekonomickú, technologickú a priemyselnú silu, ktorá zodpovedá jej ambíciám.  Národná bezpečnostná stratégia 2025 nie je odmietnutím Európy. Je to výzva, aby sa prestala správať ako civilizácia na ústupe, ktorá sa utešuje vlastnou výnimočnosťou, a znovu sa stala partnerom, ktorý má čo položiť na stôl.