V decembri minulého roku sa 25 členských štátov Európskej únie – vrátane Slovenska – dohodlo na projekte „Stálej štruktúrovanej spolupráce“, ktorý je známy pod oficiálnou skratkou PESCO. Včera ministri zahraničných vecí a obrany EÚ oznámili druhé kolo rokovaní o tejto iniciatíve, ktorá zahrnuje množstvo spoločných vojenských projektov od založenia špionážnej školy až po novú generáciu pozemných rakiet; ale tieto kroky však naznačujú, že vyhliadky na európsku armádu zostávajú vzdialené. Analytici vnímajú nedávne výzvy vedúcich predstaviteľov Francúzska a Nemecka na vytvorenie európskej armády väčšinou ako rétorické záväzky na plnenie úlohy, ktorú nie je Európska únia schopná ani ochotná na seba prevziať. Obranná analytička Európskej rady pre zahraničné vzťahy Ulrika Frankeová konštatovala, že „skutočná európska armáda by znamenala skutočnú fúziu európskych ozbrojených síl. A to nie je niečo, čo by sme chceli urobiť alebo dokážeme urobiť v najbližších desaťročiach.“

Začiatkom novembra hostila ruská vláda dlho očakávanú mierovú konferenciu o Afganistane, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia Talibanu. Po podujatí sa ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vyfotografoval s predstaviteľmi vedenia Talibanu, ktorí sú – paradoxne – stále na ruskom zozname teroristov. Pozorovateľom ruskej zahraničnej politiky bolo jasné, že konferencia nebola len fotoreportážou, ale mala verejne deklarovať ambíciu Kremľa presadiť sa v južnej časti Strednej Ázie a najmä v Afganistane. Taliban tiež profitoval z konferencie: po prvýkrát sa jeho predstavitelia zúčastnili na fóre, ktoré organizoval stály člen Bezpečnostnej rady OSN. Konferencia bola pôvodne naplánovaná na 4. septembra 2018, ale kvôli naliehaniu afganského prezidenta Ašrafa Ghaniho na Lavrova, aby ju zrušil, musela byť odložená. Údajne to rozhnevalo Taliban, ktorý neoficiálnou cestou vysvetlil Moskve, že ak bude koordinovať takéto zmeny pod tlakom Kábulu, jeho predstavitelia sa na ďalšej konferencii neukážu. Teraz sa však ruská vláda rozhodla konať aj napriek tomu, že afganská vláda odmietla vyslať na konferenciu svoju oficiálnu delegáciu. Demonštrácia rastúcej angažovanosti vo vzťahu k hlavnému vojenskému opozičnému aktérovi bolo pre Moskvu to hlavné, čo chcela dosiahnuť.

V súvislosti s krátkym stretnutím prezidentov Vladimíra Putina a Donalda Trumpa tento víkend v Paríži a komplexnejším rokovaním koncom tohto mesiaca v Buenos Aires si mnohí v Rusku kladú otázku, prečo sa vôbec stretnú ? Predsa každé z ich predchádzajúcich stretnutí – v Hamburgu v roku 2017 a potom júli v Helsinkách – zrejme zanechalo rusko-americké vzťahy v ešte horšom stave ako predtým. Niektorí odporúčajú Kremľu, aby sa nestaral o Trumpa v Bielom dome a nebol zaťahovaný do americkej iritujúcej a nemilosrdnej domácej politiky. Praktická teória, ktorá stojí za touto radou, odporúča nechať „vyfučať“ americkú studenú občiansku vojnu pred opätovnou angažovanosťou voči víťazovi prezidentských volieb v roku 2020. Napriek tomu je Putin odhodlaný pokračovať vo svojich osobných kontaktoch s Trumpom.

Po niekoľkých odkladoch sa konal 27. októbra 2018 v Istanbule summit najvyšších predstaviteľov Turecka, Ruska, Francúzska a Nemecka o mierovom urovnaní situácie v Sýrii. Štvorstranné stretnutie bolo pôvodne naplánované na začiatok septembra, ale veľké diferencie medzi uvedenými krajinami spôsobili odkladanie summitu. Z takého kontextu logicky vyplýva, že okrem obsiahleho spoločného vyhlásenia – ktoré zdôraznilo potrebu iniciovať „Sýrčanmi vedený a Sýrčanmi ovládaný politický proces, aby sa skončil sýrsky konflikt“ – nedosiahla sa žiadna dohoda, ako to dosiahnuť. Hlavnými spornými problémami sú politický osud Bašára al-Assada, zahraničná vojenská prítomnosť, otázka utečencov a obnova krajiny, ako aj budúcnosť kurdských oblastí na severovýchode. Po dosiahnutí svojich hlavných vojenských cieľov – porážke opozície a zabezpečení režimu Bašára al-Assada – Rusko sa snaží premeniť toto „víťazstvo“ na politické zisky. Usiluje sa o normalizáciu Sýrie so zameraním na jej obnovu a návrat sýrskych utečencov.

Poradca amerického prezidenta pre národnú bezpečnosť John Bolton rokoval v Moskve o zámere prezidenta Donalda Trumpa odstúpiť od Zmluvy o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF). Zámer Bieleho domu komentoval riaditeľ moskovského strediska Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin, ktorý popri dlhoročnej praxi výskumníka v oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti má aj skúsenosti, nadobudnuté počas služby v sovietskych a neskôr ruských ozbrojených silách (1972-1993). Bol styčným dôstojníkom Sovietskej armády v Nemecku a pôsobil tiež v sovietskej delegácii na sovietsko-amerických rokovaniach o jadrových a vesmírnych zbraniach v Ženeve. Bývalý plukovník je uznávanou autoritou aj na Západe; v období 1993-1994 pôsobil na belgickej Vrije Universiteit Brussel a je členom viacerých uznávaných think-thankov, ako Ruská rada pre medzinárodné záležitosti, Medzinárodný inštitút pre strategické štúdie a iné.

V máji tohto roku bol zvolený za predsedu Účtovnej komory Ruskej federácie Alexej Kudrin – považovaný za najvyššie postaveného činiteľa v Moskve – ktorý nesúhlasí s oficiálnou vládnou líniou, že západné sankcie voči Rusku sú neúčinné. Bývalý šéf Centra pre strategický výskum sa takmer pravidelne vyjadruje nielen k otázkam makroekonomickej stability krajiny, ale aj k zahraničnej politike. Analytici si všimli, že v poslednej dobe Kudrin urobil niekoľko verejných vyhlásení, v ktorých označil politické riziká za hlavnú hrozbu pre rozvoj ruskej ekonomiky. Uviedol tiež, že jediným kritériom úspechu ruskej zahraničnej politiky by malo byť zlepšenie vzťahov so Západom. Pred týždňom sa stretol s poprednými predstaviteľmi ruských podnikateľských kruhov a v súvislosti so západnými sankciami sa pred nimi vyjadril, že ak by boli sankcie sprísnené, Rusko by nebolo schopné dosiahnuť ekonomické ciele, stanovené prezidentom Vladimírom Putinom na jeho súčasné funkčné obdobie.