Kategória: Názory iných

Zahranično-politickí experti v Moskve prichádzajú k záverom, že v medzinárodnom postavení Ruska v posledných rokoch došlo k zásadným zmenám, ktoré si vyžadujú vážne zamyslenie a potrebujú aj širokú verejnú diskusiu. Predmetom diskusie by malo byť miesto a úloha krajiny vo svete, jej vzťahy so svetovými a regionálnymi aktérmi, ako aj s jej najbližšími susedmi. Nastoľuje sa otázka, čo by sa malo považovať za hlavný cieľ a najdôležitejšie úlohy zahraničnej politiky – vytvorenie priaznivých vonkajších podmienok na rozvoj Ruska alebo zmena svetového poriadku ? Taktiež sa žiada zamerať pozornosť na medzinárodné perspektívy Ruskej federácie. V súčasnosti – v kontexte hybridnej vojny – je ruský verejný priestor naplnený propagandou, niekoľkonásobne prevažujúcou nad nezaujatou analýzou. Analýza a reflexia sú však nevyhnutné, aby nedošlo k tomu, že konfrontácia prerastie do kolízie – a aby sa namiesto toho nebezpečné súperenie premenilo na normálnu súťaž s prvkami spolupráce. Na celom svete vytvárajú zahraničnú politiku úzke skupiny „riešiteľov“ za účasti obmedzeného počtu „zasvätených.“

Penzijná reforma a regionálne voľby v Rusku na jeseň minulého roku otriasli postavením prezidenta Vladimíra Putina v spoločnosti, čo sa prejavilo aj v tohtoročných prieskumoch verejnej mienky. Sociológovia zaznamenali, že narastá negativizmus vo vzťahu k vláde ako celku a k najvyšším „poschodiam moci“, ako aj poukazovanie na osobnú zodpovednosť hlavy štátu za to, čo sa deje v krajine. Podľa výsledkov januárového prieskumu Všeruského centra pre výskum verejnej mienky (VCIOM) rating dôvery Vladimíra Putina sa v týždni od 14. do 20. januára 2019 znížil o 0,6 percentuálneho bodu na úroveň 32,8 %, čo je minimum za posledných 13 rokov. Úroveň schvaľovania aktivít prezidenta sa zmenila iba mierne a klesla o 0,1 percentuálneho bodu na 62%. Napriek príznakom nespokojnosti Vladimír Putin zostal politikom, ktorému Rusi najviac dôverujú. Pre pomery v Rusku je príznačné, že hoci iba v marci minulého roku sa uskutočnili prezidentské voľby, už v súčasnosti sa ozývajú hlasy, ako to bude, keď v roku 2024 sa skončí Putinovo štvrté prezidentské obdobie. V tomto kontexte je zaujímavé všimnúť si názory na Západe, ako reflektujú doterajšie pôsobenie „pána Kremľa“ v politike.

Nedávnu návštevu ruského prezidenta Vladimíra Putina v Belehrade – prvú po viac ako štyroch rokoch – s radosťou očakávali srbskí politici. Napriek tomu, že bola prezentovaná ako monumentálna, nevzišla z nej žiadna dohoda, ktorá by mohla byť označená ako monumentálna. V skutočnosti srbskému prezidentovi Aleksandarovi Vučićovi zostala iba skromná príležitosť – a to chváliť svojho ruského dobrodinca pred verejnosťou – a zároveň sa pokúšať presvedčiť Kremeľ za zatvorenými dverami, aby poskytol Belehradu aspoň trochu povzbudenia v najdôležitejšej otázke srbskej zahraničnej politiky: uznaní Kosova. Zahraničnému pozorovateľovi sa ruská pasívna sabotáž riešenia konfliktu v Kosove javí ako všestranná podpora Srbska. Ubezpečenia, že Rusko nikdy neopustí Srbsko, ochráni ho pred tlakom Západu a urobí všetko pre to, aby zachovalo jeho územnú celistvosť, pôsobia ako gestá neochvejného priateľstva voči Srbom. V skutočnosti však srbské vedenie nevie, ako sa zbaviť tejto podpory, ktorá nenecháva Belehradu priestor na manévrovanie pri rokovaniach o Kosove.

Dvojhodinový rozhovor ruského prezidenta Vladimír Putina s japonským premiérom Šinzó Abem tento týždeň v Kremli neviedol k žiadnemu ani zdanlivému posunu v hlavnej otázke rusko-japonských vzťahov – riešeniu dlhotrvajúceho územného sporu o štyri Kurilské ostrovy: Iturup, Kunašir, Šikotan a Habomaj. Zo strategického hľadiska sa zdá, že rozhodnutie o osude ostrovov – ktoré Tokio nazýva Severné územia – je nevyhnutné pre Rusko aj Japonsko. Vzhľadom na aktuálnu situáciu, keď sa spojila geopolitika, vnútropolitická situácia v oboch krajinách a stav ruskej ekonomiky, zvrat vývoja v tejto otázke zdá sa byť jednoducho nevyhnutný. Analytici sa domnievajú, že je najvyšší čas, aby Moskva a Tokio aktívne začali hľadať riešenie. Predovšetkým si to vyžaduje vhodný volebný kalendár v oboch krajinách. Šinzó Abe by mal opustiť svoju pozíciu premiéra v septembri 2021 – ako prvý vládca Japonska, ktorý bol v úrade najdlhšie počas posledných 150 rokov. Vladimír Putin – minulý rok triumfálne opätovne zvolený za prezidenta – po uplynutí svojho mandátu bude musieť opustiť Kremeľ v roku 2024.

Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR – Miroslav Lajčák odcestoval na prvú zahraničnú cestu vo funkcii úradujúceho predsedu Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) do Kyjeva a navštívi aj Donbas, kde proti sebe stoja jednotky ozbrojených síl Ukrajiny a separatistickí povstalci. Krízová situácia na Ukrajine z hľadiska OBSE je považovaná za jeden z najzávažnejších faktorov ohrozenia stability na európskom kontinente. Slovensko ako sused Ukrajiny má osobitný záujem na riešení jej problémov – a to nie iba z bezpečnostného aspektu, ale aj hľadiska jej sociálno-ekonomickej prosperity, ktorá je pre našu krajinu užitočná. Nielen vládni činitelia v Bratislave, ale aj predstavitelia iných krajín Európskej únie – o ktorú Kyjev dlhodobo avizuje svoj záujem – zaregistrovali, že Ukrajina sa nachádza v stave „vnútorného neporiadku.“ Aktuálne je konfrontovaná s rizikom zhoršujúcej sa ekonomickej situácie, ktorá určite ovplyvní aj výsledok ukrajinských prezidentských volieb, naplánovaných na 31. marca 2019.

Prozápadne orientovaný liberálny ekonóm Grigorij Javlinskij kriticky vníma súčasný stav Ruska a tvrdí, že krajina na prahu roku 2019 sa dostáva do slepej uličky – a to v politike, ekonomike i diplomacii. Opozičný kritik Kremľa na Štedrý deň napísal blog, v ktorom uvádza, že ľudia v Rusku neveria štátu a konštatuje, že tradičná tlačová konferencia prezidenta Vladimíra Putina 20. decembra 2018 potvrdila „neplatnosť národnej rozvojovej stratégie“ a nedostatok vízie do budúcnosti. Podobne – i keď menej expresívnymi výrazmi – hodnotia pomery v krajine aj iní analytici, vrátane renomovaného ekonóma Alexeja Kudrina, ktorý je nielen Putinovým dávnym priateľom, ale tiež jedným z jeho najbližších poradcov. Ako predseda Účtovnej komory Ruskej federácie Kudrin opakovane vyjadril zásadné výhrady k riešeniam otázok makroekonomickej stability Ruska a žiadal zásadnú reformu spoločnosti.

Temer denno-denne prichádzajú správy o tom, že vzťahy medzi Spojenými štátmi a Čínou sa vyostrujú a podľa niektorých analytikov smerujú k otvorenému konfliktu. V minulom roku americký politológ a špecialista v oblasti jadrových zbraní a terorizmu Graham Allison vydal knihu „Predurčení k vojne. Môžu Amerika a Čína uniknúť Thúkýdidovej pasci?“ – v ktorej varoval, že „Čína a Spojené štáty sa v súčasnosti uberajú po trajektóriách, ktoré – ak obe strany nepodniknú náročné a nepríjemné kroky so zámerom ich konflikt odvrátiť – povedú k zrážke a vojne.“ Sme svedkami toho, že rozmach Číny prináša so sebou rýchly a čo do rozsahu úplne nevídaný posun globálnej mocenskej rovnováhy. Uznávaný americký expert v spomínanej knihe pripomenul varovanie Napoleona spred dvoch storočí: „Nechajte Čínu spať, pretože až sa prebudí, otrasie to svetom.“

Pokračujúca obchodná vojna medzi USA a Čínou umocnená zadržaním finančnej riaditeľky spoločnosti Huawei Sabriny Meng Wan-čou v Kanade neveští nič dobrého. Ani provokatívna plavba amerického torpédoborca McCampbell v blízkosti Zálivu Petra Veľkého vo vzdialenosti na dostrel rakiet od základne Tichomorskej flotily Ruskej federácie nie je dobrým znamením pre budúci vývoj vzťahov Ruska a Číny k Spojeným štátom. V rámci takýchto faktov ani najnovšie správy o kontroverzných pokusoch Číny a Ruska s cieľom zahrievaním zmeniť zemskú atmosféru neznejú povzbudivo k optimistickejším očakávaniam. Podľa vyjadrenia čínskych vedcov obe krajiny testujú vojenské aplikácie technológie na kontrolu ionosféry, ktorá umožňuje odraziť rádiové signály pre komunikáciu na dlhé vzdialenosti. Na margo tejto čínsko-ruskej spolupráce dekanka Fakulty fyziky a optoelektronického inžinierstva na Univerzite Xidian – ktorá patrí medzi najlepšie v Číne – prof. Guo Lixin konštatovala, že takáto spolupráca je pre Čínu veľmi zriedkavá, pretože ide o „príliš citlivú technológiu.“

Odkedy prišiel v roku 2000 k moci prezident Vladimír Putin, analýza pomerov v Rusku, ako aj jeho vonkajších vzťahov sa na Západe do značnej miery zameriavala na dve interpretácie jeho režimu. Prvá argumentuje tým, že Rusko je mafiánsky štát, v ktorom hlavným cieľom vládnucej elity je nakradnúť si doma peniaze a potom ich ukryť a minúť v zahraničí. Podľa druhej interpretácie Putin je rukojemníkom svojej vlastnej popularity a čokoľvek sa robí, či už v Rusku alebo mimo Ruska, robí sa na podporu jeho ratingu. Tieto teórie poskytujú rámec pre vysvetľovanie Ruska, ale sú poznačené zmäteným moralizátorstvom a sú zásadne v rozpore s realitou, i keď mnohí politici, analytici i výskumníci sa s nimi stotožnili. Skutočne pochopiť, čo motivuje Kremeľ, si vyžaduje poznať, ako samotný Kremeľ vyvracia tieto mýty.

Hlavnou úlohou iránskych kybernetických vojsk je vyslať jasný signál svetovým mocnostiam: Teherán nie je vždy schopný účinne sa brániť pred útokmi v kybernetickom priestore, ale je neustále pripravený odpovedať Spojeným štátom alebo ich spojencom na akékoľvek aktivity adresované Iránu. Keďže si je vedomý svojej nepripravenosti reagovať na akcie najvyspelejších krajín, radšej udrie na najslabšie miesta protivníkov. Podľa tejto logiky stáva sa jedným z najčastejších cieľov útokov Saudská Arábia – hlavný partner Spojených štátov na Strednom východe, ktorý nemá dobre vyvinutú kybernetickú obranu. Snaží sa poraziť súpera v najslabších bodoch a rovnaké signály iránsky režim vysiela aj domácej opozícii. Hackerské útoky na lokality aktivistov a opozičných médií by im mali dať najavo, že odporcovia režimu aj na internete sú v jeho dosahu.Hlavnou úlohou iránskych kybernetických vojsk je vyslať jasný signál svetovým mocnostiam: Teherán nie je vždy schopný účinne sa brániť pred útokmi v kybernetickom priestore, ale je neustále pripravený odpovedať Spojeným štátom alebo ich spojencom na akékoľvek aktivity adresované Iránu. Keďže si je vedomý svojej nepripravenosti reagovať na akcie najvyspelejších krajín, radšej udrie na najslabšie miesta protivníkov. Podľa tejto logiky stáva sa jedným z najčastejších cieľov útokov Saudská Arábia – hlavný partner Spojených štátov na Strednom východe, ktorý nemá dobre vyvinutú kybernetickú obranu. Snaží sa poraziť súpera v najslabších bodoch a rovnaké signály iránsky režim vysiela aj domácej opozícii. Hackerské útoky na lokality aktivistov a opozičných médií by im mali dať najavo, že odporcovia režimu aj na internete sú v jeho dosahu.