Čo by urobil Tramp, keby Putin zaútočil na Európu ? – Vlečú sa vojna na Ukrajine vyprovokovala Moskvu k vyhrážkam krajinám NATO

Ruský prezident Vladimír Putin, ktorý má neustále obavy z nepriateľov,  túto jar sa možno cíti zahnaný do kúta. Jeho armáda uviazla na Ukrajine, hoci utrpela obrovské straty. Zdá sa, že nedokáže pomôcť Iránu, jednému zo svojich mála spojencov. A jeho najlepší priateľ v Európe, maďarský premiér Viktor Orbán, práve dostal kopačky. Pravdepodobne ho čakajú ešte horšie problémy. Ruská ekonomika je napriek dočasnému zisku z prudkého nárastu cien ropy v troskách. Európske krajiny  sú čoraz silnejšie a nahnevanejšie, pričom sily NATO sú rozmiestnené od Bieleho mora v Arktíde až po Čierne more na juhu. A vojna na Ukrajine sa vlečie s malou šancou na rozhodujúce víťazstvo, po ktorom Putin tak túži. Ak ste Putin a cítite sa tak obkľúčený, možno začínate uvažovať o ďalšej vojne – proti Európe – aj keď sa na Ukrajine ťažko prebíjate dopredu. Možno sa dokonca zamýšľate nad tým, či čas na úder nenastane čoskoro – skôr, ako sa európske národy úplne vyzbroja, skôr, ako Ukrajina vyvinie nové zbrane, ktoré dokážu zasiahnuť ešte hlbšie do Ruska, a kým je váš kamarát prezident Donald Trump v Bielom dome a zaobchádza s NATO ako s boxovacím vrecom.

Mrazivá perspektíva budúceho konfliktu medzi Ruskom a Európou je témou dôležitej, ale málo zaznamenanej štúdie, ktorú v marci zverejnil Eugene Rumer, bývalý dôstojník americkej národnej spravodajskej služby pre Rusko a teraz vedúci pracovník v Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier. Názov správy vystihuje jej posolstvo: „Agresívne a obkľúčené: Rusko po vojne s Ukrajinou.“ Zahrnuje Rumerovo výstražné varovanie: „Keďže Rusko napadlo Ukrajinu pod falošnou zámienkou, že potrebuje zabezpečiť si západné krídlo, je pripravené vyjsť z vojny menej bezpečné, zatrpknuté a pre Európu hrozivejšie než pred vojnou. Jeho vnímanie hrozby bude vrhať dlhý tieň na Európu.“ Rumer a jeho kolegovia z Carnegieho nadácie vysvetlili, prečo pre Západ zostáva trvalou bezpečnostnou výzvou vojna na Ukrajine, napriek chaosu spôsobenému konfliktom s Iránom. „Vychádzam z hlbokého presvedčenia, že Európa je pre Rusko najdôležitejším bojiskom. Práve tam sa sústredí Putinova energia,“ zdôraznil Rumer. Podotkol, že pokiaľ bude Putin nažive, Ukrajina bude „nedokončená záležitosť.“

Ďalší vedecký pracovník z Carnegieho nadácie a pravdepodobne najkompetentnejší vojenský analytik ukrajinského konfliktu Michael Kofman poznamenal, že Rusko nedokázalo dosiahnuť prelomy, o ktoré sa usilovalo minulý rok, – a rok 2026 začalo zle. V marci prišlo o 30 000 až 35 000 mŕtvych a ťažko ranených, pričom pravdepodobne stratilo viac vojakov, než je jeho mesačná miera doplnenia. Tento rok, uviedol Kofman, „bude Putin bojovať o to, aby udržal rovnaké tempo ako minulý rok.“ Ukrajina predstavuje hrozbu pre Putina práve preto, že chce byť súčasťou Európy. To z nej robí špičku toho, čo on vníma ako európsku kopiju. „Z pohľadu Kremľa, ako to opakovane uvádzajú vysokopostavení ruskí predstavitelia, je Európa vo vojne s Ruskom,“ píše Rumer. Keďže Putin vedie „hybridnú“ kampaň skrytej sabotáže proti spojencom Ukrajiny, Európa to chápe. Rusko „môže byť pripravené použiť vojenskú silu proti NATO do piatich rokov,“ varoval generálny tajomník NATO Mark Rutte vo svojom prejave v Chatham House v Londýne minulý rok.  „Neklamme si, všetci sme teraz na východnom krídle,“ poznamenal Rutte.

Rusko tento týždeň zvýšilo tlak na Európu, keď jeho ministerstvo obrany varovalo, že by mohlo zaútočiť na európske krajiny, ktoré dodávajú drony na Ukrajinu – medzi ne patrí Nemecko, Veľká Británia, Švédsko, Taliansko a Holandsko. Európania by si mali overiť „adresy a umiestnenie“ firiem, ktoré tieto drony dodávajú, pohrozilo Rusko. Dmitrij Medvedev, bývalý ruský prezident, ktorý sa teraz zdá byť špecialistom na vojenské vyhrážky, zverejnil na sociálnej sieti X hrozivý príspevok, v ktorom uviedol, že vyhlásenie ministerstva obrany je v podstate zoznamom cieľov: „Kedy sa útoky stanú realitou, závisí od toho, čo bude ďalej. Spite dobre, európski partneri!“ Putin je človek, ktorý rád riskuje – ako ukázala jeho invázia na Ukrajinu. Čo ak sa rozhodne, že sa mu uzatvára príležitosť na výzvu voči NATO a zavedenie nového poriadku? V najznepokojujúcejšej časti svojej správy Rumer píše: „Ak je Putin skutočne odhodlaný presadiť svoju víziu európskej bezpečnosti na kontinente, môže sa rozhodnúť, že čas nie je na jeho strane, keďže Európa sa rýchlo vyzbrojuje, a zaútočiť na pobaltského suseda, aby demonštroval, že článok 5 Zmluvy o NATO je v podstate mŕtvym písmenom.“

Čo by urobil Trump, keby Putin zaútočil na niektorú európsku krajinu? Pre niektorých je to tá najdesivejšia otázka. Trump trávi toľko času kritizovaním NATO, že Európania už pochybujú o dôveryhodnosti amerických bezpečnostných záruk. Jeho najnovšie tirády proti NATO  sa zameriavajú na odmietnutie krajín aliancie pomôcť Spojeným štátom a Izraelu vo vojne s Iránom. Ešte predtým, ako Rutte tento mesiac navštívil Washington, Trump nazval NATO „papierovým tigrom,“ ktorého sa „Putin nebojí.“  Trumpova administratíva dokonca svoje váhanie vyjadrila aj písomne. V stratégii národnej bezpečnosti zverejnenej v novembri sa obhajovala nestrannosť USA pri vyrovnávaní rastúceho napätia medzi Ruskom a Európou. „Riadenie európskych vzťahov s Ruskom si vyžiada značné diplomatické úsilie zo strany USA, a to jednak s cieľom obnoviť podmienky strategickej stability na eurázijskom kontinente, jednak s cieľom zmierniť riziko konfliktu medzi Ruskom a európskymi štátmi,“ uvádza sa v dokumente. Niet divu, že Európania sú znepokojení.

Jednou z najneodpustiteľnejších vecí, ktoré by Trump mohol urobiť v oblasti zahraničnej politiky, by bolo opustiť amerických spojencov z NATO v Európe práve v čase, keď čelia rastúcej a zreteľnej hrozbe zo strany Moskvy. Ako píše Rumer: „Transatlantický rozchod skôr, ako Európa vybuduje svoju konvenčnú obranu a vyrieši problém odstrašenia pred jadrovými hrozbami zo strany Ruska bez jadrového ochranného dáždnika USA, by vytvoril príležitosť pre Vladimíra Putina, aby realizoval svoje ambície.“ Európa počuje v noci sirénu. Trump je tak zaujatý svojím zoznamom sťažností proti NATO, že sa zdá byť hluchý k tomu, čo by mohla byť najväčšia kríza jeho prezidentúry. Ak sa jedného dňa historici opýtajú: „Kto stratil Európu?“, čo na to odpovedia Trumpovi pasívni poradcovia pre národnú bezpečnosť?

***

Článok Davida Ignatiusa pôvodne uverejnil denník The Washington Post a prevzal ho časopis Foreign Policy.