Nová vláda Petra Pellegriniho nie je síce „svetielko na konci tunela“, ale môže sa stať iskričkou nádeje, že vnútropolitická kríza na Slovensku sa bude vyvíjať civilizovaným spôsobom. Predovšetkým sa žiada uviesť, že opozícia nový kabinet nepovažuje za svoj úspech – hoci tam chýbajú Robert Fico a Robert Kaliňák – pretože riešenie prezidenta Andreja Kisku neotvára opozícii priamu cestu k moci. Manipulátori verejnej mienky budú ďalej pokračovať vo svojich aktivitách a zavádzať občanov, ktorí naozaj túžia po tom, aby sa zastavila rakovina korupcie, rozmáhajúce sa klientelistické praktiky a stranícky protekcionizmus vo všetkých politických farbách. Netrpezliví politickí karieristi sa budú ďalej niesť na vlnách populizmu a vyvolávať v sklamaných občanoch ilúzie, že parlamentné voľby v roku 2020 – alebo už 8. septembra 2018 prevratne zmenia situáciu na Slovensku a otvoria priestor riešeniam pálčivých spoločenských problémov.

Žiada sa začať konštatovaním, že vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice sa určite s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarí vyšetriť. K odhaleniu páchateľov – či páchateľa – môže viac-menej priviesť iba náhodná okolnosť, čo je názor skúsených odborníkov, doložený overenými štatistickými údajmi a skúsenosťami kriminalistov a kompetentných bezpečnostných expertov. V takomto kontexte je zavádzaním verejnosti akcentovanie požiadavky, že vražda musí byť vyšetrená a podmienkou jej vyšetrenia sú personálne zmeny v polícii. Požiadavka na personálne zmeny v policajných štruktúrach môže byť motivovaná inými súvislosťami a dôvodmi, ktoré s vraždou novinára a jeho partnerky nesúvisia, ale inak opakované zdôrazňovanie tejto požiadavky možno považovať iba za prostriedok manipulácie verejnosti v rámci boja o moc v štáte.

Kritici i prívrženci vlády Roberta Fica sa väčšinou zhodujú v názore, že demisia vicepremiéra a ministra vnútra Roberta Kaliňáka mala prísť oveľa skôr, aby pomohla zmierniť mieru konfrontácie medzi vládnou koalíciou a opozíciou a zabrzdiť upadajúcu autoritu strany Smer-SD. Manévrovanie okolo Kaliňákovej osoby najviac poškodilo stranu Most-Híd, kde opakovane zaznela požiadavka, aby Kaliňák uvoľnil svoje kreslo a umožnil tak prežitie Ficovej vlády. Premiér Fico nedokázal prekonať obavy, že odchod Kaliňáka poskytne opozícii príležitosť, aby ďalej stupňovala tlak na vládu a povzbudí ju k frontálnemu útoku, aký sa začal – ale za iných okolností – práve teraz. A možno mal aj iné dôvody, pre ktoré tak zaťato držal svojho „korunného princa“ až do poslednej chvíle a podcenil mieru politického rizika nielen pre neho osobne, ale aj pre stranu Smer-SD.

Vláda Róberta Fica ešte nepadla, koalícia sa drží, ale aj tak krajina žije v politickej atmosfére, poznačenej očakávaním predčasných parlamentných volieb, ktoré avizuje opozícia za asistencie prezidenta republiky. Opoziční politici nie sú si istí v tom, či sa im podarí zvíťaziť v riadnych parlamentných voľbách v roku 2020, a preto rozpútali stupňujúce sa nátlakové akcie, aby prinútili koaličných partnerov strany Smere-SD kapitulovať a pristúpiť na požiadavky opozície. Zatiaľ vládne iba bezbrehá politická hystéria, manipulované médiá a iba sem-tam sa dostanú k slovu triezvo uvažujúci analytici, ktorí upozorňujú akoby „z reťaze odtrhnutých populistov“, že slovenská spoločnosť je extrémne rozdelená na dva proti sebe stojace tábory, takže predčasné voľby môžu priniesť viac problémov ako upokojujúcich riešení.