Putin dúfa, že investícia do Trumpa sa vyplatí – Rusko pre Trumpa nie je hlavným problémom Ameriky
V súvislosti s krátkym stretnutím prezidentov Vladimíra Putina a Donalda Trumpa tento víkend v Paríži a komplexnejším rokovaním koncom tohto mesiaca v Buenos Aires si mnohí v Rusku kladú otázku, prečo sa vôbec stretnú ? Predsa každé z ich predchádzajúcich stretnutí – v Hamburgu v roku 2017 a potom júli v Helsinkách – zrejme zanechalo rusko-americké vzťahy v ešte horšom stave ako predtým. Niektorí odporúčajú Kremľu, aby sa nestaral o Trumpa v Bielom dome a nebol zaťahovaný do americkej iritujúcej a nemilosrdnej domácej politiky. Praktická teória, ktorá stojí za touto radou, odporúča nechať „vyfučať“ americkú studenú občiansku vojnu pred opätovnou angažovanosťou voči víťazovi prezidentských volieb v roku 2020. Napriek tomu je Putin odhodlaný pokračovať vo svojich osobných kontaktoch s Trumpom.
V takomto kontexte riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin si v americkom časopise Politico položil otázku, v čom spočíva takéto zdanlivo nelogické správanie „silného muža“ z Kremľa ? Uznávaný analytik sa domnieva, že možno ruský prezident si už vybral víťaza – a tým je Trump. Vo svojich nedávnych verejných vyjadreniach – na Valdajskom klube v Soči – Putin sa zmienil o tom, že keď Trump získa svoje druhé funkčné obdobie v roku 2020, bude slobodnejší, aby mohol stabilizovať a normalizovať vzťahy s Ruskom. Putin určite dúfa, že investícia, ktorú vkladá do Trumpa, sa vyplatí – a preto je pripravený byť trpezlivý. Samozrejme, to neznamená, že Putin dosiahne Trumpove znovuzvolenie – opakovanie prevratu, o ktorom sú mnohí v USA presvedčení, že ho vykonal. Skôr sa spolieha na to, že Trump naznačuje, že by mohol byť pre Moskvu prezidentom Spojených štátov vhodnejším, ako iní.
Mnohým v ruskej zahraničnopolitickej komunite je jasné, že Kongres už „zabalil“ Trumpove postoje k sankciám, takže veľké nádeje na ďalší „reset“ sú zmarené a náklonnosť Trumpa je nepredvídateľná a skrýva viacero rizík. Nový Kongres sľubuje toho istého ešte viac: viac sankcií, viac vyšetrovaní, viac obvinení zo spojenia Trump-Rusko. Hovorí sa teda, že angažovanie sa s Trumpom je zbytočné – najmä, keď republikáni utrpeli straty v utorkových tzv. medzi-voľbách. Problémom pri takejto analýze je to, že úplne sa stráca to, čo Putin vidí v Trumpovi. Investícia ruského vodcu do amerického prezidenta má málo spoločného s Kongresom, alebo s americkou politikou voči Rusku alebo, či Republikánska strana prehrala alebo vyhrala v týchto voľbách. Pre Putina predstavuje Trump nový smer v zahraničnej politike USA. Putin považuje za pozitívne pre Rusko to, že Trump narúša globálny systém, ktorý Spojené štáty garantovali od skončenia studenej vojny. Donald Trump nahrádza liberálny univerzalizmus verziou veľmocenskej politiky, ktorá sa nezameriava na podporu hodnôt preferovaných Spojenými štátmi. Ide o politiku sily – ale zreteľne preferovanú pred politikou hodnôt – umožňujúcou kompromis.
V tomto Trump – pri všetkým jeho výstrednostiach a rozporoch – je pre Rusko najvhodnejší – priateľsky naklonený americký líder, na akého Putin pravdepodobne narazil. Nie je to kvôli osobitnej náklonnosti, ktorú má 45. americký prezident voči Rusku. Jednoducho povedané: Rusko pre Trumpa nie je hlavným problémom Ameriky. Trump chce „veľkú Ameriku“, najsilnejšiu mocnosť sveta, ktorá sa zameriava hlavne na to, čo považuje za svoje vlastné národné záujmy. Putinovi to nevadí: v skutočnosti taká Amerika by bola pre Rusko ideálna. Pre Moskvu je najdôležitejšie to, že Washington myslí na svoje vlastné záležitosti a nesnaží sa predpisovať iným. Dokonca aj sústredenie Trumpa na rivalitu veľmocí – vrátane Ruska – je tiež Putinovi vítané. Jednak z toho dôvodu, že sa zhoduje s jeho vlastným realistickým pohľadom na medzinárodné vzťahy. A po druhé preto, že uznáva veľmocenský status Ruska.
Prechod Spojených štátov z univerzalistickej na nacionalistickejšiu pozíciu sa vlastne začal obmedzením politiky prezidenta Baracka Obamu. Výrazne sa zrýchlil za Trumpa, ktorého činy transformujú svet smerom k multipolarite. Európski spojenci Ameriky, ktorí dlho strácali svoju strategickú suverenitu pre Washington, sa obávajú. Putin cíti, že ho oslobodzujú snahy Trumpa redukovať záväzky USA voči ich spojencom. Ruský prezident tiež nepochybne vie, že takto končia veľké ríše: nepremožiteľné zvonku, ale tí v strede strácajú záujem niesť bremeno hegemónie alebo vodcovstva. Preto Putin – „zručný politik tu a teraz“ – si nemôže dovoliť luxus prispôsobovať sa Trumpovmu prezidentstvu a čakať: nemá dôvod vyhýbať sa Trumpovi. Keď Putin prišiel k moci pred takmer 19 rokmi, možno to vyzeralo tak, že mnohé zo sveta 20. storočia prechádzalo do 21. storočia a Moskva si „vybrala iné dvere.“ Teraz väčšina sveta nasleduje ruskú voľbu, vrátane Trumpovej administratívy. Podľa názoru Dmitrija Trenina napriek všetkým mocenským odlišnostiam a rozdielnym záujmom Kremeľ a Biely dom hovoria teraz rovnakým jazykom.
V takomto kontexte riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrij Trenin si v americkom časopise Politico položil otázku, v čom spočíva takéto zdanlivo nelogické správanie „silného muža“ z Kremľa ? Uznávaný analytik sa domnieva, že možno ruský prezident si už vybral víťaza – a tým je Trump. Vo svojich nedávnych verejných vyjadreniach – na Valdajskom klube v Soči – Putin sa zmienil o tom, že keď Trump získa svoje druhé funkčné obdobie v roku 2020, bude slobodnejší, aby mohol stabilizovať a normalizovať vzťahy s Ruskom. Putin určite dúfa, že investícia, ktorú vkladá do Trumpa, sa vyplatí – a preto je pripravený byť trpezlivý. Samozrejme, to neznamená, že Putin dosiahne Trumpove znovuzvolenie – opakovanie prevratu, o ktorom sú mnohí v USA presvedčení, že ho vykonal. Skôr sa spolieha na to, že Trump naznačuje, že by mohol byť pre Moskvu prezidentom Spojených štátov vhodnejším, ako iní.
Mnohým v ruskej zahraničnopolitickej komunite je jasné, že Kongres už „zabalil“ Trumpove postoje k sankciám, takže veľké nádeje na ďalší „reset“ sú zmarené a náklonnosť Trumpa je nepredvídateľná a skrýva viacero rizík. Nový Kongres sľubuje toho istého ešte viac: viac sankcií, viac vyšetrovaní, viac obvinení zo spojenia Trump-Rusko. Hovorí sa teda, že angažovanie sa s Trumpom je zbytočné – najmä, keď republikáni utrpeli straty v utorkových tzv. medzi-voľbách. Problémom pri takejto analýze je to, že úplne sa stráca to, čo Putin vidí v Trumpovi. Investícia ruského vodcu do amerického prezidenta má málo spoločného s Kongresom, alebo s americkou politikou voči Rusku alebo, či Republikánska strana prehrala alebo vyhrala v týchto voľbách. Pre Putina predstavuje Trump nový smer v zahraničnej politike USA. Putin považuje za pozitívne pre Rusko to, že Trump narúša globálny systém, ktorý Spojené štáty garantovali od skončenia studenej vojny. Donald Trump nahrádza liberálny univerzalizmus verziou veľmocenskej politiky, ktorá sa nezameriava na podporu hodnôt preferovaných Spojenými štátmi. Ide o politiku sily – ale zreteľne preferovanú pred politikou hodnôt – umožňujúcou kompromis.
V tomto Trump – pri všetkým jeho výstrednostiach a rozporoch – je pre Rusko najvhodnejší – priateľsky naklonený americký líder, na akého Putin pravdepodobne narazil. Nie je to kvôli osobitnej náklonnosti, ktorú má 45. americký prezident voči Rusku. Jednoducho povedané: Rusko pre Trumpa nie je hlavným problémom Ameriky. Trump chce „veľkú Ameriku“, najsilnejšiu mocnosť sveta, ktorá sa zameriava hlavne na to, čo považuje za svoje vlastné národné záujmy. Putinovi to nevadí: v skutočnosti taká Amerika by bola pre Rusko ideálna. Pre Moskvu je najdôležitejšie to, že Washington myslí na svoje vlastné záležitosti a nesnaží sa predpisovať iným. Dokonca aj sústredenie Trumpa na rivalitu veľmocí – vrátane Ruska – je tiež Putinovi vítané. Jednak z toho dôvodu, že sa zhoduje s jeho vlastným realistickým pohľadom na medzinárodné vzťahy. A po druhé preto, že uznáva veľmocenský status Ruska.
Prechod Spojených štátov z univerzalistickej na nacionalistickejšiu pozíciu sa vlastne začal obmedzením politiky prezidenta Baracka Obamu. Výrazne sa zrýchlil za Trumpa, ktorého činy transformujú svet smerom k multipolarite. Európski spojenci Ameriky, ktorí dlho strácali svoju strategickú suverenitu pre Washington, sa obávajú. Putin cíti, že ho oslobodzujú snahy Trumpa redukovať záväzky USA voči ich spojencom. Ruský prezident tiež nepochybne vie, že takto končia veľké ríše: nepremožiteľné zvonku, ale tí v strede strácajú záujem niesť bremeno hegemónie alebo vodcovstva. Preto Putin – „zručný politik tu a teraz“ – si nemôže dovoliť luxus prispôsobovať sa Trumpovmu prezidentstvu a čakať: nemá dôvod vyhýbať sa Trumpovi. Keď Putin prišiel k moci pred takmer 19 rokmi, možno to vyzeralo tak, že mnohé zo sveta 20. storočia prechádzalo do 21. storočia a Moskva si „vybrala iné dvere.“ Teraz väčšina sveta nasleduje ruskú voľbu, vrátane Trumpovej administratívy. Podľa názoru Dmitrija Trenina napriek všetkým mocenským odlišnostiam a rozdielnym záujmom Kremeľ a Biely dom hovoria teraz rovnakým jazykom.