Aj po nástupe úradníckej vlády zostane parlament platformou chaosu – odloženie parlamentných volieb na september Hegerovi nepomohlo
Vymenovanie úradníckej vlády je síce stabilizujúci vnútropolitický faktor, ale nie do tej miery, aby sa zastavila eskalácia konfliktného napätia v spoločnosti. Nacionálno-socialistický populista Robert Fico a konzervatívno-demagogický populista Igor Matovič budú ďalej stupňovať propagandistické ataky proti všetkým, ktorí sa snažia držať zdravého rozumu a ponúkajú racionálne riešenia problémov, nakopených vládnou koalíciou od roku 2020 až doteraz. Radikálne „internetové celebrity“ budú pokračovať v prilievaní oleja do ohňa a balamutiť trochu jednoduchších ľudí závislých na bulvárnej prostoduchosti „čierno-bielych riešení.“ Žiaľ, ani médiá sa nedržia vždy triezvosti a zásady prezentovania faktov bez ich prikrášľovania alebo aj zveličovania. Vôbec neprekvapuje, že podaktorým uvedený vývoj situácie na Slovensku pripomína fázu začínajúcej „hybridnej občianskej vojny,“ ktorá niektorými svojimi črtami prekonáva časy, keď sme viedli politický zápas s mečiarizmom.
Napriek verejne prejaveným výhradám voči spôsobu zostavovania úradníckej vlády Ľudovíta Ódora – ako aj obsadeniu niektorých ministerských postov – žiada sa zdôrazniť, že ide o odborne kompetentnú vládu. Možno iba špekulovať, prečo hlava štátu pristúpila k takémuto riešeniu vnútropolitickej krízy až teraz, keď sa výrazne prejavili mnohé slabiny Hegerovho kabinetu a nedostatočná intelektuálna i mentálna výbava Eduarda Hegera na zodpovedný post premiéra. Treba súhlasiť s názormi, že odloženie termínu parlamentných volieb na 30. september nepomohlo stranám bývalej vládnej koalície obnoviť aspoň čiastočne jej voličský potenciál, ale poskytlo strane Smer-SD priestor, aby svoj elektorát posilnila. Viac času na volebnú kampaň využívajú aj iné politické subjekty, zamerané proti euroatlantickej orientácii Slovenska – medzi nimi Slovenská národná strana, ktorej predseda okázalo prejavuje svoju náklonnosť voči Kremľu.
V takomto kontexte ťažisko predvolebného zápasu sa sústreďuje na druhú aktuálne najsinejšiu opozičnú politickú stranu Hlas-SD. Pretože značná časť jej potenciálnych voličov sa prekrýva s elektorátom strany Smer-SD, Róbert Fico formuluje polemické argumenty tak, aby umocnil svoju dominantné postavenie v opozičnom tábore na úkor strany Petra Pellegriniho. Druhý najsilnejší opozičný subjekt sa snaží taktizovať a manévrovať, aby neprišiel o ďalších voličov a zároveň nestratil potenciálnu priazeň iných strán, ktoré by mohli byť po voľbách koaličnými partnermi strany Hlas-SD. Doteraz Fico používal proti Pellegriniho sociálnym demokratom najmä ich solidaritu s Ruskom ohrozenou Ukrajinou. Možno predpokladať, že po nástupe úradníckej vlády bude strana Smer-SD zneužívať proti Pellegrinimu postoje, ktoré avizoval po rokovaniach s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, že strana Hlas-SD nevysloví Ódorovej vláde dôveru, ale pri jednotlivých konkrétnych riešeniach môže ju konštruktívne podporovať.
Od úradníckej vlády nemožno očakávať vyriešenie problémov nahromadených za obdobie predchádzajúcich vlád, ale určite môže tlmiť spoločenské napätie spôsobom a prostriedkami komunikácie s občanmi. Zaváži to, ako bude verejnosti prezentovať svoj prístup k zostavovaniu štátneho rozpočtu na rok 2024 a ako bude reagovať na kritické útoky opozičných politikov. Platformou chaosu, ako aj nekompetentnej kritiky zostáva parlament, kde sa budú politické strany i jednotliví poslanci do poslednej chvíle snažiť o to, aby si naklonili sklamaných voličov, prípadne presadili zákony, ktoré uspokojujú záujmy určitých podnikateľských subjektov. Podaktorí ešte „vyceria svoje štrbavé politické zuby,“ keď sa bude hlasovať o vyslovení dôvery vláde Ľudovíta Ódora. Ak dočasná vláda nezíska dôveru parlamentu, tento verdikt jej nemôže zabrániť v tom, aby pripravila návrh štátneho rozpočtu, ktorý nová vláda bude po septembrových voľbách aj tak revidovať podľa svojich politických predstáv.
V kontexte s formovaním úradníckej, či prezidentskej vlády – alebo vlády odborníkov – odznelo vo verejnom priestore veľa rozličných názorov a špekulácií. Dokonca predsedníčka strany Za ľudí Veronika Remišová (a nielen ona) tvrdila, že Slovensko už s úradníckou vládou skúsenosť má, pretože v roku 1994 od 15. marca do 13. decembra bol premiérom takejto vlády Jozef Moravčík. Aj v tomto prejavila bývalá vicepremiérka Hegerovho kabinetu svoju „nedovzdelanosť,“ pretože Moravčíkova koaličná strana vznikla na základe dohody štyroch politických strán: Demokratickej únie, KDH, SDĽ a Národno-demokratickej strany. Niektorí komentátori sa dožadovali, aby v úradníckej vláde boli zastúpené odborníkmi všetky relevantné parlamentné strany, čo nemá oporu v analogických riešeniach v zahraničí. Ide totiž o to, že Ódorova úradnícka vláda je v dejinách Slovenskej republiky ústavno-politická „inovácia“ a spôsob jej vytvorenia môže byť precedens, z ktorého vznikne ústavný úzus. Iba Ústavný súd by mohol rozhodnúť o tom, či prezidentka Zuzana Čaputová pri konštituovaní vlády Ľudovíta Ódora postupovala v zhode s ústavou.