Kiskovo rozhodnutie nekandidovať je zlá správa pre opozíciu – prečo sa vzdal šance znovu zabojovať o prezidentskú funkciu ?

Možno Iba niektorí nepremýšľajúci konzumenti opozičných médií uverili argumentu Andreja Kisku, že o post hlavy štátu sa nebude uchádzať kvôli ohľadom na svoju rodinu. Naivná výhovorka niečo napovedá o jeho intelektuálnej výbave, ale nemožno mu ju vyčítať, pretože politici zriedkakedy bývajú pred verejnosťou úprimní. Žiada sa oceniť jeho rozhodnutie nepokračovať v úrade hlavy štátu, ak ho vnímame ako prejav kritickej sebareflexie i priznanie, že si netrúfa čeliť volebnej kampani, ktorá by nemala taký idylický charakter, ako jeho predchádzajúca volebná kampaň. Vtedy sa zjavil pred verejnosťou na krídlach „dobrého anjela“ ako nezištný filantrop, ochraňujúci chudobných a slabých. V porovnaní s politickými „supmi“ a „jastrabmi“ pôsobil upokojujúco a sľuboval občanom „hory-doly“ – čo robia všetci politici, keď sa chcú votrieť do priazne naivných voličov.

Vládni politici si po Kiskovom oznámení, že sa v roku 2019 už nechce vrátiť do Grasalkovičovho paláca, určite vydýchli, pretože napriek jeho viacerým defektom – ktoré by sa boli vo volebnej kampani „rozmazávali“ – Andrej Kiska mal najväčšie šance úspešne zabojovať o prezidentskú funkciu. Keby bol podstúpil riziko krutého predvolebného zápasu a skončil ako víťaz, bol by to pre opozíciu na Slovensku povzbudivý faktor, ktorý by mohol čiastočne pôsobiť stimulujúco na jej stagnujúcu volebnú základňu. Azda opozícia sa na to aj tak trochu spoliehala, čo potvrdila tým, že vopred vyjadrovala svoju podporu jeho opakovanej prezidentskej kandidátke. Opozičné strany nemajú takého potenciálneho kandidáta, ktorý by sa u ich elektorátu vyrovnal autorite Andreja Kisku. Spoliehali sa na to, že Kiska ako ich politický predvoj v prezidentských voľbách vytvorí atmosféru politickej eufórie, ktorá ich dovedie k víťazstvu v parlamentných voľbách v roku 2020.

Zatiaľ sa o angažovanosti Andreja Kisku v politike – po odchode z prezidentského úradu – iba špekuluje. Ale napriek tomu, že ide iba o špekulácie, možno si zaslúžia pozornosť názory, ktoré spochybňujú Kiskove šance ovplyvňovať dianie v politike na Slovensku, ak sa do nej „nevloží celý.“ Jeho neurčité sebadefinovanie ako aktívneho politika nie je vizitkou profesionála; skôr ide o spoliehanie sa na marketingový štýl politiky, ktorý sa v súčasnosti uplatňuje v prípadoch „rýchlokvasených“ politických osobností, Bývajú to ľudia známi, populárni a nedostatok politických skúseností im nahrádzajú poradcovia, ktorí vlastne politiku robia za nich. Takýmto spôsobom sa doteraz venoval politike aj Andrej Kiska. Funkcia prezidenta republiky – ktorý nemá rozsiahle exekutívne právomoci – takúto politickú aktivitu umožňuje. Zasahovanie do každodenného politického diania činorodým spôsobom si však vyžaduje iné kvality, než aké doteraz prejavil Andrej Kiska na poste hlavy štátu.

Andrej Kiska prišiel do prezidentského paláca ako začiatočník v politike bez straníckej príslušnosti. Postupne sa vyprofiloval ako opozičný politik, ale otvorene sa neprihlásil k žiadnej opozičnej politickej strane. V súčasnosti je už zreteľne politicky zaradený – čo nie je chyba, pretože prezidenti obvykle kandidujú za nejakú politickú stranu alebo blok politických strán. So zreteľom na jeho zámer angažovať sa v politike po skončení v prezidentskej funkcii vyvstáva pre opozíciu otázka, či nebude konkurovať opozičným politikom, ktorých zatieni minimálne kultivovanejším tónom komunikácie a autoritou bývalej hlavy štátu, čo jednoduchší voliči berú do úvahy, keď hodnotia kvality politikov. V takomto kontexte môže byť Andrej Kiska vnímaný ako protiváha súčasným lídrom opozície a zatieniť ich vplyv na opozičných voličov, z ktorých mnohí by uvítali zmeny na čele opozície. Nedávne občianske protesty na námestiach ukázali, že ľudia prišli demonštrovať, pretože tieto akcie neslúžili prezentácii opozičných politikov, ale na vyjadrenie názorov určitej časti nespokojnej verejnosti.