Pandémia odkryla nedostatky a slabiny sveta – koronavírus bude s nami žiť možno roky a digitálne táranie bude škodiť demokracii
Už teraz je jasné, prečo niektoré krajiny pri prekonávaní pandemickej krízy riešili situáciu lepšie ako iné, a existuje dôvod domnievať sa, že tieto trendy budú pokračovať. Pritom nerozhoduje typ politického režimu. Niektoré demokracie fungovali dobre – iné nie, a to isté platí aj pre autokracie. Faktory ovplyvňujúce úspešnosť reakcie na pandémiu boli: schopnosť štátu, spoločenská dôvera a jeho vedenie. Krajiny so všetkými týmito tromi atribútmi – kompetentným štátnym aparátom, vládou, ktorej občania dôverujú a načúvajú jej a so schopným vedením – fungovali pôsobivo a dokázali obmedzovať škody, ktoré utrpeli. Krajiny s nefunkčným štátnym aparátom, polarizovanou spoločnosťou alebo slabým vedením si počínali zle, takže ich občania a ekonomiky sú vystavení zraniteľným situáciám.
Známy americký filozof a ekonóm Francis Fukuyama sa pokúsil o analýzu niektorých faktov a súvislostí, ktoré sa týkajú následkov pandémie koronavírusu a jej vplyvu na vývoj spoločnosti. Predovšetkým upozorňuje, že čím viac sa dozvedáme o diagnóze Covid-19 – o chorobe spôsobenej novým koronavírusom – tým viac sa zdá, že kríza bude trvať dlhšie, časovo meraná skôr v rokoch ako v štvrťrokoch. Vírus sa javí menej smrteľným, ako sme sa obávali, ale je veľmi nákazlivý a často sa prenáša asymptomaticky. Ľudia väčšinou neberú Covid-19 tak vážne, ako by mali, a preto sa šíri po celom svete a bude sa naďalej šíriť, čo spôsobuje veľké množstvo úmrtí. Nenastane okamih, keď krajiny budú môcť vyhlásiť víťazstvo nad touto chorobou. Ekonomiky sa budú otvárať skôr „pomaly a predbežne“, s pokrokom spomaľovaným následnými vlnami koronavírusových infekcií. Nádeje na oživenie v tvare V sa zdajú byť veľmi optimistické. Pravdepodobnejšie je znázornenie písmenom L s dlhým chvostom zakriveným smerom nahor alebo séria Ws. Svetová ekonomika sa tak skoro nevráti k ničomu takému, ako bol jej stav pred pandémiou.
Z ekonomického hľadiska bude zdĺhavá kríza znamenať viac neúspechov v podnikaní a devastáciu v odvetviach, ako sú obchodné centrá, obchodné reťazce a cestovný ruch. Podľa Fukuyamu úrovne koncentrácie trhu v americkej ekonomike už desaťročia stabilne rastú a pandémia bude tento trend ešte viac tlačiť. Iba veľké spoločnosti – ktoré majú „hlboko do vrecka“ – dokážu vyjsť z búrky, pričom technologickí giganti získajú najviac zo všetkých, pretože digitálne interakcie sú čoraz dôležitejšie. Ešte výraznejšie by mohli byť politické dôsledky tohto vývoja. Obyvateľstvo možno na chvíľu prejaví hrdinské činy kolektívneho sebaobetovania, ale nie natrvalo. Pretrvávajúca epidémia spojená s hlbokými stratami pracovných miest, dlhotrvajúcou recesiou a bezprecedentným dlhovým bremenom nevyhnutne vytvorí napätie, ktoré sa zmení na politickú nespokojnosť – ale proti komu, to je zatiaľ nejasné.
Globálne rozdelenie moci sa bude naďalej posúvať na východ, pretože východná Ázia zvládla situáciu lepšie ako Európa alebo Spojené štáty americké. Hoci pandémia vznikla v Číne, Peking ju pôvodne zatajil a umožnil jej šírenie. Čína bude mať z krízy úžitok, aspoň relatívne. Aj iné vlády si spočiatku nepočínali dobre a snažili sa nákazu tiež zakryť, očividne a dokonca so smrteľnejšími následkami pre svojich občanov. Peking bol prinajmenšom schopný znovu získať kontrolu nad situáciou a prechádza k ďalšej iniciatíve, aby svoju ekonomiku rýchlo a udržateľne urýchlil. Opačne konali Spojené štáty – zle reagovali na túto reakciu a ich prestíž nesmierne poklesla. V nasledujúcich rokoch by mohla pandémia viesť k relatívnemu úpadku USA, k pokračujúcej erózii liberálneho medzinárodného poriadku a k obnoveniu fašizmu na celom svete – konštatuje Francis Fukuyama a varuje: „Bohužiaľ, ak sa súčasné trendy dramaticky nezmenia, všeobecná predpoveď je pochmúrna.“
Pesimistické výsledky si možno ľahko predstaviť. Nacionalizmus, izolacionizmus, xenofóbia a útoky na liberálny svetový poriadok sa už roky zvyšujú a tento trend sa len urýchli pandémiou. Krajiny namiesto toho, aby konštruktívne spolupracovali vo svoj spoločný prospech, obrátili sa dovnútra, hašteria sa jeden s druhým a urobili zo svojich súperov politických „obetných baránkov.“ Nárast nacionalizmu zvyšuje možnosť medzinárodného konfliktu. Lídri môžu prezentovať boje s cudzincami ako užitočné domáce politické rozptýlenie alebo môžu byť v pokušení využiť slabosť alebo zaujatie ich protivníkov pandémiou na destabilizáciu alebo na vytvorenie nových skutočností. Vzhľadom na pretrvávajúcu stabilizačnú váhu jadrových zbraní a spoločné výzvy, ktorým čelia všetci hlavní aktéri, medzinárodné turbulencie sú však stále menej pravdepodobné ako domáce turbulencie.
Kríza zničila nádeje stoviek miliónov ľudí v chudobných krajinách, ktoré boli príjemcami dvoch desaťročí trvalého ekonomického vzostupu. Zúfalí sa budú teraz snažiť migrovať, demagogickí vodcovia využijú situáciu na uchopenie moci, skorumpovaní politici využijú príležitosť ukradnúť, čo môžu, a mnoho vlád skolabuje alebo sa zrúti. Medzitým nastane nová vlna pokusov o migráciu z globálneho juhu na sever. Nakoniec, síce výskyt takzvaných čiernych labutí je už z definície nepredvídateľný, ale čím ďalej tým viac vyzerá, že je pravdepodobnejší. Minulé pandémie podporovali apokalyptické vízie, kulty a nové náboženstvá vyrastajúce okolo extrémnych úzkostí spôsobených dlhodobými ťažkosťami. Konšpiračné teórie zvykli prekvitať na takých miestach, ako je Blízky východ, kde boli obyčajní ľudia znechutení a cítili, že im chýba autorita. Dnes sa však veľmi rozšírili aj v bohatých krajinách – a to čiastočne vďaka roztrieštenému mediálnemu prostrediu spôsobenému internetom a sociálnymi médiami. Intenzívne utrpenie pravdepodobne poskytne bohatý materiál pre populistických demagógov.
Filozof a ekonóm Fukuyama si všimol, že pandémia jasne osvetlila existujúce inštitúcie a odhalila ich nedostatky a slabiny. Kríza prehĺbila priepasť medzi bohatými a chudobnými – ľuďmi i krajinami – a počas dlhodobej hospodárskej stagnácie sa bude ďalej zvyšovať. Kríza však spolu s problémami odhalila aj schopnosť vlád poskytovať riešenia, ktoré v tomto procese vychádzajú z kolektívnych zdrojov. Pretrvávajúci pocit „spoločného osamotenia““ by mohol podporiť sociálnu solidaritu a stimulovať rozvoj štedrejšej sociálnej ochrany, rovnako ako tomu bolo po spoločnom národnom utrpení z prvej svetovej vojny a ekonomickej depresii stimulujúcej vznik sociálnych štátov v 20. a 30. rokoch minulého storočia. A to by mohlo zmierniť extrémne formy neoliberalizmu, ideológie voľného trhu, ktorú propagovali ekonómovia z University of Chicago, ako boli Gary Becker, Milton Friedman a George Stigler.
Kríza môže nakoniec podnietiť obnovenie medzinárodnej spolupráce. Pandémia bola globálnym politickým stresovým testom. Krajiny so schopnými a legitímnymi vládami prechádzajú touto skúškou pomerne dobre a môžu prijať reformy, vďaka ktorým budú ešte silnejšie a odolnejšie. Krajiny so slabou kapacitou štátnych inštitúcií alebo slabým vedením budú mať problémy, musia počítať so stagnáciou, dokonca „zbedačovaním a nestabilitou.“ Problém spočíva v tom – domnieva sa Fukuyama – že druhá skupina výrazne prevyšuje prvú skupinu. Záťažový test taký tvrdý, že len veľmi málo z nich pravdepodobne uspelo. Na úspešné zvládnutie počiatočných etáp krízy krajiny potrebovali nielen schopné štátne inštitúcie a primerané zdroje, ale aj výraznú spoločenskú zhodu a kompetentných vodcov, ktorí vzbudzovali dôveru občanov. Túto potrebu dokázala uspokojiť Južná Kórea, ktorá delegovala riadenie epidémie na profesionálnu zdravotnícku administratívu – a Nemecko Angely Merkelovej. Oveľa častejšie sa vyskytovali vlády, ktorým sa tak či onak „nedarilo.“ A keďže bude ťažké zvládnuť aj zvyšok krízy, je pravdepodobné, že tieto národné trendy budú pokračovať, čo prekáža širšiemu optimizmu. Ďalším dôvod k pesimizmu vidí Fukuyama v tom, že pozitívne scenáre predpokladajú určitý druh racionálneho verejného diskurzu a spoločenského poznania. Prepojenie medzi technokratickou odbornosťou a verejnou politikou je však dnes slabšie ako v minulosti, keď elity mali väčší podiel na moci. Digitálna revolúcia poškodzuje demokraciu a politické rozhodovanie je často ovplyvňované nekompetentným „táraním.“ A to je sotva ideálne prostredie na konštruktívnu kolektívnu sebakontrolu, pretože iracionálnosť niektorých politických skupín pôsobí rušivo.
V globálnom rámci najväčšou premennou sú Spojené štáty. Keď bolo krajina zasiahnutá krízou, jej mimoriadnym nešťastím bolo to, že mala najnekompetentnejšieho a najrozdeľujúcejšieho lídra v jej modernej histórii a jeho spôsob riadenia sa pod tlakom nezmenil. Keď usúdil, že jeho politickému „šťastiu“ najlepšie vyhovuje konfrontácia a boj proti národnej jednote, využil krízu na to, aby si vybral boj a vystupňovanie sociálneho štiepenia. Podpriemerné americké výkony počas pandémie majú niekoľko príčin, ale najvýznamnejšou bol národný vodca, ktorý „nedokázal viesť.“ Z toho dôvodu Francis Fukuyama usudzuje, že ak prezident Donald Trump v novembri získa druhé funkčné obdobie, šance na širšie oživenie demokracie alebo liberálneho medzinárodného poriadku sa znížia. Bez ohľadu na výsledok volieb je však pravdepodobné, že dôjde k hlbokej polarizácii Spojených štátov. Uskutočniť voľby počas pandémie bude ťažké a pre nespokojných porazených bude existovať motivácia, aby spochybnili ich legitimitu. Aj keby demokrati prevzali Biely dom a obe snemovne Kongresu, zdedili by krajinu „na kolenách.“ Požiadavky na akciu sa stretnú s horami dlžôb a tvrdou rezistenciou vzbúrenej opozície. Národné a medzinárodné inštitúcie budú po rokoch zneužívania slabé a bude im trvať roky, kým sa znovu vybudujú – ak je to vôbec možné.