Kategória: Názory iných

Na palube Iráncami zostreleného ukrajinského dopravného lietadla Boeing 737 bolo najviac obetí iránskej národnosti, ako aj Iráncov žijúcich v Kanade – vrátane tých, ktorí študujú na kanadských univerzitách. Preto Kanada smúti za Iráncami a ich tváre sú všade: na obrazovkách televízorov i na internete. V Iráne bolo rodinám obetí prisľúbené odškodnenie, ale úrady ich varovali: neorganizujte smútočné obrady, urobíme všetko sami. Informácie o obetiach katastrofy s iránskym občianstvom možno nájsť iba na sociálnych sieťach. Oficiálne médiá ich nespomínajú. Irán zostrelil lietadlo s vlastnými občanmi na palube – a urobil pokánie pred celým svetom. Pre samotných Iráncov to, čo sa stalo, vyvoláva toľko otázok, že národnú jednotu, ktorá spojila krajinu po atentáte na generála Kassema Sulejmáního, rýchlo nahradili masové protesty. Úniky uverejnené v západných médiách, videonahrávky o odpálení rakiet, prejavy vedúcich predstaviteľov – to všetko postupne pripravovalo Iráncov – ktorí v skutočnosti neverili štátnym zdrojom – na hroznú pravdu, že samotná iránska protivzdušná obrana zostrelila ukrajinský Boeing, ktorým väčšinou cestovali iránski občania alebo Kanaďania iránskeho pôvodu. Šok po oficiálnom priznaní tragédie bol napriek tomu veľký. A potom nasledovali otázky, na ktoré nikto nedokázal odpovedať.

Iránske rakety Fateh-313, ktoré pred niekoľkými hodinami zasiahli americké jednotky v Iraku, priniesli závažné signály stupňujúcej sa konfrontácie medzi Iránom a Spojenými štátmi. Viacerým odborníkom sa zdá, že raketový útok bol do značnej miery symbolický – tak trochu unáhlený pokus o obnovenie zranenej iránskej prestíže po atentáte na veliteľa elitných jednotiek Zborov islamskej revolučnej gardy (IRGC) Kassema Sulejmáního. Zároveň však experti túto útočnú operáciu vnímajú ako nevyhnutnú predohru k širšiemu regionálnemu konfliktu na Strednom východe s ťažko predvídateľnými dôsledkami. Niektorí predpokladajú, že Irán sa neuspokojí s ničím menej významným než so stiahnutím ozbrojených síl USA z regiónu.

Svet pravdepodobne vstupuje do obdobia novej bipolarity, v ktorej budú hlavnými hráčmi USA a Čína. Obnovenie globálneho súperenia medzi veľmocami od polovice roku 2010 má výrazný vplyv na medzinárodnú a regionálnu bezpečnosť – a to aj na európskom kontinente. Najprv v rokoch 2014 – 2016 sa v dôsledku vývoja na Kryme a v Donbase napätie medzi Ruskom a Spojenými štátmi zvýšilo na úroveň konfrontácie, ktorá svojím spôsobom pripomína studenú vojnu, ale v mnohých ohľadoch sa od nej odlišuje. Neskôr sa situácia stala ešte zložitejšou, keď v roku 2017 sa Spojené štáty presvedčivo vzdali svojej bývalej politiky voči Číne a nahradili ju politikou silného tlaku na Peking. Zároveň Washington zvýšil svoj politický, finančný a ekonomický tlak na Moskvu a obvinil ju zo zasahovania do amerických volieb, takže vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom klesli do ešte „hlbších hĺbok.“ Na tomto pozadí Moskva a Peking zintenzívnili spoluprácu v mnohých oblastiach, vrátane vojenskej sféry. V roku 2019 ruský prezident Vladimír Putin označil vzťahy s Čínou za takmer alianciu.

V stredu 4. decembra 2019 uskutoční sa v hoteli Grove v Hertfordshire summit najvyšších predstaviteľov NATO a deň predtým bude v Buckinghamskom paláci recepcia, ktorú pre účastníkov summitu usporiada britská kráľovná Alžbeta II. Okrem viacerých bilaterálnych stretnutí premiérov a prezidentov so záujmom sa očakáva vystúpenie generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga, ktorý sa bude venovať predovšetkým inováciám Severoatlantickej aliancie. Komentátori väčšinou poznamenávajú, že v posledných rokoch bolo NATO vojensky úspešné, ale bolo aj „dieťaťom s politickými problémami.“ Prezident Emmanuel Macron o ňom konštatoval, že je „mozgovo mŕtve“ a Donald Trump ho raz nazval „zastarané“. V kontexte s uvedenými diagnózami je nepopierateľné, že aliancia je jasne na križovatke. Klinické výrazy sa v politike často používajú na opis situácií, ktoré sú údajne beznádejné. Pochopiteľne, že Stoltenberg vyzdvihuje „vitalitu“ NATO, keďže existuje už 70 rokov a stále je životaschopné.

Súčasný stav vzťahov medzi Ruskom a Spojenými štátmi možno opísať ako konfrontáciu. Ide však o kvalitatívne odlišnú konfrontáciu ako tomu bolo počas studenej vojny. Je založená skôr na konflikte záujmov než na svetonázore, aj keď ideologický prvok v nej naďalej pretrváva. Rusko sa aktívne stavia proti liberálnemu svetovému poriadku a usiluje sa o polycentrický svetový poriadok, zatiaľ čo USA sa usilujú udržať si svoje dominantné postavenie v globálnom systéme. Základným dôvodom rusko-americkej konfrontácie je deficit uspokojivého vyrovnania po skončení studenej vojny. Po porážke v studenej vojne pod značkou ZSSR sa Rusko odmietlo integrovať do amerického systému ako juniorský partner Spojených štátov. Okrem toho postupom času sa začalo usilovať o obnovenie pozície veľmoci. Amerika po víťazstve v studenej vojne fakticky odpísala Ruskú federáciu ako veľkú medzinárodnú mocnosť, pričom považovala rovnocenné partnerstvo s Ruskom za podmienok, ktoré navrhla Moskva, za neprijateľné.

V poslednom období sa v Rusku čoraz zreteľnejšie prejavuje názor, že je čas presunúť pozornosť vedenia krajiny zo zahraničnej politiky na domácu. Rusko sa už stalo opäť veľkým, a preto je čas zaoberať sa domácou ekonomickou a sociálnou agendou. S prezidentskými voľbami na jar minulého roku ruskí občania spájali nádeje na zmenu, očakávali nový politický cyklus a predovšetkým riešenie sociálno-ekonomických problémov, súvisiacich s nelichotivým stavom ruskej ekonomiky. Za stabilne akútne problémy považujú Rusi rast nezamestnanosti, prístup k zdravotnej starostlivosti, rozširovanie priepasti medzi chudobnými a bohatými, ako aj nie dobrú environmentálnu situáciu. Rastúce sociálne napätie v Rusku umocnila dôchodková reforma, ktorá zvýšením vekovej hranice odchodu do dôchodku podnietila skepticizmus v sociálno-ekonomickej sfére a utlmila mobilizačný účinok krymskej protizápadnej a militaristickej rétoriky v médiách.

Už tretí rok sme svedkami obchodnej vojny medzi Spojenými štátmi a Čínou, ktorú rozpútal americký prezident Donald Trump. V tejto súvislosti sa však čoraz častejšie objavujú znepokojujúce úvahy o tom, že by vzťah medzi USA a Čínou mohol vyústiť do vojnového konfliktu. Pred dvoma rokmi vyšla kniha profesora Harvardskej univerzity Grahama Allisona, kde autor na príkladoch vývoja z histórie starovekého Grécka predpokladá konfrontáciu medzi USA a Čínou. Odvoláva sa na viaceré analógie z dejín a aktuálny stav vzťahov oboch veľmocí považuje za dôkaz predpovede, že nebude jednoduché sa vyhnúť ozbrojenému konfliktu medzi týmito dvomi krajinami. Viacerí analytici sa zhodli v názore, že ak sa chcú Američania vojne s Čínou vyhnúť, musia skorigovať záväzky, ktoré dali Tchajwanu, Južnej Kórei, Filipínam a Japonsku – a vojensky sa stiahnuť z Ázie.

Európa – na rozdiel od Spojených štátov – nie je v konflikte s Ruskom. Predsa však medzi nimi existuje vzájomné nepochopenie, časom vedúce k odcudzeniu, ktoré ovplyvňuje niekoľko dôvodov. Predtým boli vzťahy medzi Európskou úniou a Ruskom založené na myšlienke, ktorá vznikla už v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, že Rusko sa „modernizuje“ a mení sa na „normálnu krajinu“ – Rusko sa tak bude „podobať na zvyšok Európy“. Teraz je táto predstava minulosťou, rovnako ako aj myšlienka, že Rusko bude pevne spojené s EÚ, a to bez toho, aby prevzalo jej inštitúcie. Ukrajinská kríza nielenže rozdelila Európu od Ruska, ale tiež podnietila Rusko, aby sa obrátilo do seba. To znamená, že Rusko sa dnes nevníma ako východná hranica Európy, ale ako veľký nezávislý geopolitický aktér v globálnom meradle. Rusko – aj keď z kultúrneho hľadiska zostalo európskym – nie je z politického hľadiska ani „ázijské“ ani „euroázijské.“ Rusko je Rusko.

Zástupca riaditeľa sociologického Centra Levada Denis Volkov a programový manažér ruskej vnútornej politiky a politických inštitúcií v moskovskom centre nadácie Carnegie Andrej Kolesnikov sa pokúsili o vedeckú štúdiu, v ktorej analyzujú názory na tému: „Kto bude vládnuť Rusku po roku 2024.“ Podľa ich záverov hlavným záujmom ruského establišmentu v období rokov 2018 – 2424 nie je modernizácia krajiny, ale hladký a bezpečný prenos moci politických, riadiacich a podnikateľských elít. To znamená, že prípadné zmeny nebudú mať vplyv na politické základy systému – centralizované a štátne orientované, autoritárske a vysoko personalizované. Možnosť Putinovho odchodu závisí od toho, či v najbližších štyroch a pol rokoch bude možné nájsť tranzitný režim, ktorý bude pre neho osobne bezpečný, ako aj pre základné piliere režimu. Tranzit nevyhnutne neznamená Putinov odchod alebo „prechod k demokracii“. Autori sa domnievajú, že súčasný ruský politický režim vyjadril svoju identitu: konzervatívnymi hodnotami, cárskym povedomím, militarizáciou, anti-západníctvom, mytologickými predstavami o histórii a spomienkami na Veľkú vlasteneckú vojnu ako na hlavný tmel národa a metódu legitimizácie moci (podľa spoločenských štúdií je to jediná udalosť, ktorá zjednocuje národ); používa ju aj Putin na udržiavanie svojho imidžu dediča víťazstva vo vojne s Nemeckom.

Na diskusnom fóre 16. zasadnutia Valdajského klubu v Soči ruský prezident Vladimír Putin zaujal účastníkov tohto podujatia oznámením, že Rusko pomôže Číne pri vytváraní výstražného systému proti raketovým útokom. Zatiaľ takýmito systémami disponujú iba dve krajiny na svete – Rusko a Spojené štáty. Putin zdôraznil, že systém radikálne zvýši obrannú schopnosť Číny, pričom odborníci upozornili, že na prezentáciu tohto oznámenia nevyužil tribúnu ruského parlamentu, ale medzinárodné fórum, kde Kremeľ obvykle prezentuje iniciatívy, ktorým pripisuje zásadný význam a tomu zodpovedajúcu publicitu globálneho rozsahu. Šéf Kremľa tak naznačil geostrategický význam zblíženia medzi Ruskom a Čínou a zároveň vyslal signál Západu, že by nemal „premeškať“ príležitosť, keď je ešte možné partnersky vyjednávať s Ruskom.