Mali by európske krajiny obnoviť dialóg s Putinom? Niektorí európski lídri túto myšlienku podporujú, iní sú proti. Dôvody tohto rozkolu sú zásadné a odrážajú základné otázky týkajúce sa bezpečnosti Európy. Keďže Putinova vojna trvá už piaty rok, tento článok prezentuje kľúčové aspekty pre európske vlády, ktoré zvažujú svoje záujmy. Často sa hovorí, že všetky vojny končia rokovaniami. Nie je to celkom pravda. Niektoré vojny končia kapituláciou jednej strany a víťazstvom druhej – to je to, čo Putin chce dosiahnuť vo svojej vojne proti Ukrajine a v rokovaniach s Trumpom. Niektoré vojny nekončia jednoznačne, ale trvajú roky. To je to, čo nás pravdepodobne čaká: možno nejaký druh prímeria, ale také, ktoré (zámerne zo strany Putina) povedie k situácii, kedy nebude ani vojna, ani mier.

Po desaťročia ruský prezident Vladimír Putin kritizoval svet, ktorý Spojené štáty vybudovali po studenej vojne. Podľa jeho názoru by medzinárodný poriadok riadený jedinou mocnosťou brzdil Rusko a viedol k zbytočným konfliktom, najmä ak by táto mocnosť bola tak sebecká a pokrytecká ako Amerika. Teraz Donald Trump rozkladá poriadok, ktorý Putin tak dlho nenávidel, a na jeho mieste vzniká nový multipolárny svet. Putin si myslel, že by sa mohol dostať na vrchol takéhoto systému, v ktorom surová ekonomická a vojenská sila preváži nad diplomaciou a alianciami. Ale mýlil sa: normy a inštitúcie povojnového poriadku v skutočnosti zakrývali zraniteľnosť Ruska. Putin dostal svet, ktorý si želal – a ten ho teraz hrozí zničiť. Moskva predpokladala, že jej obrovský jadrový arzenál, bezkonkurenčné prírodné zdroje a rozsiahle územie v srdci Eurázie udržia Rusko konkurencieschopné voči Číne a Spojeným štátom. Tieto aktíva však nedokázali spomaliť jeho rýchly úpadok. Ruská ekonomika dosahuje v najlepšom prípade štvrtinu veľkosti čínskej a americkej ekonomiky a tento rozdiel sa stále zväčšuje. Medzitým hrozí, že Rusko zostane v úzadí v súťaži o technologickú nadvládu v oblasti umelej inteligencie, biotechnológií a kvantového počítania. Ekonomika a technologická základňa krajiny dokonca pomaly strácajú pozíciu v prospech Indie.

Grónske fiasko prezidenta Donalda Trumpa preukázalo Európe neúmyselnú láskavosť. Jeho nevyspytateľné šikanovanie prinútilo európskych lídrov uvedomiť si, že potrebujú nezávislosť od nespoľahlivej Ameriky –  a rozísť sa s vlastnou upadajúcou hospodárskou a bezpečnostnou politikou. Trump tento týždeň monopolizoval titulky na Svetovom ekonomickom fóre, keď pohrozil inváziou do Grónska a potom ustúpil, čím si zabezpečil mediálnu dominanciu, po ktorej tak túži. Ale hlbšia diskusia bola o niečom inom – otvorenom európskom povstaní proti Trumpovi a osviežujúcej dávke úprimnosti na stretnutí, kde bolo zdvorilé vyhýbanie sa problémom základným princípom. Európania tento týždeň prestali predstierať, že ich ekonomiky sa oživia, ak budú naďalej držať krok s globálnym hegemónom – Amerikou. Stagnácia Európy bola za posledných 25 rokov základnou témou takmer každej konferencie v Davose. Zmeniť tento status quo bolo ťažké, zatiaľ čo nasledovať príklad Ameriky bolo ľahké. Trump však vo svojom druhom funkčnom období túto rovnováhu zmenil. Transatlantické spojenectvo premenil na ponižujúce cvičenie v oblasti ciel, požiadaviek Bieleho domu a urážok. Európski lídri to väčšinu minulého roka tolerovali, ale tento týždeň už toho mali dosť.

Dánsky minister zahraničných vecí si potriasol rukou so svojím veľvyslancom a potom sa ponáhľal ku grónskej ministerke zahraničných vecí a zapálil jej cigaretu. Práve sa stretli s americkým viceprezidentom J.D. Vanceom a americkým ministrom zahraničných vecí Marcom Rubiom . Na schôdzke 14. januára vo Washingtone diskutovali o túžbe amerického prezidenta Donalda Trumpa „vlastniť“ Grónsko, o pevnom odpore grónskeho ľudu voči tomu, aby bol vlastnený, a o tom, ako sa všetci môžu v tejto patovej situácii posunúť vpred. Keď sa dym medzi vysokopostavenými diplomatmi pred autom veľvyslanectva rozplynul, na obzore sa cez Atlantický oceán črtal nový pohľad. Nech sa stane čokoľvek, Dánsko a jeho vzťah so Spojenými štátmi sa nezvratne zmenil. „Všetky vajcia sme vložili do košíka Spojených štátov. Sme ‚superatlantisti‘. V našej podpore USA sme zašli oveľa ďalej ako mnohé iné národy. Naozaj sme uprednostnili vzťah s USA, ale už nikdy to nebude rovnaké,“ povedal Mikkel Runge Olesen, vedúci výskumník Dánskeho inštitútu pre medzinárodné štúdie. „Najviac transatlantickí politici sú tí najzatrpknutejší a najskeptickejší. Napríklad dánska premiérka Mette Frederiksenová a bývalý generálny tajomník NATO Anders Fogh Rasmussen,“ podotkol Olesen. „Myslím si, že z dánskeho pohľadu je myšlienka USA ako našej bezpečnostnej stratégie preč. Teraz hľadáme európsku alternatívu. Bola to drahá lekcia. Dôverovali sme Američanom a to sme nikdy nemali robiť.“

V súvislosti so zajatím venezuelského prezidenta Nicolása Madura Spojenými štátmi niektorí pozorovatelia i americkí predstavitelia varovali, že to mohlo dať Moskve a Pekingu zelenú na podobné operácie na Ukrajine a Taiwane. Tak ako USA neuznávajú legitimitu Madurovej vlády vo Venezuele, ani Rusko a Čína neuznávajú legitimitu nezávislosti Ukrajiny a Taiwanu. Ak by napríklad Čína zajala taiwanského prezidenta Lai Ching-teho alebo Rusko ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, na akom základe by Spojené štáty mohli rozumne namietať?  Často sa toto porovnávanie robí aj preto, že Spojené štáty vytvárajú dojem, že takéto operácie sú jednoduché. Pre tých, ktorí nie sú oboznámení s vojenským plánovaním, môže zajatie Madura vyzerať takmer ako bežný postup – vrtuľníky priletia, unesú cieľ a bez väčších ťažkostí odletia. Zdanlivá hladkosť americkej operácie dokonca viedla niektorých pozorovateľov k pochybnostiam o tom, či vôbec existoval nejaký odpor, a namiesto toho špekulovali , že Madura vydala jeho vlastná vláda v rámci dohody prostredníctvom tajných kanálov.

V stredu 3. decembra 2025 oznámil v Oválnej pracovni Bieleho domu prezident Donald Trump, že podpísal 29-stránkový dokument  Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov amerických 2025.  Nová stratégia národnej bezpečnosti prezidenta Trumpa kodifikuje rušivú zahraničnú politiku, ktorú presadzuje od nástupu do úradu – vrátane častého útoku na spojencov ako na tradičných nepriateľov – ale zároveň sa obracia dovnútra s dôrazom na otázky domácej a kultúrnej vojny. Európske reakcie na ňu sa v skutočnosti zredukovali na dva emocionálne reflexy, ktoré sú síce protikladné, ale strategicky rovnako prázdne. Prvý tvrdí, že Spojené štáty Európu zradili, že ju hádžu cez palubu a že sa končí transatlantická solidarita ako základ európskej bezpečnosti. Druhý reaguje s cynickým, až masochistickým uspokojením, že „dobre nám tak,“ že Amerika nám len nastavila zrkadlo a že si Európa za svoju situáciu môže sama. Obe reakcie sú extrémne, obidve sú emocionálne a ani jedna nečíta dokument tak, ako bol napísaný – ako pracovný strategický manuál moci, nie ako politický pamflet či deklaratórny hodnotový manifest.

Po mesiacoch rokovaní sa zdá, že Spojené štáty a Ukrajina sa zhodujú na súbore princípov, ktoré by mohli tvoriť základ pre prípadnú mierovú dohodu s Ruskom. Jadrom navrhovanej dohody je myšlienka, že Ukrajina sa vzdá územia v spornom regióne Donbas výmenou za silné bezpečnostné záruky zo strany USA, ktoré zabezpečia, že Rusko už nikdy viac nezaútočí na Ukrajinu. Takáto dohoda by bola pochopiteľná, pretože ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj by potreboval nejaký spôsob, ako zdôvodniť, prečo je ochotný priniesť obeť, s ktorou väčšina jeho ľudí nesúhlasí . Je to však  tiež strategicky nesprávne z jednoduchého dôvodu, že akákoľvek bezpečnostná záruka poskytnutá prezidentom Trumpom by nebola ani zďaleka dôveryhodná. Aby Ukrajina skutočne zaistila svoju bezpečnosť, bolo by pre ňu oveľa lepšie požadovať konkrétne príspevky na posilnenie jej schopnosti brániť sa, než bezpečnostné záruky, ktorým by nikto – a už vôbec nie ruský prezident Vladimír Putin – nikdy neuveril.