Kategória: Názory iných

V kybernetickom priestore operujú spravodajské služby viacerých krajín. Obvykle sa spomínajú Rusko, Čína, Irán alebo Severná Kórea, ale médiá venujú menšiu pozornosť počítačovej špionáži USA, Izraela alebo Veľkej Británie. Počítačová špionáž sa považuje za menej nákladnú spravodajskú aktivitu, ako iné druhy špionáže, ale umožňuje získať vysoko cenné informácie a efektívne zasahovať do citlivých štruktúr potenciálneho protivníka. Strategickú hrozbu kybernetickej špionáže umocňujú technológie novej generácie, ako sú napríklad umelá inteligencia alebo tzv. internet vecí, ktoré prehlbujú zraniteľnosť kritických systémov, pričom komunita počítačových bezpečnostných expertov nie je na uvedené riziká náležite pripravená.

Austrálska bezpečnostná spravodajská služba (ASIO) už dávnejšie avizovala austrálskej vláde, že krajina je v popredí záujmu čínskej globálnej stratégie. Vzťahy medzi Čínou a Austráliou sa zhoršili, keď médiá odhalili podozrivé styky medzi čínskymi sponzormi a labouristickým senátorom Samom Daystyarim zo štátu New South Wales. Niektorí predstavitelia politickej a podnikateľskej elity zostávali však slepí voči varovaniam a dôkazom – nevynímajúc verejné upozornenia generálneho riaditeľa ASIO Duncana Lewisa – že zahraničné zasahovanie a špionáž sú „rozsiahle, neúprosné a stále sofistikovanejšie.“ Existujúce zákony sa nezaoberali správaním zahraničných vlád, ktoré podľa vyjadrenia predsedu austrálskej vlády Malcolma Turnbulla „nemožno brať ako špionáž, ale môže poškodiť austrálsku národnú bezpečnosť alebo ovplyvniť austrálske politické alebo vládne postupy.“

Taiwan oficiálne vystupuje ako oficiálny štát pod názvom Čínska republika, i keď vláda v Pekingu ho považuje za svoje územie a od začiatku tohto roku opakovane dáva najavo, že sa tejto zásadnej pozície nevzdala. Už po svojom zvolení do Bieleho domu dostal Donald Trump varovanie z Pekingu, že „pokiaľ Trump poprie politiku jednej Číny po svojom nástupe do úradu, čínsky ľud bude požadovať od svojej vlády odplatu.“ V posledných mesiacoch Čína uskutočnila niekoľko námorných cvičení v blízkosti ostrova a Taiwan usporiadal minulý mesiac pravidelné každoročné vojenské cvičenie, ktoré simulovalo odvrátenie invázie vojsk Pekingu na ostrov. Popri takýchto gestách sa uskutočňujú aj operácie na tzv. neviditeľnom fonte, kde Čína nasadzuje svoje kybernetické kapacity, aby demonštrovala svoj strategický záujem neponechať ostrov napospas Spojeným štátom, s ktorými sa vzťahy v poslednom čase v dôsledku tzv. colnej vojny priostrujú.

Rozhovor prezidenta Donalda Trumpa s prezidentom Vladimírom Putinom medzi štyrmi očami v Helsinkách viedol mnohých analytikov i politikov k úvahám i špekuláciám o tom, čo si títo dvaja mohli povedať v rámci takejto dôvernej komunikácie. Viaceré seriózne periodiká – najmä americké denníky – bulvarizovali túto časť summitu, čo začína byť pre médiá tzv. hlavného prúdu príznačné. Ale seriózni komentátori a politickí analytici nepodľahli lacnému konformizmu a pokúsili sa v kontexte aktuálnych súvislostí globálnej politiky naznačiť, čo si povedali dvaja prezidenti bez prítomnosti svojich ministrov a najbližších poradcov. Zatiaľ sa neobjavili konkrétne signály, že by po rokovaniach v Helsinkách smerovali USA a Rusko k obnoveniu strategickej stability – iba sa potvrdilo, že prezident Trump zápasí na domácej politickej scéne s obrovskými problémami kvôli jeho aktivitám súvisiacim s jeho zámerom zlepšiť vzťahy Washingtonu a Moskvy.

Napriek tomu, že budúca geopolitická rovnováha sveta závisí od vzťahov medzi Spojenými štátmi a Čínou, mnohí politici i analytici, sa viac zameriavajú na Rusko, ktoré považujú za bezpečnostnú hrozbu a zdroj potenciálnych bezpečnostných rizík. Paradoxom západnej propagandy je fakt, že opakovane hovorí o krízovom stave ruskej ekonomiky – čo objektívne súvisí s jej stagnáciou už desaťročia – ale na druhej strane poukazuje na nebezpečenstvo ruskej vojenskej hrozby. Prinajmenšom je hrubým podceňovaním stratégov v Moskve, že by plánovali rozsiahle ofenzívne vojenské operácie a neprihliadali na takú závažnú skutočnosť, akou je nedostatočný ekonomický potenciál Ruska, ktorý je zázemím armády. A v takomto rámci odzneli početné ohlasy na stretnutie prezidentov Donalda Trumpa a Vladimíra Putina 16. júla 2018 v Helsinkách.

Pre Európanov sa Juhočínske more nachádza na „druhom konci sveta“, ale spor Číny o Paracelské a Spratlyho ostrovy má geopolitický charakter. Okrem Číny si nárok na tieto v podstate nehostinné ostrovy robia nárok Vietnam, Filipíny, Malajzia a Brunei. Čínska armáda vybudovala na ostrovoch prístavné móla, letiská, sklady na palivo a muníciu, raketové systémy protivzdušnej obrany, meteorologické stanice, radary a ďalšie zariadenia vojenského charakteru. Dokonca na skalné útesy navozila skaly a zeminu, aby tak rozšírila plochu potrebnú na výstavbu obranných objektov. Námorníctvo Spojených štátov pravidelne vysiela do 12-míľovej vzdialenosti od ostrovčekov vojnové lode, aby tak demonštrovali podporu tzv. princípu slobodnej námornej plavby v Juhočínskom mori. V júli 2016 Stály arbitrážny súd v Haagu v spore Filipín s Čínou rozhodol, že právny nárok Číny na Spratlyho ostrovy nemá oporu v normách morského práva.

Sankcie uvalené na Rusko po anexii Krymu a intervencii Moskvy na východnej Ukrajine trvajú už štyri roky a Spojené štáty s podporou svojich spojencov ich stupňujú, aby prinútili Rusko k zmene jeho geopolitickej stratégie. Možno sa vo Washingtone nájdu aj takí, ktorí snívajú o zmene režimu v Rusku, ale realisticky uvažujúci politici na Západe nepovažujú politiku sankcií proti Rusku za účinný prostriedok na dosiahnutie deklarovaných cieľov. Je pravda, že ruská ekonomika má v dôsledku sankcií problémy – ale problémy pociťujú aj ekonomiky Európskej únie – avšak Ruská federácia hľadá východiská, aby negatívne dôsledky sankcií tlmila a nachádzala alternatívne riešenia. Ruskí analytici nevylučujú, že režim sankcií je dlhodobá záležitosť, ktorá negatívne pôsobí na dynamiku ruskej ekonomiky, ale zároveň deštruuje lojalitu euroatlantických spojencov voči Spojeným štátom.

Spôsob, akým reagovala väčšina politickej elity v Spojených štátoch na summit prezidenta Donalda Trumpa s prezidentom Vladimírom Putinom, vyvoláva v triezvo uvažujúcich pozorovateľov medzinárodného diania viaceré otázky, či vo Washingtone nestratili schopnosť vidieť svet reálnymi očami a či extrémna rusofóbia nevedie krajinu do čias republikánskeho senátora Josepha McCarthyho, ktorý v päťdesiatych rokoch v honbe za komunistami prenasledoval všetkých, nonkonformne zmýšľajúcich Američanov – aj keď neboli komunistami. Politická nevraživosť voči Rusku je do určitej miery reakciou na rovnaké imperiálne praktiky Moskvy, na ktoré si nárokoval výsostné privilégium iba Washington, ale vlastnú prax udržiavania či rozširovania sfér svojho vplyvu legitimizoval doktrínou „obrany slobody a demokracie vo svete.“ V takomto kontexte americké politické elity pokusy prezidenta Trumpa o realistický kurz voči Rusku vnímajú ako „vlastizradu“ a siahajú po akýchkoľvek prostriedkoch, aby Donalda Trumpa skompromitovali.

Nový londýnsky minister pre Brexit Dominic Raab sa stretol v Bruseli so svojím partnerom Michelom Barnierom, aby – ako povedal – priniesol „novú energiu, elán a silu“ rozhovorom o Brexit-e, keďže Európska únia varovala, že je pripravená na to, že Veľká Británia vypadne z tohto bloku bez dohodnutých podmienok, zmierňujúcich toto ekonomické narušenie. Činitelia a úradníci EÚ sú stále presvedčení, že nejaké riešenie – vrátane 21-mesačného prechodného obdobia – sa nájde, aby pokračovali ďalšie rozhovory, lebo inak by straty oboch strán boli vysoké. Medzinárodný menový fond oznámil, že krajiny Európskej únie budú dlhodobo trpieť škodou, ktorá sa rovná 1,5 %-nej ročnej hospodárskej produkcii, ak Británia opustí blok bez dohody o voľnom obchode na budúci rok. K problémom súvisiacim s oneskorením Brexit-u patria tiež voľby do Európskeho parlamentu koncom mája 2019, ktoré by nastolili otázku, kedy a ako by mohla byť ratifikovaná oneskorená dohoda o Brexit-e – za predpokladu, že Británia už nebude voliť poslancov do nového legislatívneho obdobia parlamentu.

Americký prezident Donald Trump minulý týždeň na summite NATO v Bruseli opakovane zdôrazňoval, že chce zastaviť projekt plynovodu Nord Stream-2 v hodnote 9,5 miliárd €, a preto je pripravený zaviesť prísne sankcie, aby zabránil realizácii projektu. Avizoval nový útok na tento plynovod a varoval, že „Nemecko sa stalo zajatcom Ruska, pretože získava toľko energie z Ruska.“ Aj niektorí kritici v Európe považujú plynovod – a úlohu Nemecka v ňom – za akt zrady, ba dokonca za „geopolitické bláznovstvo.“ Nový plynovod bude marginalizovať plynovody krajín, ako sú Poľsko a Ukrajina (i Slovensko) – a podľa jeho odporcov ponechá zvyšok Európy na milosť Moskve. Bývalý poľský minister zahraničných vecí Radoslav Sikorski prirovnal projekt k dohode z roku 1939 medzi Hitlerom a Stalinom o rozdelení východnej Európy. Činitelia v Berlíne uprednostňujú však iný historický precedens. Zdôrazňujú, že vďaka tzv. Ostpolitik kancelára Willyho Brandta napriek tvrdej americkej opozícii začal v roku 1973 prúdiť na Západ zemný plyn z Ruska a tak je tomu bez problémov doteraz.