Žiadny blok krajín nebol od skončenia II. svetovej vojny v roku 1945 tak úzko spätý so Spojenými štátmi ako Európa. Po prvé, jej západná polovica a od konca studenej vojny aj veľká časť jej východnej polovice prosperovali vďaka najrozsiahlejším väzbám na svete v oblasti obchodu, financií a investícií. Európa sa tiež mohla spoľahnúť na železný záväzok americkej armády – zakotvený v 76-ročnej aliancii NATO – že ju bude brániť. Spolu s niekoľkými ďalšími národmi Spojené štáty a Európa definovali mnohé inštitúcie, ktoré tvoria to, čo nazývame poriadok vedený Západom. Americko-európska aliancia bola pravdepodobne základom globálneho systému, ako ho poznáme dnes. Éra, v ktorej sa Európa mohla spoľahnúť na Spojené štáty, sa však možno blíži ku koncu. Po prezidentských voľby v USA v novembri 2024 pozornosť Washingtonu sa výrazne presunula na Peking a indicko-tichomorský región. Keď sa Donald Trump vrátil do Bieleho domu,  Spojené štáty začali spochybňovať svoj záväzok voči NATO –  dokonca objavili sa náznaky, že by mohli z aliancie vystúpiť.

Vojna, ktorá vypukla po masakre pod vedením Hamasu 7. októbra 2023, sa stala najprelomovejším konfliktom na Blízkom východe od Arabskej jari. Napriek tomu, že už uplynulo viac ako 22 mesiacov od začatia kampane izraelských obranných síl na zničenie Hamasu, Izrael stále nemá jasnú politickú stratégiu. Rokovania o prímerí v Gaze uviazli a neschopnosť Izraela predstaviť si „deň po vojne“ prehĺbila humanitárnu katastrofu v pásme, ktorá teraz zahŕňa aj zhoršujúci sa hlad. Keďže konflikt sa čoraz viac stáva smrtiacim regionálnym a medzinárodným problémom, aktéri mimo Izraela sa zapájajú do snáh o jeho vyriešenie. Francúzsko a Saudská Arábia predložili v OSN plán na vynútenie definitívneho ukončenia bojov, v ktorom vyzývajú ostatné krajiny, aby uznali štát Palestína a podporili vytváranie štátov na hraniciach stanovených v roku 1967 na základe rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN. Kanada, Francúzsko a Veľká Británia vyhlásili, že do septembra uznajú štát Palestína, ak vojna neskončí.

Na rozdiel od Josifa Stalina prezident Vladimír Putin nevyužil diktátorský potenciál štátu na maximum. Ruský prezident sa vyhol masovým represáliám vo vnútri krajiny. Namiesto toho sa stal majstrom v praktizovaní reprezentatívneho násilia. V Rusku je dnes okolo 2 000 politických väzňov. Ich rastúci počet je varovaním pre všetkých ostatných. Hoci sú mladí ľudia čoraz viac vystavení indoktrinácii, apolitickí dospelí môžu viesť svoj profesionálny a súkromný život bez väčších problémov zo strany vlády. Štát zriedka kladie na ruskú verejnosť náročné požiadavky a mestskú a strednú triedu väčšinou necháva na pokoji. Aj napriek povinnej vojenskej službe si Rusi môžu viac-menej slobodne zvoliť, do akej miery sa budú podieľať na systéme. Niektorí sa rozhodnú pre vojenský patriotizmus, dobrovoľne narukujú alebo len mávajú vlajkou na zhromaždeniach. Tichá väčšina si tým, že mlčí, užíva relatívnu prosperitu a relatívnu ľahostajnosť štátu.

Spojené štáty disponujú spravodajskou komunitou, ktorú im závidí celý svet. Pod vedením prezidenta Donalda Trumpa však niektoré z tých istých patológií, ktoré spôsobujú, že autoritárske režimy sú náchylné na zlyhania spravodajských služieb, robia americký systém podobne zraniteľným, ako sú autoritárske systémy.  Jeho populistický, personalistický štýl ho viedol k tomu, že ignoruje hodnotu spravodajských informácií a zneužíva agentúry, ktoré ich poskytujú. Koncom júna, deň predtým, ako poslal americké bombardéry na útok na iránske jadrové zariadenia, Trump odmietol svedectvo riaditeľky Národnej spravodajskej služby Tulsi Gabbardovej pred Kongresom, že Irán nie je blízko k vývoju jadrovej zbrane – čo bolo v rozpore s tvrdeniami samotného prezidenta. „Je mi jedno, čo hovorí,“ povedal Trump. Po amerických úderoch triumfálne vyhlásil, že cielené iránske jadrové zariadenia boli „úplne a totálne zničené,“ zatiaľ čo predbežná správa Obrannej spravodajskej služby (DIA) uvádzala konzervatívnejší odhad škôd. Problémom nie je len to, že Trump sám znevažuje spravodajské služby. Jeho administratíva tiež vytvára podmienky, v ktorých vysokí úradníci prispôsobujú svoje hodnotenia tak, aby mu vyhovovali. Minister obrany Pete Hegseth zopakoval Trumpove prehnané tvrdenia o zničení a odmietol správu svojej vlastnej spravodajskej služby. Tlačová tajomníčka Bieleho domu Karoline Leavittová povedala, že „údajné ‚hodnotenie‘ je úplne nesprávne.“ Gabbardová a John Ratcliffe, riaditeľ Ústrednej spravodajskej služby, rýchlo vyhlásili, že našli „nové spravodajské informácie,“ ktoré podporujú Trumpov výklad udalostí, ale odmietli sa o ne verejne podeliť.