Prigožinova vzbura odhalila zlyhanie hlavnej bezpečnostnej služby Kremľa – Putin sotva môže dôverovať armáde

Medzi mnohými pretrvávajúcimi otázkami o rebélii vodcu súkromnej vojenskej skupiny Wagner – Jevgenija Prigožina je dôvod, prečo bol na to obrovský ruský bezpečnostný aparát tak zle pripravený. FSB –  hlavná vnútorná bezpečnostná služba Kremľa –  už dlho kladie veľký dôraz na „prevenciu“ a prijímanie agresívnych krokov na predchádzanie akýmkoľvek hrozbám pre štát skôr, ako k nim dôjde. Bezpečnostná agentúra mala dokonca informátorov v rámci organizácie Wagner. Zdá sa však, že nepodnikla žiadne kroky na zastavenie vzbury predtým, ako začala, alebo ani nevarovala Kremeľ pred Prigožinovými plánmi. Potom, keď sily wagnerovcov  urobili svoj krok, FSB aj ruská Národná garda – hlavný orgán určený na udržiavanie vnútornej bezpečnosti a potláčanie nepokojov v Rusku – zlyhali ako sily rýchlej reakcie. Národná garda vynaložila maximálne úsilie, aby sa vyhla priamej konfrontácii s wagnerovcami. Pokiaľ ide o FSB, ktorá má tiež niekoľko elitných skupín špeciálnych síl, nezdalo sa, že by podnikla nejaké kroky. Namiesto toho najmocnejšia bezpečnostná agentúra v krajine vydala tlačovú správu, v ktorej vyzvala radových príslušníkov organizácie Wagner, aby sa zdržali povstania a išli zatknúť Prigožina – na vlastnú päsť.

Podľa analýzy ruských analytikov Andreja Soldatova a Iriny Boroganovej v americkom časopise Foreign Affairs rovnako zarážajúca bola reakcia ruskej vojenskej rozviedky GRU na eskapádu wagnerovcov.  Zoberme si ten moment, keď  sily wagnerovcov  vpochodovali do Rostova na Done, hlavného ruského veliteľského centra pre vojnu na Ukrajine. Keď Prigožin sedel spolu s námestníkom ministra obrany Junusom-Bek Jevkurovom a prvým zástupcom šéfa GRU Vladimírom Aleksejevom, zdalo sa, že Aleksejev súhlasí s Prigožinom, že existuje problém s ruským vojenským vedením. Keď Prigožin povedal, že chce ministra obrany Sergeja Šojgu a generála Valerija Gerasimova, veliteľa ruských síl na Ukrajine, očividne prinútiť zodpovedať sa za ich chyby, Aleksejev sa zasmial a odpovedal: „Môžete ich mať!” Krátko po odvysielaní týchto komentárov príslušník ruských špeciálnych jednotiek povedal: “Aleksejev má pravdu.”

V dôsledku prigožinovskej krízy čelí ruský prezident Vladimír Putin dileme. Ukázalo sa, že väčšou hrozbou pre jeho režim nemusela byť samotná Prigožinova vzbura, ale reakcia armády a bezpečnostných služieb na túto vzburu. Teraz musí nájsť spôsob, ako sa vysporiadať so zlyhaním spravodajstva a bezpečnosti bez toho, aby vytvoril novú neistotu ohľadom svojej moci. A na rozdiel od predchádzajúcich kríz sa už možno nebude môcť spoliehať na bezpečnostné agentúry, ktoré dlho využíval na zabezpečenie politickej stability. Hrozba, ktorú predstavovala Prigožinova rebélia, mala len málo spoločného s relatívnou silou skupiny Wagner. Keď jednotky wagnerovcov v máji vyhlásili víťazstvo v Bachmute, Prigožin to vychvaľoval ako veľký triumf v bitke, ktorá trvala mesiace – a to zvýšilo jeho ambície na nebezpečnú mieru. V skutočnosti však bol Bachmut len o niečo viac ako lokálny úspech a jeho hodnota bola otázna. Počas niekoľkých týždňov od začiatku ukrajinskej protiofenzívy sa toto víťazstvo stalo vzdialenou spomienkou. Organizácia Wagner nezohrala významnú úlohu pri odstrašovaní ukrajinskej protiofenzívy a Prigožinovi žoldnieri – napriek ich toľko medializovaným schopnostiam – zdajú sa byť pre vojnu oveľa menej relevantní ako na jar.

Vzbura v skutočnosti prišla práve v momente, keď vplyv wagnerovcov  slabol a ruské vojenské velenie získavalo obnovenú dôveru. S pomalým rozbehom ukrajinskej protiofenzívy narastal dojem, že ukrajinské tanky a iné pokročilé zbrane dodávané Západom sú zraniteľnejšie, než sa predpokladalo, a ruskí dôstojníci hlásili, že morálka armády rastie. Bojovníci zo skupiny Wagner už neboli vnímaní ako jediné schopné sily na ruskej strane. Toto meniace sa vnímanie by nemalo byť prekvapením. Odkedy Rusko spustilo svoju totálnu inváziu na Ukrajinu vo februári 2022 existovala ruská armáda v stave neustálych a náhlych zmien nálad. Napríklad nadšenie na začiatku vojny bolo takmer okamžite vystriedané hlbokými rozpakmi z hrozného zlyhania počiatočnej kampane. Potom, v lete 2022, armáda na východe opäť získala väčšiu dôveru, až kým ju však nepostihol šok z prvej veľkej ukrajinskej protiofenzívy a straty Chersonu. Ešte neskôr došlo k obnoveniu dôvery, keď sa armáda preskupila uprostred očakávaní veľkej ruskej ofenzívy v zime – len aby sa stretla s väčším rozčarovaním, keď nepostúpila. Nasledovalo vlečúce sa víťazstvo pri Bachmute a potom opäť hlboká úzkosť, keď Rusko čakalo na veľkú ukrajinskú protiofenzívu.

Ešte pred Prigožinovou vzburou viedli kolísavé ruské úspechy  na Ukrajine k rastúcemu mysticizmu medzi radovými vojakmi. Prápory boli pomenované po svätých; vojaci čoraz viac zdieľali ikony a modlitby na telegrame; a provojnoví kňazi si získali čoraz väčšiu popularitu. Nestabilita však naštrbila aj dôveru vo vojenské vedenie. V skutočnosti to bol odveký problém ruskej armády, ktorá čelila hroznej morálke ku koncu krymskej vojny v roku 1856, v rusko-japonskej vojne v rokoch 1904-1905, v prvej svetovej vojne, po Hitlerovej invázii do Sovietskeho zväzu v roku 1941 a nedávno v afganských a čečenských vojnách. Význam Prigožinovej rebélie teda spočíval v otvorení dverí kritike ruského vojenského vedenia. A keďže Prigožin to urobil ako šéf organizácie  Wagner, Aleksejev ako zástupca veliteľa vojenskej rozviedky naznačil, že táto kritika môže vychádzať zvnútra. V skutočnosti majú Aleksejevove komentáre viac než len malú váhu – a ukazujú, aká komplikovaná je  situácia u wagnerovcov. Aleksejev je jedným z najmocnejších generálov vojenskej rozviedky. Bol však aj jedným zo zakladateľov organizácie Wagner, má dlhoročné skúsenosti s dozorom nad ruskými špeciálnymi jednotkami a tieto jednotky si ho veľmi vážia.

Aleksejevove vyjadrenia boli signálom pre tých v armáde, ktorí zdieľajú Prigožinove názory, že by tu mohol byť priestor na seriózny rozhovor o vojenskom vedení. Aj keď neboli pripravení podporiť wagnerovcov v akcii, táto frakcia v armáde videla priestor na to, aby sa začalo hovoriť o tom, čo sa vo vojne robí zle. Stručne povedané, Aleksejev prelomil oficiálne ticho okolo ruského vojenského vedenia a urobil nemožné možným. Práve v takomto kontexte sa Putin obrátil na verejnosť, keď sa vzbura skončila. Zdalo sa, že ho netrápi ani tak Prigožin, ale samotná armáda. Cieľom jeho ostro formulovaného prejavu bolo vyslať ozbrojeným silám jasný odkaz; v podstate povedal: nazývam  Prigožina zradcom, aby ste ako armáda nemali na výber a dištancovali sa od neho i od jeho posolstva. Putin sa pri tom neprepočítal – chcel Wagnera odstrihnúť od armády a bezpečnostných služieb, a zatiaľ sa zdá, že sa mu to podarilo.

Z dlhodobého hľadiska však Putin umožnil, aby sa objavila nová výzva pre jeho politickú stabilitu. Úspešne ukončil vzburu, ale takáto kritika generálov na najvyšších miestach zostane a pravdepodobne bude narastať. Skutočnosť, že 13 ruských vojenských pilotov bolo zostrelených wagnerovcami  a že Šojgu a Gerasimov boli počas krízy úplne neprítomní, len priliala olej do ohňa nespokojnosti v radoch pechoty. A čo sa stane, keď Rusko utrpí vo vojne nové neúspechy a nálada v armáde sa opäť otočí  negatívnym smerom? Vojenská morálka je len jednou z vecí, ktorých sa musí Putin obávať. Jeho správanie k bezpečnostným službám po kríze by mohlo ohroziť jeho udržanie si moci. Momentálne však jednoducho stojí  bokom. Hoci sa v Moskve vo veľkom šuškalo o represiách po vzbure, tieto fámy sa týkajú len armády; Putin ponechal FSB a Národnú gardu nedotknuté. Namiesto toho, aby útočil na vedúcich predstaviteľov FSB a Národnej gardy za to, že zlyhali v kríze, zrejme sa rozhodol buď nerobiť nič, alebo poskytnúť týmto agentúram rozšírené právomoci. V skutočnosti Národná garda dúfa, že posilní svoju pozíciu tým, že získa povolenie mať vo svojich službách tanky.

Táto absencia dôsledkov pre bezpečnostné služby je obzvlášť zarážajúca vzhľadom na výkon FSB v kríze. Keď Prigožin obsadil veliteľstvo Južného vojenského okruhu – kde hovoril s Jevkurovom a Aleksejevom  – vyzeralo to takmer ako zajatie rukojemníkov.  niekoľkých najvyšších ruských vojenských veliteľov. Podľa zdrojov z FSB sa v reakcii na príchod wagnerovských síl agenti FSB v Rostove na Done jednoducho zabarikádovali vo svojom miestnom veliteľstve. Počas krízy chýbalo aj niekoľko Putinových najvyšších bezpečnostných predstaviteľov, vrátane tajomníka Bezpečnostnej rady Ruskej federácie Nikolaja Patruševa a šéfa FSB Alexandra Bortnikova. Kým kolóna wagnerovských žoldnierov postupovala smerom na Moskvu,  cestou zostreľovala vrtuľníky a strieľala do domov civilistov, títo „odvážni“  generáli sa neukázali – už vôbec nie na mieste činu ani pred verejnosťou.

Zdá sa to šokujúco, ale nebolo to prvýkrát, čo boli ruské bezpečnostné služby paralyzované v čase národnej krízy. Vezmime si pokus o prevrat z roku 1991, pri ktorom skupina najvyšších komunistických  predstaviteľov na čele s vedúcim predstaviteľom  KGB uvrhla prezidenta Michaila Gorbačova do domáceho väzenia v jeho letnej vile na Kryme. Hoci ich plán na uchopenie moci zlyhal a desaťtisíce ľudí vyšli do ulíc brániť svoju slobodu, dôstojníci KGB sa rozhodli na udalostiach nezúčastniť a zostali doma. Dôstojníci, ktorí boli v tú noc v sídle KGB na Lubjanke, zabarikádovali sa v budove a sledovali udalosti z okien. Keď v roku 2004 teroristi zajali viac ako 1 000 detí a učiteľov v škole v Beslane v Severnom Osetsku,  najvyšší ruskí generáli reagovali strachom a bezmocnosťou. Nikolaj Patrušev, ktorý bol vtedy riaditeľom FSB, sprevádzal vtedajšieho ministra vnútra Rašída Nurgalijeva na mestské letisko, kde sa tajne radil a potom sa ponáhľal späť do Moskvy. Úradníci dostali taký strach, že nechali situáciu vyriešiť miestnu pobočku FSB, ktorá podľa všetkých štandardov nebola schopná riešiť teroristickú krízu takéhoto rozsahu. Nakoniec bolo zabitých viac ako 300 ľudí, vrátane mnohých detí. Putin týchto predstaviteľov nikdy nepotrestal a o všetky tie roky neskôr sú Patrušev a Nurgalijev členmi Bezpečnostnej rady Ruska.

Prvýkrát  za viac ako 20 rokov pri moci môže sa stať, že  Putinovi jeho minulosť v KGB nepomôže.  Ako dôstojník KGB, ktorý tiež neurobil nič na ochranu politického režimu, na ochranu ktorého prisahal, je zrejme ochotný prehliadať výhovorky dnešných generálov FSB. Samozrejme, že čistky môžu nastať aj v nadchádzajúcom období, ale v minulých krízach, keď sa Putin rozhodol urobiť zmenu,  zvyčajne sa to stalo rýchlo: napríklad v roku 2004, keď čečenskí militanti nakrátko ovládli Ingušsko, hlavy padali. na FSB takmer cez noc. Zatiaľ sa zdá, že nielen Prigožin zostal nepotrestaný, ale ani bezpečnostné služby, ktoré údajne chránili Putina práve pred takouto hrozbou. Pre každého autokrata je to zvláštny spôsob, ako znovu získať kontrolu. Z krátkodobého hľadiska to Putin môže považovať za najlepší spôsob, ako bagatelizovať krízu a ísť ďalej. Jeho bezpečnostné služby ho však nebudú môcť zachrániť pred novou realitou, ktorá nadobudla formu, v ktorej je samotná armáda podrobená kritike a dokonca sa spochybňuje jej vláda. Ak budú takéto výzvy pokračovať, nemusia sa obmedziť len na armádu. Mohli by sa rozšíriť aj na Putinovu vlastnú moc.