Autor Igor Cibula

Veľký rozruch v roku 2025 vyvolal prezident Donald Trump. Vydal sériu výkonných nariadení a zameral svoju pozornosť na jeden cieľ za druhým. S pomocou Elona Muska sa pokúsil rozložiť federálnu byrokraciu. Na „Deň oslobodenia“ prepísal pravidlá obchodu. Po celom svete sa snažil vynútiť mier a vyhrážal sa vojnou. Najväčším beneficientom však bol prezident Si Ťin-pching. Čína v tomto roku odmietla Trumpov pokus použiť clá na vynútenie podriadenia sa Spojeným štátom.  Si Ťin-pching obrátil situáciu a odhalil, ako veľmi je Amerika v skutočnosti závislá od jeho politiky. V tomto kole boja superveľmocí o nadvládu v 21. storočí zvíťazila Čína. Uplynulý rok ukázal silu čínskeho priemyselného vplyvu. Čínsky podiel na celosvetovej pridanej hodnote vo výrobe presahuje jednu tretinu, čo jej dáva moc narušiť globálne dodávateľské reťazce zo dňa na deň. V oblasti zelených technológií čínske firmy dodávajú materiály, komponenty a hotové výrobky pre 60 – 80 % solárnych panelov, veterných turbín a elektrických vozidiel. Aplikácia DeepSeek ukázala, čo Čína dokáže v oblasti umelej inteligencie, napriek všetkým snahám Ameriky ju obmedziť. Čínske farmaceutické firmy teraz vykonávajú takmer toľko klinických štúdií ako ich americké náprotivky – a robia to rýchlejšie. Pred dvoma desaťročiami západné firmy investovali v Číne, aby využili jej lacných výrobcov a obrovský trh. Dnes tam budujú laboratóriá.

Európania sa upokojili presvedčením, že americký prezident Donald Trump je nepredvídateľný a nekonzistentný, ale nakoniec zvládnuteľný. Je to podivne upokojujúce, ale nesprávne. Od prejavu amerického viceprezidenta J.D. Vancea – ktorý vo februári znevažoval Európu na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii – až po novú americkú stratégiu národnej bezpečnosti, ktorá bola zverejnená 4. decembra, Trumpova administratíva má už dlho jasnú a konzistentnú víziu pre Európu: takú, ktorá uprednostňuje vzťahy medzi USA a Ruskom a snaží sa rozdeľovať a dobývať kontinent, pričom veľkú časť špinavej práce vykonávajú nacionalistické, krajne pravicové európske sily, ktoré teraz požívajú podporu Moskvy aj Washingtonu. Je najvyšší čas, aby si Európa uvedomila, že pokiaľ ide o vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou a bezpečnosť kontinentu, je v najlepšom prípade sama. V najhoršom prípade teraz čelí dvom nepriateľom: Rusku na východe a Trumpovym Spojeným štátom na západe.

Národná bezpečnostná stratégia, ktorú americkí prezidenti obvykle vydávajú raz za funkčné obdobie, prezentuje formálne vyhlásenie o globálnych prioritách USA. Možno si myslíte, že v Trumpovom svete nová stratégia národnej bezpečnosti nebude mať až taký veľký význam. John Bolton, poradca pre národnú bezpečnosť v prvom funkčnom období Donalda Trumpa, často ľutuje, že jeho šéf nemal žiadnu stratégiu. Namiesto toho prezident konal impulzívne –  a bez zaťaženia prílišným množstvom brífingov. Zo dňa na deň menil smer v protichodných smeroch. Napriek tomu nová  Národná bezpečnostná stratégia má význam.  Tento 33-stránkový dokument je zriedkavým formálnym vysvetlením Trumpovho vnímania zahraničnej politiky zo strany jeho administratívy.  Bol zverejnený – čo je zvláštne – uprostred noci zo 4. na 5. decembra a budú ho podrobne študovať vojaci, diplomati a poradcovia v Spojených štátoch a po celom svete. Je to najnovšie a najúplnejšie vyhlásenie o tom, čo znamená „America First“ v zahraničnej politike. Stanovuje podmienky pre čoskoro očakávané prehodnotenie vojenskej sily a určuje priority pre všetkých, ktorí sa snažia interpretovať želania prezidenta. A pre mnohých jej čitateľov bude hlboko alarmujúca.

Politici vo Washingtone by mali zvážiť ponaučenie z roku 1940, keď im britskí vedci  ponúkli viacero unikátnych vojenských technológií, ktoré účinne pomohli v boji proti  Nemecku a Japonsku – a položili základy povojnovej technologickej prevahy Spojených štátov. V takomto kontexte je súčasná diskusia v USA o pomoci Ukrajine krátkozraká. Nepriatelia Kyjeva vo Washingtone ho radi vykresľujú ako ufňukaného prosebníka, ktorý sa sebecky snaží získať čoraz viac vecí, ktoré potrebuje na víťazstvo vo vojne. V skutočnosti však existuje celý rad cenných ponaučení, ktoré by si americká vláda – a najmä skostnatený obranný establišment – mohla vziať z pozoruhodne úspešného odporu Ukrajincov voči jednej z najväčších vojenských veľmocí sveta. Je pravda, že Ukrajina nemá toľko výskumných inštitúcií, ani nič podobné rozsiahlej priemyselnej základni, akú majú dnes USA a Veľká Británia. Niet však pochýb o tom, že Ukrajinci preukázali pozoruhodnú vynaliezavosť pri vytváraní svojej odpovede na ruskú inváziu.