Kategória: Názory iných

Politika Washingtonu voči Moskve sa neurčuje v Bielom dome, ale v Kongrese a Donald Trump je bezmocný, aby ju mohol korigovať. Ale jeho stretnutie s Vladimírom Putinom v Osake malo predsa zmysel. Ako hlavný bod programu rusko-amerických vzťahov sa už päť rokov javí prevencia náhodných ozbrojených konfliktov medzi oboma krajinami, ktoré by mohli viesť k jadrovej vojne. Medzi politológmi a novinármi v Rusku i USA existuje vtip: najlepší spôsob, ako stabilizovať americko-ruské vzťahy je zakázať Trumpovi stretnutia s Putinom. Po každom stretnutí prezidentov a nasledujúcich verejných vyhláseniach hlavy Bieleho domu vzťahy medzi týmito dvoma prudko upadali. Bolo tomu tak po Hamburgu-2017 i Helsinkách-2018, keď kongresmani pobúrení Trumpovym správaním schvaľovali čoraz ťažší balík protiruských sankcií. Z mediálneho hľadiska terajšie stretnutie v Osake bolo pokojnejšie, ale spôsob, akým Trump Putinovi žartovne pohrozil prstom, vyzývajúc ho nezasahovať do nadchádzajúcich amerických volieb, nie všetkých v Spojených štátoch rozveselil.

Niekedy v posledných dvoch rokoch zomrela americká hegemónia. Vek americkej dominancie bol krátky, opojná éra, asi tri desaťročia poznačené dvoma momentmi, z ktorých každý bol rozpadom. Narodil sa uprostred pádu berlínskeho múru v roku 1989. Koniec, či dokonca začiatok konca bol ďalší kolaps – Irak v roku 2003, vlečúci sa doteraz. Možno sa opýtať, či bola smrť mimoriadneho postavenia Spojených štátov výsledkom pôsobenia vonkajších príčin, alebo Washington sám urýchlil zánik svojej pozície prostredníctvom zlozvykov a nevhodného správania ? Je to otázka, o ktorej budú historici diskutovať v nadchádzajúcich rokoch. Rovnako ako u väčšiny „úmrtí“, prispeli k tomu viaceré faktory. V medzinárodnom systéme existovali zakorenené štrukturálne sily, neúprosne pôsobiace proti každému národu, ktorý nazhromaždil tak veľkú moc. V americkom prípade však zasiahli spôsobom, ktorý Washington – v bezprecedentnej pozícii – nezvládol svoju hegemóniu a zneužil svoju moc, stratil spojencov a povzbudil nepriateľov.

Washington si uvedomuje, že partnerstvo medzi Ruskom a Čínou je hrozbou pre záujmy Spojených štátov. Moskva a Peking posilňujú vzájomné väzby prakticky vo všetkých dimenziách svojho vzťahu. Washington je však rozdelený v názoroch na to, čo tieto rozrastajúce sa väzby môžu priniesť. Konvenčná múdrosť sa dlho pridržiavala názoru, že čínsko-ruský vzťah zostane poplatný odmeranosti a nedôverčivosti – že každá krajina si ponechá zbrane proti tej druhej. Analytici – ako je napríklad Leon Aron z konzervatívneho think-thanku American Enterprise Institute – uvádzajú viaceré prekážky: historickú nedôveru, ekonomické a vojenské asymetrie a pretrvávajúce napätie v niektorých otázkach zahraničnej politiky, ktoré robia čínsko-ruské partnerstvo neprirodzeným a nepravdepodobným. Skrátka, skeptici tvrdia, že obavy z prehlbovania čínsko-ruských vzťahov sú prehnané a že tieto dve veľmoci pravdepodobne nevytvoria formálnu alianciu.

V júli minulého roku ruský denník Vedomosti kriticky písal o tom, že špiónománia v Rusku môže skomplikovať vývoj nových typov zbraní, vrátane tých, o ktorých hovoril prezident Vladimír Putin. Situácia v Rusku sa odvtedy nezmenila, o čom svedčí komentár Pavla Aptekara v moskovskom denníku Vedomosti, kde autor konštatoval, že zatýkanie a vyhadzovanie vedcov vytvárajú atmosféru strachu, ktorá brzdí technologický prielom. Prípady zatýkania môžu zabrániť medzinárodnej spolupráci vo vedeckej oblasti, ktorá je nevyhnutná pre rozvoj národnej vedy a modernizáciu ruských technológií. Známi vedci v Moskve hovoria, že „tajné údaje“ – kvôli ktorým boli vyšetrovaní obvinení – sú obsiahnuté v otvorených dizertačných prácach a článkoch publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch. Séria zatknutí vytvára medzi vedcami atmosféru prekážajúcu dôverným kontaktom so zahraničnými kolegami, čo je nevyhnutné na udržanie konkurencieschopnej domácej vedy, modernizácie technológií a ruskej ekonomiky.

Je to už viac ako päť rokov, odkedy sa začala kríza na Ukrajine, radikálne preorientovanie zahraničnej politiky Ruska a zničenie dvoch hlavných pilierov ruského post-sovietskeho kurzu v priebehu niekoľkých mesiacov: integrácia Moskvy do západných štruktúr za podmienok prijateľných pre Rusko (plán A) ) a odčlenenie post-sovietskeho priestoru s ohľadom na vytvorenie ruského mocenského bloku (plán B). Čoskoro potom zmizla tiež nádej na vytvorenie úzkeho spojenectva s Čínou (plán C). Dnes sú vzťahy Ruska so Západom charakterizované odcudzením a konfrontáciou. Post-sovietske štáty považujú Rusko za najnepriateľskejšiu mocnosť a prinajlepšom za pragmatického partnera, ktorý akceptuje väčšinu prvkov integrácie. Vzťahy s Čínou sú pre nich čoraz bližšie, najmä v prospech Pekingu.

Komentátor britského denníka Robert Shrimsley v súvislosti s prezidentskými voľbami na Ukrajine napísal, že neexistuje žiadny dôvod, prečo by mal byť herec alebo komik menej kvalifikovaný na to, aby kandidoval na prezidentský úrad, ako napríklad učiteľ, právnik alebo profesionálny politik. Samozrejme, Ukrajina má svoje vlastné problémy, ale toto nie je absolútne primárne. V Taliansku komik Beppe Grillo založil politické hnutie Piatich hviezd, ktoré sa teraz podieľa na vláde. Vzhľadom na frašku Brexit-u je také ťažké predstaviť si niečo podobné, čo sa deje vo Veľkej Británii, aj niekde inde? – položil si otázku britský komentátor.

Zvolenie Zuzany Čaputovej zaregistrovali európske médiá a niektoré sa pritom opierali o informačné zdroje z názorového tábora jej sympatizantov. Charakterizovali ju tak, ako to na Slovensku píšu médiá tzv. hlavného prúdu. Citovali názory politológov, ktorí sú novej prezidentke naklonení. Dokonca v niektorých prípadoch nie celkom výstižne charakterizovali situáciu na Slovensku. Zdôrazňovali negatívne stránky našej vnútropolitickej situácie – čo je objektívny postoj – ale bez hlbšieho vysvetlenia prezentovali Čaputovej víťazstvo v skreslenom kontexte. Podaktorí zostali v zajatí jednostranného stereotypu, ktorý akoby nevidel doterajšie pozitíva vo vývoji Slovenska. Znižuje to ich dôveryhodnosť u recipientov na Slovensku a naháňa vodu na mlyn tým, ktorí zveličujú tieto defekty zahraničných médií a používajú ich ako argument proti euroatlantickej orientácii našej krajiny. Jednostrannosť západných médií škodí nielen Slovensku, ale aj našej európskej súnaležitosti !

Správy o odstúpení kazašského prezidenta Nursultana Nazarbajeva spôsobili, že Rusko nehovorí ani tak o osude Kazachstanu – svojom najbližšom geopolitickom spojencovi – ale o budúcnosti prezidenta Vladimíra Putina. Okrem toho sa v ruských diskusiách o tranzite prezidentskej funkcie opakovane objavila možnosť skorej rezignácie Putina na post šéfa Bezpečnostnej rady. Medzi ďalšie varianty tohto scenára patrí prechod na post predsedu Štátnej rady alebo iného kolektívneho orgánu, ktorý by mu umožňoval zachovať si funkcie strategického a geopolitického riadenia, ako aj právo veta voči rozhodnutiam nástupcu. Experiment v Kazachstane naozaj poskytuje určitú logiku úvahám o budúcnosti Putina, ale v celkom inom kontexte. Napríklad politológ Arkadij Dubnov v ruskom denníku Vedomosti uviedol, že „aby sa niečo podobné stalo v Rusku, musíte disponovať trochu inou predstavou o sebe vo svete. Náš vodca sa vidí niekde v nebi – on je človek s poslaním. V Rusku je obrovské množstvo záujmov a klanov zameraných na Putina. Ak sa takýto scenár bude realizovať v Rusku, potom nasledujúce ráno po jeho oznámení začne sa harmatanec. Rusko je krajinou s veľkým počtom vplyvných skupín, ktoré obklopujú prezidenta, budú bojovať o moc, len čo sa dozvedia, že je pripravený odísť.“

Hlavný politický komentátor britského denníka Financial Times – Philip Stephens pripomína, že pred nejakým časom napísal, že Británia smeruje k stavu, v akom bolo Grécko, keď stálo na prahu „Grexitu.“ Grécko teraz už stabilizuje svoje hospodárstvo a obnovuje fungujúcu vládu, ale medzitým Brexit „pohltil“ celú britskú politiku. Obrovské ekonomické náklady Brexit-u boli vždy zjavné všetkým okrem fantastov, ktorí si myslia, že „globálna Británia“ – ktorá nie je zviazaná s vlastným kontinentom – uvedie nový „alžbetínsky“ vek. Podľa Stephensa politické stresovanie a napätie – absencia akéhokoľvek konsenzu o tom, čo vlastne Brexit znamená, kolízia medzi výsledkom referenda a proeurópskymi názormi väčšiny poslancov i hlboké rozdiely vo vnútri politických strán – boli nepozorne prehliadané. Nikto by nemal byť prekvapený, že politika krajiny sa teraz podobá autonehode. Premiérka Theresa Mayová – bez predstavivosti a tvrdohlavá – premárnila vážnosť svojho kabinetu a stratila všetku autoritu v rámci vládnej Konzervatívnej strany.

Riaditeľ moskovského strediska Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin – na Západe rešpektovaný odborník na zahraničnú a bezpečnostnú politiku – pred Mníchovskou bezpečnostnou konferenciou konštatoval, že pri pohľade na Západ dnes vidí Rus, ktorý bol svedkom pádu Berlínskeho múru pred tridsiatimi rokmi, pozoruhodný obraz. Politická Amerika je zatiahnutá do studenej občianskej vojny a vedie ju prezident, ktorý sa správa, akoby bol stále hviezdou televíznej reality show. Britským politikom sa podarilo vmanévrovať ich ostrov do „predpeklia“ Brexit-u. Ich francúzski kolegovia museli podať návrh na kolektívny bankrot pred inštaláciou kráľovskej osobnosti, ktorej politický šat sa odvtedy obnosil. Dokonca aj nemecký politický systém – považovaný po skončení druhej svetovej vojny za vzor dokonalosti – sa začína viditeľne „knísať.“ Viaceré menšie krajiny Západu dodávajú svoje vlastné jasné farby skupinovému portrétu elít naprieč celým euroatlantickým svetom, ktoré stratili kontakt s ich verejnosťou a dôveru v seba.