„Medzi luxusnými nehnuteľnosťami londýnskej elity na opulentných uliciach Mayfair sa nachádzajú sídla popredných britských súkromných špionážnych firiem. Ich zlovestné mená pripomínajú pochybné korporácie zloduchov Jamesa Bonda – a biznis prekvitá.“ Takto uvádza internetový portál amerického časopisu Politico obsiahly článok o lukratívnych súkromných spravodajských a bezpečnostných firmách vo Veľkej Británii. Súkromné spravodajské a vyšetrovacie firmy vo Veľkej Británii, ktoré zamestnávajú bývalých britských špiónov a policajtov až po bývalých novinárov a predstaviteľov vojenskej spravodajskej služby, ponúkajú služby od základných firemných kontrol až po rozsiahly dohľad. Niektoré sa dokonca zaoberajú nelegálnym získavaním vysoko citlivých osobných údajov. V minulom roku vládni ministri a spravodajské služby varovali, že zahraničné štáty využívajú tento priemysel na „vykonávanie svojej špinavej práce“ vo Veľkej Británii – niekedy prostredníctvom sledovania a obťažovania disidentov, ktorí utiekli do Británie ako do bezpečného útočiska. Niektorí zo sledovaných tvrdia, že napriek tvrdej rétorike britskej vlády zostávajú pochybné praktiky tohto odvetvia neregulované a jeho spoločnosti do značnej miery nenesú zodpovednosť.

Sir David Omand je hosťujúcim profesorom na King’s College v Londýne, kde prednáša o otázkach bezpečnosti a spravodajských službách. V rokoch 1996 až 1997 bol riaditeľom britskej spravodajskej služby GCHQ, ktorá zodpovedá za poskytovanie signálového spravodajstva (SIGINT) a informačnej bezpečnosti. Okrem mnohých ďalších funkcií v britských a medzinárodných bezpečnostných zložkách sedem rokov pôsobil v Spoločnom výbore pre spravodajské služby Veľkej Británie. V roku 2012 vydal knihu „Zabezpečenie štátu,“ kde prezentoval  nový spôsob myslenia o cykle aktivít, ktoré generujú tajné spravodajské služby. Skúmal problémy, ktoré vyplývajú zo spôsobu, akým moderné spravodajské služby využívajú technológie na prístup k novým zdrojom informácií. Z jeho viacerých publikácií verejnosť najviac upútala kniha „Ako špióni myslia: Desať lekcií zo spravodajstva,“ ktorú recenzenti označili za „neoceniteľného sprievodcu, ako sa vyhnúť sebaklamu a falošným správam.“ Pred dvoma rokmi internetový portál Engelsberg Ideas uverejnil jeho úvahy na tému o využívaní digitálnych technológií a umelej inteligencie v špionáži. A teraz na tomto portáli publikoval esej „Špionážna revolúcia,“ ktorá si zaslúži, aby sa jeho podnetom venovali aj na Slovensku.

Prebiehajúca strategická operácia Izraela proti Iránu zvýraznila podiel spravodajskej služby Mossad na aktivitách, ktoré výraznou mierou prispeli k podkopaniu vojenského potenciálu Iránu. Z dostupných informácií vyplýva, že dôležité informácie získala izraelská rozviedka prostredníctvom HUMINT-u – teda informácií z ľudských zdrojov. V tejto súvislosti je aktuálne venovať pozornosť, ktorú v posledných rokoch venujú experti tomu, ako nové technológie zmenili podmienky operatívnej činnosti spravodajských dôstojníkov pri riadení a komunikácii s ich agentmi – teda špiónmi. Verbovanie a riadenie agentov si napriek všetkým moderným technológiám vyžaduje aj osobný kontakt, i keď v obmedzenej miere a častejšie v kyberpriestore, kde riziko odhalenia protivníkom môžu iniciovať nielen ľudské zlyhania, ale aj technické omyly. Napriek sofistikovaným technickým prostriedkom existujú sféry a geografické oblasti, kde sa ľudské zdroje nedajú nahradiť ani najdokonalejšími technológiami, a preto si operatívna činnosť spravodajských služieb vyžaduje analýzu a štúdium problémov súvisiacich s efektívnym využívaním ľudských zdrojov.

Ak si prečítate pamäti bývalých dôstojníkov CIA alebo niektorého z najvyšších funkcionárov tejto spravodajskej služby, asi si vždy neuvedomujete, že v knihe nie je všetko, čo autori počas svojej špionážnej kariéry zažili alebo, aké spravodajské operácie prebiehali v čase ich pôsobenia v spravodajskej službe. Všetci dôstojníci CIA pri nástupe do služby i zmluvní zamestnanci podpisujú štandardnú dohodu o mlčanlivosti CIA. Dohoda o mlčanlivosti nezaväzuje dôstojníkov a zmluvných zamestnancov k absolútnemu mlčaniu, ale vyžaduje od nich, aby zachovávali tajomstvá národnej bezpečnosti tak dlho, ako vláda USA určí a ktoré informácie sa majú utajiť. Ide o celoživotný záväzok, ktorý existuje, aby sa zabránilo poškodeniu národnej bezpečnosti a poslania agentúry, ktoré by spôsobilo zverejnenie utajovaných informácií. Preto CIA zriadila Komisiu na kontrolu predpublikačnej klasifikácie (PCRB) na preskúmanie materiálov vytvorených dôstojníkmi CIA,   bývalými a súčasnými príslušníkmi služby aj zmluvnými zamestnancami) – s cieľom určiť, či takéto texty obsahujú utajované informácie predtým, ako sú zdieľané s vydavateľmi, predplatiteľmi blogov, televíznym publikom, ghostwritermi, spoluautormi, redaktormi, rodinnými príslušníkmi, asistentmi, zástupcami alebo kýmkoľvek iným, kto nie je oprávnený prijímať alebo kontrolovať takéto utajované informácie.