Doterajšie prieskumy volebných preferencií naznačujú, že opozícia na Slovensku má iba tesné šance na  zostavenie vlády, ak sa jej v parlamentných voľbách v roku 2027 podarí získať väčšinu.  Keby sa tento stav do volieb nezmenil, líder najsilnejšej opozičnej politickej strany Michal Šimečka by sa ocitol v komplikovanej situácii, pretože koaličnú vládu by mal zostavovať aj za účasti predsedu hnutia Slovensko Igora Matoviča, ktorý pred pár dňami označil Progresívne Slovensko za „Šimečkovu namyslenú elitu.“ Dokonca bývalý neúspešný premiér – ktorému sa rozpadla vláda –  vyjadroval sa  o Šimečkovi s dešpektom, že v jeho hlave vidí rovnakú zradu ako u Bélu Bugára alebo Radoslava Procházku, ochotných utvoriť koalíciu so stranou Smer-SD. Uvedené Matovičove vyjadrenia nie sú jediným prípadom, ktorý charakterizuje tohto populistického politika , ako emocionálne nestabilného, intelektuálne plytkého a štýlom verejnej komunikácie škodlivého pre politickú kultúru.

Po schválení novely ústavy Slovenskej republiky aj hlasmi niektorých opozičných poslancov možno konštatovať, že premiér Robert Fico vyhral bitku, ale o výsledku jeho „vojny“s opozíciou nie je rozhodnuté. Parlamentné voľby by mali byť o dva roky, takže nie je dôvod k unáhleným záverom ani očakávaniam. Fica zaiste potešilo, že jeho opoziční protivníci sa rozptyľujú vzájomnými súbojmi a politickú energiu vynakladajú na neúčelné konfrontácie. Iba neskúsení politici, povrchní novinárski propagandisti i analytici poplatní ideologickým schémam ignorovali fakt, že nielen Kresťanskodemokratické hnutie je konzervatívna politická strana pevne zakotvená vo svojich princípoch, ale aj Matovičovo hnutie Slovensko je útočiskom náboženských fanatikov nespôsobilých konať proti svojmu svedomiu. Z toho vyplýva, že predseda strany Smer-SD sa dokáže lepšie orientovať v myšlienkovom bludisku v hlavách húfu opozičných poslancov, ako tí lídri opozície, ktorí Slovensko vnímajú najmä cez prizmu antificizmu a niekedy im uniká konzervatívny naturel nie zanedbateľnej časti občanov, resp. voličov.

Konfliktný vzťah medzi vládnou koalíciou a opozíciou na Slovensku sa naďalej priostruje a nadobúda bulvárny charakter, čo nie v tejto krajine pod Tatrami niečo neobvyklé. Prieskumy volebných preferencií dlhodobo ukazujú, že premiérovi Robertovi Ficovi sa po najbližších parlamentných voľbách nepodarí zostaviť vládu. Pre Fica je slabou útechou, že budúca vláda bude krehká a nestabilná – ako to predvídajú niektorí analytici na základe toho, že bude odkázaná na podporu kontroverzného populistu Igora Matoviča. Napriek viacerým nepriaznivým faktorom premiér Fico sa nevzdal nádeje, že sa mu podarí zvrátiť negatívny trend volebných preferencií a nestratiť dominujúcu pozíciu na slovenskej politickej scéne. V záujme toho sa vzdal svojho pragmatického realizmu, vďaka ktorému toleroval ekonomické reformy svojho predchodcu na poste premiéra – Mikuláša Dzurindu a nadšene deklaroval odhodlanie dostať Slovensko do jadra Európskej únie.

Od stretnutia premiéra Roberta Fica s prezidentom Volodymyrom Zelenským pri Užhorode sa neočakávali prevratné zmeny, ale samotný fakt, že po Ficových nevraživých vyjadreniach na adresu ukrajinského prezidenta a prejavoch jeho demonštratívnej náklonnosti Putinovej verzii vojny na Ukrajine sa rozhodol pre schôdzku so Zelenským, naznačuje, že pociťuje riziká jeho tzv. politiky na „štyri svetové strany.“ Takúto strategickú doktrínu si totiž mohol dovoliť generál Charles de Gaulle, ktorý bol prezidentom európskej mocnosti, akou je Francúzsko, ale nie predseda vlády Slovenskej republiky – krajiny v každom ohľade odkázanej na ekonomickú závislosť od „kolektívneho Západu,“ ako aj  na jeho bezpečnostné garancie. Premiér Fico azda už chápe, že jeho krajina má bezvýznamnú váhu pre Rusko alebo Čínu a je iba malou figúrkou na šachovnici globálnej geopolitiky.

Volebné preferencie z prieskumov signalizujú víťazstvo opozície v najbližších parlamentných voľbách na Slovensku. Znervózňuje to premiéra Roberta Fica, ktorý politicky krkolomnými prostriedkami sa pokúša zastaviť tento trend, pričom stráca akékoľvek zábrany, ale aj zdravý úsudok, aký mu kedysi veľmi dávno nechýbal. Bolo to vtedy, keď zakladal politickú stranu, ktorá mala kráčať „treťou cestou“ v šľapajach Tonyho Blaira – akejsi soft-sociálnej demokracie, teda pravicovej ekonomickej politiky so sociálnymi prvkami modernej ľavice. A ešte aj vtedy, keď sa v roku 2017 v prítomnosti eurokomisára Maroša Šefčoviča  a vtedajšieho ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka zaprisahával, že Slovenská republika nesmie vypadnúť z jadra Európskej únie, kde bude prebiehať proces intenzívnej integrácie v tak závažných sférach, ako sú daňová a sociálna politika a obrana. Je dobré si pripomenúť, že v tom čase premiér Fico „neblúznil“ o slovenskej politike suverenity – ani nešíril báchorky o politike „na štyri svetové strany.“