Komunálne voľby 2018 signalizujú nevyhnutnosť zmeny – nezávislí kandidáti nie sú dobrou vizitkou vládnej koalície ani opozície

Mnohé komentáre a analýzy výsledkov komunálnych volieb na Slovensku nestoja ani za reč, pretože napríklad porovnávanie počtu získaných miest starostov a primátorov je zavádzajúci ukazovateľ, keďže porovnávajú sa obce či mestá s rozdielnym počtom obyvateľov. Reálnu výpovednú hodnotu nemajú ani vyjadrenia viacerých najvyšších predstaviteľov politických subjektov, lebo prezentujú predstieraný optimizmus, aby zastreli reálny stav aktuálnej politickej situácie a balamutili svojich potenciálnych – alebo skutočných voličov. Kategória potenciálnych voličov je signifikantná z toho dôvodu, že sa týka tých občanov, ktorí z rozličných príčin ignorovali komunálne voľby, ale k parlamentným či prezidentským voľbám pôjdu, pretože ich považujú za dôležitejšie z ich pohľadu na možnosť závažných spoločenských zmien a vplyvu na budúce smerovanie štátu.

Zaujímavejšie je však porovnávanie volebných čísiel z hľadiska trendov, ktoré tieto čísla vyjadrujú. Na prvom mieste si zaslúži pozornosť ukazovateľ, ktorý si všetci všimli, ale interpretovali ho rozličným spôsobom. Ide o starostov, primátorov miest i poslancov, ktorí kandidovali ako „nezávislí kandidáti.“ Oproti predchádzajúcim komunálnym voľbám vzrástol počet tzv. nezávislých starostov a primátorov na 42,42 % – teda o 4,47 % z celkového počtu. U poslancov pribudlo z radov „nezávislých kandidátov“ 6,45 % – čo znamená, že v nových zastupiteľstvách bude tretina (35,36 %) poslancov bez straníckeho „trička“. Popisovaný jav naznačuje, že zvolení kandidáti nepovažovali z rozličných príčin za žiaduce, aby sa ich meno objavilo na kandidátke niektorej z politických strán. Nemožno to považovať za príliš pozitívny symptóm demokracie na Slovensku – ani za dobrú vizitku pre politické strany vládnej koalície či parlamentnej opozície.

Niektorí opoziční politici a im naklonené médiá prejavili radosť z oslabenia pozícií strany Smer-SD, ale triezvi pozorovatelia aktuálnej situácie pripúšťajú, že hovoriť o víťazstve opozície v komunálnych voľbách ako o predzvesti úspechu v najbližších parlamentných voľbách je predčasné. Neúspech kandidáta parlamentnej opozície v Bratislave signalizuje, že nálada nespokojných voličov sa obracia nielen proti Smer-u, ale títo voliči sa prikláňajú k novým tváram, neskompromitovaným spoluprácou s „tradičnými“ opozičníkmi typu Sulíka, Matoviča – či Kollára. O ich politickej nedôveryhodnosti svedčí aj to, že organizátori protivládnych protestov po zavraždení Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ich vylúčili zo svojich akcií a nedali im ani priestor na rečníckych tribúnach. Z uvedeného vyplýva, že parlamentnej opozícii sa zrodila akási „nová opozícia“ na úrovni komunálnych politikov.

V takomto kontexte sa čoskoro začne politický súboj o občanov, ktorí na budúci rok pôjdu k prezidentským voľbám a v roku 2020 by mali voliť nové zloženie Národnej rady Slovenskej republiky. Výsledky KDH i aliancie Progresívne Slovensko/Spolu – občianska demokracia v komunálnych voľbách nevylučujú, že parlament – ktorý vzíde z volieb o necelých 15 mesiacov – nebude zodpovedať predstavám vládnych i opozičných stratégov. Dokonca môže dôjsť k patovej situácii, akú nedávno zažívali v susednej Českej republike. Ide totiž o to, že súčasná vládna koalícia – Smer-SD nevynímajúc – nemusí sa ocitnúť na vedľajšej koľaji, keď sa bude zostavovať nová vláda. Treba brať do úvahy stranícko-politickú rôznorodosť elektorátu tzv. nezávislých kandidátov; patria doň totiž tiež voliči, ktorí v minulých voľbách odovzdali svoje hlasy stranám súčasnej vládnej koalície – a k nim patria aj tí, čo sa komunálnych volieb nezúčastnili.

Rozhodujúcim faktorom vnútropolitického vývoja na Slovensku bude schopnosť predsedu najsilnejšej parlamentnej strany prejaviť adekvátnu mieru kritickej sebareflexie a konať tak – ako to napríklad nedávno demonštrovala nemecká kancelárka Angela Merkelová – keď sa rozhodla nekandidovať na post predsedníčky Kresťanskodemokratickej strany. Od minuloročných župných volieb Robert Fico nedokázal adekvátne reagovať na problémy, ktoré si vyžadovali odvážne riešenia. V poslednom období jeden z jeho bývalých ministrov a človek jemu kedysi najbližší opustil stranu Smer-SD  a druhý minister neprijal ponuku, aby kandidoval na úrad prezidenta republiky. Malo by to stačiť na to, aby si uvedomil, že v niektorých podstatných záležitostiach sa nespráva celkom tak, ako by si to vyžadovali záujmy jeho strany a krajiny, ktorej osud mu leží na srdci.