Kategória: Názory iných

V utorok 1. októbra 2019 oslavuje Čína 70. výročie založenia Čínskej ľudovej republiky. Peking predvedie svoje rastúce bohatstvo, technologickú zdatnosť, vojenskú moc a diplomatický vplyv veľkolepým sprievodom. V posledných niekoľkých storočiach táto krajina nikdy nevyzerala taká silná ako je dnes, čo je dôsledkom štyridsaťročného hospodárskeho rozmachu, ktorý vyvolala reforma voľného trhu a politika otvorenosti, ktoré inicioval vodca Teng Siao-pching. Za uplynulých 40 rokov bola Čína svedkom niečoho ako je ekonomický zázrak. Jej hrubý domáci produkt na obyvateľa sa zvýšil z 200 $ v roku 1979 – keď 80% Číňanov vo vidieckych oblastiach žilo v absolútnej chudobe – na úroveň približne 10 000 $ v minulom roku. Koncom roka 2010 Čína predbehla Japonsko ako druhá najväčšia ekonomika sveta a v roku 2017 sa podľa OSN dostala na 75. miesto na svete z hľadiska priemerného HDP na obyvateľa. Vzrástla tiež priemerná dĺžka života: zo 66 rokov v roku 1979 na 76 v roku 2016. V niektorých sektoroch ekonomiky – napríklad v exporte, objeme devízových rezerv, používaní mobilných telefónov a internetu i v predaji automobilov – Čína patrí v súčasnosti medzi svetovú špičku; a v poslednom desaťročí sa stala hlavným motorom globálneho ekonomického rastu.

Americký internetový portál Breaking Defense citoval predstaviteľa Pentagonu, že „NATO nie je pripravené odraziť útoky rojov malých bezpilotných lietadiel a rakiet krátkeho dosahu, ako sú tie, ktoré zasiahli ropné zariadenia Saudskej Arábie.“ Expert amerického ministerstva obrany John Rood poukázal na typ útokov, ktoré Rusko začalo na Ukrajine a Irán v Saudskej Arábii začiatkom tohto mesiaca. Na stretnutí Centra pre analýzu európskej politiky vo Washingtone uviedol, že hrozby, ktoré tieto zbrane a taktiky vyvolali, sa vyvinuli rýchlejšie ako schopnosť NATO vytvoriť protiraketovú obranu a radarové systémy na detekciu menších a rýchlejšie sa pohybujúcich objektov. Uvádzaný internetový portál podotýka, že útok, ktorý zasiahol 17 rôznych cieľov v dobre stráženom zariadení, kritickom pre saudský ropný priemysel, šokoval svet a prinútil administratívu prezidenta Donalda Trumpa, aby vyslala stovky vojakov a ďalšie prostriedky protivzdušnej obrany do Saudskej Arábie, ktorá už kúpila za stovky miliárd dolárov moderné americké vojenské systémy v priebehu posledných rokov.

Autorka komentára Kseňa Lučenková – novinárka, ktorá sa špecializuje na ruskú cirkevnú politiku – na internetovom portáli moskovského centra Nadácie Carnegie uviedla, že nastal vzácny, „bezprecedentný“ prípad. Stalo sa po prvý raz, že duchovenstvo Ruskej pravoslávnej cirkvi „spáchalo“ kolektívnu akciu, ktorá nebola koordinovaná s cirkevnými autoritami. A po druhé nastala situácia, že kňazi po prvýkrát bránili svojich farníkov, a nie naopak. V jeden deň podpísalo viac ako sto duchovných Ruskej pravoslávnej cirkvi otvorený list kňazov na obranu väzňov v tzv. „moskovskom prípade“. Niektorí z nich sú známi z Moskvy, Petrohradu aj zo zahraničných farností, ale väčšina kňazov pochádza z regiónov. Okrem moskovskej oblasti ide o Volgograd, Rostov, Tomsk, Minusinsk, Veľký Novgorod, Nižný Novgorod, Tver, Saratov, Ťjumeň, Irkutsk, Kostromu, Rjazaň, Orlovskú oblasť a ďalšie. Ešte pôsobivejšie bolo, že týchto sto kňazov podnietilo ďalšie cechové združenia. Hneď po nich napísali otvorené listy učitelia, lekári, zamestnanci mimovládnych organizácií, právnici, IT-špecialisti. Zozbierali sa tisíce podpisov. Nehovorili sami za seba, ale v mene všetkých.

Prekvapivé odvolanie Johna Boltona z pozície poradcu amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť vyvolalo obavy v Izraeli, otázniky v Teheráne a nezostalo bez ozveny ani v Moskve, kde si kladú otázku, ako jeho odchod z Bieleho domu ovplyvní vzťahy Spojených štátov s Ruskom. V Moskve Boltonov vplyv často spájali s odstúpením Spojených štátov od zmluvy o raketách stredného a krátkeho doletu (INF) a s nezáujmom o predĺženie platnosti zmluvy START-3. Ale rozhodnutie Trumpa o zmluve INF a jeho postoj k dohode START-3 nie sú ani tak založené na zásadnom postoji „Preč s kontrolou zbrojenia!“, ale na vnímaní Číny ako hlavnej hrozby pre USA. Prepustenie Johna Boltona z funkcie poradcu prezidenta USA pre národnú bezpečnosť je jedným z prekvapení, o ktorých sa vie, že k nim dôjde, ale nevie sa kedy. Už na jar sa ukazovalo, že Trump pochybuje o Boltonovi – ktorého vymenoval len o rok predtým – a že zjavne uprednostňuje ministra zahraničných vecí Mika Pompea, ktorý mal s Boltonom napäté vzťahy. Začiatkom jesene prezidentovi došla trpezlivosť. Či poslednou „kvapkou“ bol príbeh s pozvaním Talibanu na summit s Trumpom v Camp-Davide alebo niečo iné, to nie je také dôležité. Bez obvyklých Trumpovch ceremónií bol Bolton prepustený.

V najbližších dňoch má dôjsť k výmene väzňov medzi Ruskom a Ukrajinou, čo sa interpretuje ako zmena moskovskej politiky voči novému ukrajinskému prezidentovi. Podľa názoru generálneho riaditeľa Ruskej rady pre zahraničné veci Andreja Kortunova uvedená skutočnosť svedčí o tom, že stará konfrontačná politika už nikomu neposkytuje žiadne výhody. V takomto kontexte analytici nastoľujú otázku, ako sa bude riešiť osud obyvateľov Donbasu, ktorí žijú v dvoch separatistických útvaroch – „Doneckej ľudovej republike“ a „Luganskej ľudovej republike“ – ak proces urovnania konfliktu bude postupovať podľa známych dohôd z Minska. Finále tohto procesu vidia experti v dlhodobom časovom horizonte, ale i napriek vzdialenej perspektíve už teraz sa v Moskve i v Kyjeve diskutuje o tom, aké by mohli byť reálne alternatívy usporiadania pomerov v Doneckom a Luganskom okrese, kde v súčasnosti vládne administratíva podporovaná z Moskvy.

Vladimír Putin je pri moci už dvadsať rokov – ešte nenastal čas zhodnotiť konečné výsledky jeho vládnutia, a to ani v oblasti zahraničnej politiky. Situácia je dynamická, budúcnosť – ako vždy – nepredvídateľná, ale v skutočnosti má dnes Putin stále takmer päť rokov svojho prezidentského mandátu a – ako sa teraz zdá – nedá sa určiť doba, po uplynutí ktorej zostane naďalej najvplyvnejšou politickou osobnosťou v Rusku. Je však zrejmé, že Putinova éra v ruskej histórii sa blíži k záveru a pokus pochopiť, čo sa za týchto 20 rokov udialo, je nielen užitočný, ale aj potrebný vzhľadom na zmeny, ktoré sú v budúcnosti nevyhnutné.

Expert Inštitútu Ďalekého východu Ruskej akadémie vied Vasilij Kašin – ktorý sa zaoberá hlavne problematikou čínskeho priemyselného komplexu – analyzuje v súvislosti s nedávnym spoločným rusko-čínskym hliadkovaním bombardérov nad Japonským morom v článku na internetovom portáli moskovského centra Nadácie Carnegie perspektívu rusko-čínskej vojenskej spolupráce. Podľa jeho názoru, aby sa vojenská spolupráca Ruska s Čínou dostala na novú úroveň, najdôležitejšou úlohou Moskvy bude udržať jej úzko „protiamerickú“ špecializáciu. Rusko zjavne nemá záujem angažovať sa v mnohých sporoch Pekingu s ázijskými krajinami o nejaké ostrovy a riešenie historických krívd. Súčasný charakter rusko-amerických a čínsko-amerických vzťahov však znamená, že rozširovanie ruskej vojenskej spolupráce s Čínou na protiamerickom základe je nevyhnutné. V druhej polovici júla tohto roku sa totiž v rámci rusko-čínskej vojenskej spolupráce vyskytli dve dôležité udalosti, ktoré naznačujú, že táto spolupráca prechádza do novej kvality.

Karikaturista denníka Financial Times – Ingram Pinn pripodobnil nového predsedu britskej vlády Borisa Johnsona v klobúku – ktorý nikdy nenosí – s cigarou v ústach k slávnemu britskému premiérovi Winstonovi Churchillovi. Súvisí to aj s tým, že Johnson vydal v roku 2014 knihu „The Churchill Factor: How One Man Made History“ – teraz považovanú za Johnsonov osobný manifest. Z knihy je vidieť, že autor je obdivovateľom Churchilla a preto naznačuje paralely medzi jeho vlastnou kariérou a osudom muža, považovaného za záchrancu Veľkej Británie, keď sa v kritickom momente v máji 1940 ujal funkcie predsedu vlády a úspešne doviedol krajinu k porážke hitlerovského Nemecka. Aj premiér Johnson by chcel kormidlovať Britániu – prežívajúcu najhlbšiu krízu v mierových časoch – k víťazstvu, teda vykonať Brexit a zakotviť krajinu v nových geopolitických vzťahoch, aby sa zbavila „okov Európskej únie“ a na koni zvanom „Brexit“ vycválala do dôb zašlej slávy britského impéria.

Proti súčasnému strašeniu ruskou hrozbou a iracionálnej rusofóbii je najúčinnejším prostriedkom hlbšie poznávanie ruských dejín a neskreslený pohľad na aktuálnu ruskú realitu bez zveličovania či prikrášľovania faktov. Príznakom ruskej výnimočnosti nie je mesiášstvo. Je zakorenená v izolácii pravoslávnej krajiny a jej presvedčení, že má dar skutočnej náboženskej viery. Posilnila ho ruská úspešná – aj keď drahá – obrana štátnej suverenity, ktorá potvrdila postavenie Ruska ako významného globálneho hráča, odmietajúceho príkazy od kohokoľvek. Ruská pozícia v globálnom systéme sa v posledných piatich rokoch dramaticky zmenila, spolu s jej kľúčovými medzinárodnými vzťahmi. Tieto zmeny ovplyvnili identitu Ruska, zmenili jeho hranice, predefinovali jeho zmysel pre národnosť a vytvorili svetonázor úplne odlišný od tradície posledných troch storočí. Pochopenie dosahu týchto zmien je nevyhnutné pre všetkých, odkázaných na vyjednávanie s Ruskom, ktoré je čoraz vplyvnejšou súčasťou celosvetového spoločenstva.

Len za posledné storočie Rusko prežilo veľké úspechy a najhlbšiu biedu; masové hrdinstvo a masový zločin; prehnané ambície a takmer beznádejné zúfalstvo – vždy prejavujúc svoju suverenitu a neúprosne nezávislého ducha. Takto prezentuje Rusko riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin vo svojej knihe – ktorá teraz vychádza v medzinárodnom vydavateľstve Polity Press v britskom Cambridge – a pripomína, že súčasnosť a budúcnosť Ruska možno najlepšie pochopiť iba pri pohľade do minulosti. Sprevádza čitateľov na ruskej ceste pripomínajúcej „horskú dráhu“ od revolúcie do povojnovej devastácie, od „perestrojky“ po Putinovu stabilizáciu postkomunistického Ruska. Vysvetľuje príčiny a význam početných zvratov a zmien v súčasnej ruskej histórii; ponúka sugestívny pohľad na krajinu prostredníctvom najťažších a často tragických období. Varuje, že dnešné Rusko stojí na zlomovom bode – politicky, ekonomicky a sociálne – jeho situácia v posledných rokoch pozoruhodne pripomína cárske Rusko. Aby sa Ruská federácia vyhla podobnému zániku, musí sa poučiť z lekcií vlastnej histórie. Bývalý americký veľvyslanec v Moskve Jack Matlock sa o Treninovej knihe vyjadril, že je to „brilantná, výstižná interpretácia 120 rokov ruskej histórie, plus bystrý pohľad do budúcnosti. Základné čítanie pre všetkých, ktorí sa zaujímajú o nebezpečné – a zbytočné – oživenie napätia studenej vojny.“