Kategória: Názory iných

Bez ohľadu na to, aká je pravda o zatknutí údajných ruských žoldnierov v Bielorusku, nemôže incident zahmliť hlavný problém vo vzťahoch medzi Minskom a Moskvou: dlhotrvajúcu krízu vzájomnej dôvery. Existuje veľa verzií toho, čo sa skutočne stalo, že došlo k zatknutiu tridsiatich troch Rusov – údajne žoldnierov – v lokalite mimo bieloruského hlavného mesta Minsk. Nehľadiac na fakty je incident väčšou ranou dôvere medzi dvoma spojencami, než akýkoľvek ich spor o ropu a plyn. Obvinenia z prítomnosti zahraničných bojovníkov v krajine sa pravidelne objavujú vo verejnej diskusii v Bielorusku – buď pred voľbami alebo počas protivládnych protestov. Je to jednoduchý systém, ktorý poskytuje príležitosť demonštrantom dvakrát premýšľať o ich bezpečnosti ešte skôr, ako sa vydajú do ulíc; dáva to tiež orgánom štátnej moci argumenty pri ospravedlňovaní použitia preventívnej sily na ochranu ľudí pred „teroristickými útokmi a provokáciami.“

Už teraz je jasné, prečo niektoré krajiny pri prekonávaní pandemickej krízy riešili situáciu lepšie ako iné, a existuje dôvod domnievať sa, že tieto trendy budú pokračovať. Pritom nerozhoduje typ politického režimu. Niektoré demokracie fungovali dobre – iné nie, a to isté platí aj pre autokracie. Faktory ovplyvňujúce úspešnosť reakcie na pandémiu boli: schopnosť štátu, spoločenská dôvera a jeho vedenie. Krajiny so všetkými týmito tromi atribútmi – kompetentným štátnym aparátom, vládou, ktorej občania dôverujú a načúvajú jej a so schopným vedením – fungovali pôsobivo a dokázali obmedzovať škody, ktoré utrpeli. Krajiny s nefunkčným štátnym aparátom, polarizovanou spoločnosťou alebo slabým vedením si počínali zle, takže ich občania a ekonomiky sú vystavení zraniteľným situáciám.

Znepokojenie analytikov – ktorí sa zaoberajú otázkami strategickej rovnováhy jadrových veľmocí – vyvolal fakt, že vo februári budúceho roku sa skončí platnosť Zmluvy o obmedzení strategických útočných zbraní (START 3) medzi USA a Ruskom, ale Washington zatiaľ nenaznačil seriózny záujem rokovať s Moskvou o predlžení tejto zmluvy, prípadne jej modifikácii vo vzťahu k novým vojenským technológiám. Dokonca prezident Donald Trump oznámil, že Spojené štáty odstupujú od Zmluvy o otvorenom nebi (Open Skies), ktorá roku 2002 umožnila prieskumné lety nad územím 34 štátov – vrátane Slovenska – čím sa oslabil systém euroatlantickej bezpečnosti. Ruský veľvyslanec v USA Anatolij Antonov nedávno v časopise The National Interest napísal, že počas takmer dvadsiatich rokov existencie sa zmluva „Open Skies“ osvedčila ako účinný mechanizmus na budovanie dôvery a spoluprácu medzi zmluvnými stranami, vrátane ministerstiev obrany. Umožňovala armáde vykonávať lety nad susednými krajinami a zistiť tak, či sa neplánuje žiadna agresia a nevykonávajú sa nebezpečné vojenské činnosti. Dohoda teda pomáha udržiavať transparentnosť vojenských aktivít (predovšetkým krajín NATO a Ruska), podporuje znižovanie medzinárodného napätia a bráni nesprávnemu výkladu úmyslov oboch strán.

Aby sa Rusko nestalo príveskom čínskeho pólu moci v novom bipolárnom systéme a udržalo medzinárodnú rovnováhu kriticky dôležitú pre ruskú štátnosť, musí Moskva znížiť svoju závislosť od Číny rozvíjaním vzťahov s ostatnými významnými hospodárskymi a finančnými aktérmi. Ide predovšetkým o krajiny Európy, Indiu a Japonsko, ale nielen o nich. Kríza spôsobená koronavírusovou pandémiou je stále na úplnom začiatku, je však zrejmé, že nemení svet ako taký, ale skôr zintenzívňuje procesy, ktoré sa začali ešte pred krízou a ktoré povedú k zmene svetového poriadku. Hlavnou zmenou je zintenzívnenie americko-čínskej rivality a vznik novej bipolarity. Analytici v Moskve si uvedomujú, že v takomto prostredí sa realizuje aj ruská zahraničná politika. Vedia, že na zachovanie ťažko obnoveného medzinárodného štatútu Ruska ako nezávislej hodnoty je potrebná stratégia na udržanie rovnováhy krajiny v novo rozdelenej globálnej aréne.

Sme svedkami toho, že časti českých médií a politikov – podobne ako na Slovensku – zmocňuje sa v poslednej dobe protičínska hystéria a pretekajú sa vo všestrannej dehonestácii ázijskej veľmoci pri každej malichernej príležitosti. Do stavu osobitnej nepríčetnosti ich uvádza predovšetkým zjavná závislosť nielen nás, ale prakticky celého sveta na dodávkach zdravotníckeho materiálu na boj s epidémiou koronavírusu. Celý svet bol rýchle sa šíriacou nákazou zaskočený a všade panuje zúfalý nedostatok ochranných prostriedkov. Jedinou krajinou schopnou naliehavé obrovské potreby sveta v tejto oblasti pokryť, je Čína, ktorá sama dokázala – ako sa zdá – nákazu potlačiť. Preto o čínske dodávky zúri veľký konkurenčný boj a dopyt vysoko prevyšuje ponuku.

Juhokórejský premiér Čung Sje-gjun nedávno prezradil svetu, ako sa jeho krajine podarilo zadržať šírenie nového kmeňa koronavírusov. Južná Kórea by sa mohla považovať za najúspešnejší prípad medzi demokratickými štátmi, ktoré koronavírus silne zasiahol. Lídri z Kanady, Saudskej Arábie, Španielska a Spojených štátov sa obrátili na juhokórejského prezidenta Moon Če-ina o radu kvôli kórejskému modelu. Kanadský premiér Justin Trudeau uskutočnil polhodinový rozhovor s juhokórejským prezidentom Moonom Če-inom, aby ho požiadal o pomoc. Trudeau údajne uviedol, že jeho krajina sa chce učiť z kórejských rýchlych a rozsiahlych režimov testovania a sledovania kontaktov. Nasledoval telefonický kontakt medzi Moonom a prezidentom Donaldom Trumpom, ktorý požiadal o juhokórejské testovacie súpravy. Prezident Moon už predtým v súvislosti s prepuknutím choroby Covid-19 rokoval so španielskym premiérom Pedrom Sanchezom a korunným princom Mohammedom bin Salmanom zo Saudskej Arábie. Podľa premiéra Čung Sje-gjuna Kórea už vyváža testovacie súpravy a keď sa stabilizujú dodávky pre domáce potreby, začnú vyvážať do zahraničia aj ochranné masky.

Raz za života jednej generácie – možno raz za storočie – musia politickí vodcovia spáliť v ohni vzájomné predsudky, aby mohli čeliť spoločnému kritickému stavu všeobecného ohrozenia. Práve teraz prežívame takýto okamih. Dejiny budú možno v konečnom dôsledku definovať 21. storočie ako obdobie nezmieriteľnej geopolitickej rivality medzi USA a Čínou. V blízkej budúcnosti sa však ich národné záujmy v určitom smere možno stotožnia tak, ako keby to boli záujmy oboch vplyvných veľmocí – ako aj národov Európy. Momentálne ešte Washington a Peking smerujú opačným smerom. Hrajú sa na to, kto je vinníkom – vyhostenie amerických novinárov z Pekingu a vyjadrenie amerického prezidenta, ktorý pomenoval koronavírus Covid-19 ako „čínsky“ vírus, označuje nebezpečnú cestu k medzinárodnému rozkolu. Rozhodujúce aktivity kompetentných epidemiológov a tvorcov ekonomickej politiky sa stanú zbytočnou prácou, ak sa vedúce veľmoci rozhodnú bojovať proti sebe namiesto toho, aby začali spolupracovať.

Niektorí politickí analytici v zahraničí konštatovali, že parlamentné voľby na Slovensku 29. februára 2020 sa ukázali skutočne epochálnymi nielen pre samotnú krajinu, ale aj pre celý región a hovoria o zaujímavých veciach týkajúcich sa ďalšieho vývoja vo východnej Európe. Predovšetkým potvrdili, že kvôli pádu populistických režimov nie je potrebné čakať na ekonomický kolaps, nejaké „hladové“ nepokoje alebo na vonkajšie zásahy. Zahraničie prekvapili hlavne tým, že i keď v radoch liberálnej opozície proti režimu Roberta Fica nebol nedostatok nových ľudí a straníckych projektov, vo voľbách zvíťazil muž, ktorého pred dvoma rokmi viacerí považovali za politickú mŕtvolu. Len pred mesiacom v prieskumoch verejnej mienky volebné preferencie hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti jeho politický subjekt situovali iba na piate miesto. Podľa výsledkov hlasovania vo voľbách získal však s náskokom prvé miesto a bude novým premiérom.

Prezident Vladimír Putin sa pustil do obnovenia ruského vládneho režimu, aby politicky prežil rok 2024 a zachoval si svoju osobnú mocenskú základňu. Putinom oznámené ústavné zmeny a reorganizácia vlády 15. januára 2020 spustili dlho očakávané obdobie politickej transformácie Ruska. Je takmer isté, že Putin nebude kandidovať za prezidenta v roku 2024, keď sa skončí jeho súčasné funkčné obdobie. Nielenže podporí zvoleného nástupcu, ktorý sa stane prezidentom, ale rozdelí právomoci prezidenta a parlamentu a zároveň si pre seba vytvorí novú úlohu. Napriek pretrvávajúcej náchylnosti ku konzervativizmu sa ruský režim začal inštitucionálne aj politicky modifikovať. Zmeny zvýšia význam rovnováhy medzi rôznymi frakciami ruskej elity. Táto rovnováha bude v dlhodobom horizonte určovať nielen osud mnohých popredných osobností, ale tiež zdroje, z ktorých sa bude vytvárať budúce vedenie – a nakoniec aj vektor rozvoja krajiny.

Po zasadnutí Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie 15. januára si ruskí občania uvedomili, že už nikdy nebudú mať možnosť hlasovaním rozhodovať o Vladimírovi Putinovi. A tiež sa potvrdilo, že s ním budú ďalej žiť v dohľadnej budúcnosti. Vo svojej výročnej správe o stave štátu prezident Putin sľúbil, že v roku 2024 – keď sa skončí jeho súčasné funkčné obdobie – odstúpi z postu prezidenta. Zároveň načrtol sériu rozsiahlych ústavných reforiem, ktoré by mali pravdepodobne vstúpiť do platnosti v tomto roku. Rusko zostane prezidentskou republikou, ale pôsobenie budúcich prezidentov sa obmedzí na dve funkčné obdobia. Parlament bude mať právo menovať ministrov federálnej vlády, vrátane premiéra; v súčasnosti ich navrhuje prezident a schvaľuje ich parlament. Zmeny sa budú týkať aj rozšírenia právomocí Štátnej rady, ktorá je v súčasnosti pomerne bezvýznamným poradným orgánom, čo mnohých vedie k domnienke, že sa Vladimír Putin považuje za predseda Štátnej rady po roku 2024. Teda za štyri roky môže prezident Putin odísť zo svojho súčasného postu a sústrediť sa na beh sveta, zatiaľ čo jeho asistenti sa zameriavajú na dianie v Rusku.