Kategória: Názory iných

Azda hlavnou politickou špekuláciou v roku 2020 boli špekulácie o možnej rezignácii ruského prezidenta Vladimíra Putina. Nič také sa nestalo, a napriek tomu je jednou z hlavných čŕt novej reality Putinova postupná, ale neúprosná erózia v rozhodovacom procese v Rusku. Aj keď Putin nikam neodchádza, stále sa vzďaľuje od manažérskej rutiny. „Putin v bunkri“ – kľúčový obraz prezidenta v období pandémii – sa neobjavil náhodou. Na jednej strane je neustále prítomný v televízii. Na druhej strane sa takáto prítomnosť paradoxne spája s jeho praktickou absenciou: komentuje, kritizuje, chváli sa svojimi úspechmi, ale sám iba pozoruje a požaduje, aby mu pripravili návrhy. Ak sa pozrieme na manažérske rozhodnutia z minulého roku (bez započítania ústavnej reformy), potom všetky navrhla a vypracovala ruská vláda, guvernéri, poslanci, senátori, prezidentská administratíva a bezpečnostné sily. Systém, ktorý postupne vytvoril Vladimír Putin – predtým vyhradený pre jednu osobu – začal sa prejavovať a konať chaoticky.

Dnes nehovoríme o všeobjímajúcej existenčnej rivalite v úsilí o geopolitickú a ideologickú nadvládu. Svet sa stal multipolárnym a rusko-americké vzťahy prestali byť hlavnou osou svetovej politiky – stal sa ňou vzťah medzi USA a Čínou. Teraz Moskva a Washington nekonkurujú iba medzi sebou, ale aj s ostatnými centrami moci a musia brať do úvahy ich vzťahy s nimi. Už nie sú pochybnosti o tom, že konfrontácia medzi Ruskom a USA bude trvať ešte dlho. Príchod nového prezidenta Joe Bidena do Bieleho domu však poskytuje krajinám dobrú príležitosť pokúsiť sa prehodnotiť vzťahy. Nová americká administratíva nemusí zahrnúť Rusko medzi svoje priority a Kremeľ nemusí od zmeny moci v USA očakávať nič dobré, ale zhoršenie vzťahov, ktoré zvyšuje riziko vojenského stretu dvoch najväčších jadrových mocností, nie je v záujme ani jednej zo strán.

V januári 2021 by mal začať úradovať nový americký prezident Joe Biden, ktorý označuje Rusko za najväčšiu hrozbu pre USA a politiku Moskvy považuje za zameranú na vnútorné oslabenie západných krajín, podkopávanie jednoty takých inštitúcií ako NATO a Európska únia a rozvrátenie liberálneho svetového poriadku. Ruskí analytici ho hodnotia ako ostrieľaného profesionála v zahraničnej politike, strategického mysliteľa a nemilosrdného hráča – ale vôbec ho nevnímajú takého, ako je zobrazovaný v ruských médiách, teda neduživého politika. Riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin – uznávaný partner na medzinárodných fórach – upozorňuje, že Bidenovi bude asistovať tím ambicióznych, sofistikovaných a energických poradcov, ktorí túžia zanechať stopy v americkej zahraničnej politike i vo svete. Pripomína, že Bidenovo funkčné obdobie sa bude prekrývať so zvyškom funkčného obdobia ruského prezidenta Vladimíra Putina. Počas tohto obdobia bude musieť Putin urobiť svoje osudové rozhodnutie o voľbách v roku 2024 a dovtedy sa môže prihodiť mnohé.

Bez ohľadu na konečný výsledok prezidentských volieb v USA, hlasovanie výrazne zdôrazňuje sociálne, hospodárske a politické trhliny v Amerike – konštatovala vo svojom komentári redakčná rada britského denníka Financial Times. Podľa tohto uznávaného periodika rovnako ako v roku 2016 sa zdá, že krajina je rozdelená na polovicu – s tým, že demokrati si naďalej udržiavajú náskok na pobreží a v mestách a silná podpora republikánov existuje v malých mestách, na vidieku a v strede krajiny. Úlohou zodpovedných vodcov je spojiť rozdelený národ okolo spoločného rešpektovania demokratického procesu. Je tragické, že až príliš predvídateľne Donald Trump už v tejto skúške zlyháva. Charakteristika amerického prezidenta v britských novinách nie je však originálna, pretože mnohí analytici podobne uvádzali svoje hodnotenia podradných kvalít súčasného pána Bieleho domu už dávno.

Prakticky o dva týždne by sa mal svet dozvedieť meno nového prezidenta Spojených štátov. Vďaka americkým prezidentským voľbám 3. novembra stalo sa Rusko rukojemníkom vo vnútropolitickej vojne prebiehajúcej v USA. V populárnom ruskom vtipe sa hovorí, že americké prezidentské voľby sú jednou z najdôležitejších udalostí ruskej vnútornej politiky. Analytici pripúšťajú, že je na tom niečo pravdy: výsledok americkej kampane bude mať veľký vplyv na ďalšie kroky Kremľa – a to nielen v zahraničí, ale aj doma. Všeobecne vládne presvedčenie, že obľúbencom Kremľa je stále Donald Trump a Moskva považuje víťazstvo Joea Bidena za ohrozenie jej vlastných záujmov. Avšak v skutočnosti medzi vládnucou ruskou elitou neexistuje konsenzus o tom, ktorý z prezidentských kandidátov by bol pre Rusko lepší, takže postoj Kremľa k Trumpovi je oveľa komplikovanejší, ako sa to bežne hovorí.

V stredu 30. septembra 2020 navštívil redakciu nemeckého časopisu Der Spiegel ruský opozičný politik Alexej Navaľnyj, ktorého nedávno prepustili z berlínskej fakultnej nemocnice Charité. Navaľnyj hovoril takmer dve hodiny, pričom uviedol, koho podozrieva ako pôvodcu jeho otravy: „Tvrdím, že za zločinom bol Putin, a nemám iné verzie tohto zločinu.“ Na túto tému bolo povedané a napísané už veľa, ale napriek Navaľného tvrdeniu pozornosť si zaslúži názor, ktorý 15. septembra uverejnil britský novinár, filmár a spisovateľ Jonathan Power. Pôsobil v denníku International Herald Tribune, natáčal dokumentárne filmy pre BBC, napísal osem kníh z oblasti zahraničnej politiky a predtým, ako začal svoju novinársku kariéru pracoval v štábe Martina Luthera Kinga. Verejnosť ho poznala hlavne vďaka jeho rozhovorom s prezidentmi, premiérmi, politickými i literárnymi „ikonami,“ medzi ktorými boli Indira Gándhiová, Willy Brandt, Jimmy Carter, Olof Palme i Zbigniew Brzezinski. Skúsený britský publicista a analytik medzinárodných problémov sa podujal upozorniť na niektoré fakty a súvislosti, týkajúce sa otravy Alexeja Navaľného.

Nemecké vedenie sa dlhé roky snažilo nájsť rovnováhu medzi reštriktívnymi opatreniami proti agresívnym akciám Ruska a pokusmi o udržanie dialógu aj v najťažších podmienkach. Z tohto dôvodu bolo predmetom častej kritiky doma i v zahraničí. Moskva si to však nikdy nevšimla – ani si to nevážila. Naopak, Rusko systematicky popiera svoju úlohu a zodpovednosť za incidenty, ktoré trápili Berlín. Po tom, čo kancelárka Angela Merkelová 2. septembra oznámila, že Alexej Navaľnyj bol otrávený novičokom, začali mnohí v Rusku hovoriť o „zlomovom bode“ vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom. Podľa názoru riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina Nemecko sa už nebude snažiť pochopiť motívy Moskvy a nebude konať ako prostredník medzi Kremľom a jeho spojencami v Európskej únii a NATO. Berlín – napísal Trenin – „uzatvára éru dôveryhodných a dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov.“

Berlín uzatvára éru dôveryhodných, dlhodobých priateľských vzťahov s Moskvou, ktorú otvoril Gorbačov. Situácia sa tak stáva jednoduchšou a zároveň riskantnejšou: Rusko už od Európy nič neočakáva. Prípad otravy Alexeja Navaľného znamenal zlom vo vzťahoch medzi Ruskom a Nemeckom. Samotné podrobnosti prípadu – ktoré sú stále do veľkej miery nejasné – už v skutočnosti nie sú dôležité. V Berlíne bolo v septembri 2020 prijaté najdôležitejšie rozhodnutie nemeckej zahraničnej politiky: Nemecko už nebude pokračovať v nijakej osobitnej politike voči Rusku. Nebude sa snažiť pochopiť pohnútky druhej strany, usilovať sa o vzájomné porozumenie a aspoň minimálnu interakciu. Berlín nebude pôsobiť ako prekladateľ z ruského politického jazyka do západného jazyka, ani nebude zodpovedný za vzťahy s Ruskom, aby Moskve vysvetlil pozíciu svojich spojencov.

Už aj tak malá možnosť normalizácie vzťahov so Západom – i keď nie úplne závislá od Číny – na dlhý čas sa uzatvára. Podľa informácií z Kremľa Vladimír Putin neplánuje osobne sa stretnúť s Donaldom Trumpom pred prezidentskými voľbami v USA. Ako zámienku si v Moskve zvolili sanitárne a epidemiologické dôvody, kvôli ktorým ruský prezident nepôjde na výročné zasadnutie Valného zhromaždenia OSN do New Yorku, ale prehovorí tam prostredníctvom videozáznamu. Je to správne rozhodnutie, hoci pre Moskvu bolestivé. Takto sa nepriamo končí uskutočnenie hlavnej zahraničnopolitickej iniciatívy Ruska v tomto roku – summitu „piatich“ stálych členov Bezpečnostnej rady OSN na počesť 75. výročia víťazstva a vzniku OSN. Možno potenciálne „novej Jalty“ pre vznik novelizovaných pravidiel „spravodlivého svetového poriadku“ pripravených veľmocami. Prinajmenšom v tomto roku sa už takýto summit neuskutoční a vyhliadky na budúci rok sú neurčité; v prípade Trumpovej porážky v prezidentských voľbách (čo je dosť reálne) je nepravdepodobné, že by nová americká administratíva ruskú iniciatívu podporila. Samozrejme, že Trump“ sa pokúsil maximalizovať Putinovu predstavu o „summite päťky“ podľa svojich vlastných záujmov. Navrhol „kombinovať oslavy s represiami“ proti Číne, kvôli čomu sa malo v New Yorku uskutočniť stretnutie „rozšírenej skupiny G7“ za účasti Ruska, Indie a Južnej Kórey – a rokovať o programe „zadržiavania“ Čínskej ľudovej republiky. Jeho extravagantné plány určite nespôsobili Moskve potešenie a našťastie západní spojenci Trumpovu iniciatívu G7+ zablokovali.

Aktuálny postoj Kremľa k vývoju v Bielorusku naznačil ruský prezident Vladimír Putin v rozhovore pre televízny kanál Rusko-24, v ktorom zaujal najmä priznaním, že prezident Alexander Lukašenko ho požiadal, „aby som vytvoril určitú rezervu príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní. A urobil som to. Ale tiež sme sa zhodli na tom, že sa nebude využívať, kým sa situácia nevymkne spod kontroly.“ Podľa Putina sa bieloruské orgány činné v trestnom konaní správajú dosť zdržanlivo. Zastáva tiež názor, že jeho krajina sa vo vzťahu k udalostiam v Bielorusku správa omnoho zdržanlivejšie a neutrálnejšie ako mnoho iných krajín, pričom spomenul Európanov a Američanov. Moskva vychádza z predpokladu, že všetci aktéri politickej krízy v Bielorusku – povedané Putinovými slovami – „sú dostatočne dôvtipní a bez extrémov, aby našli spôsob, ako postupovať, ak ľudia vyjdú do ulíc, musíme s tým počítať, počúvať, reagovať.“