31. augusta 2020

Svetová poľovačka na jednu z najznámejších špionážnych sietí – mená mŕtvych umožňujú vytvárať novú identitu agentov

Studená vojna sa už dávno skončila, ale špióni – ktorí patrili k nenahraditeľným bojovníkom na tajných frontoch tejto vojny – zostávajú zaujímavými postavami tohto historického obdobia. Patrí medzi nich aj plukovník sovietskej rozviedky Konan Molodyj, ktorého 23. marca 1961 odsúdili v Londýne za špionáž na 25 rokov väzenia. Jeho kauza bola vtedy na prvých stránkach britských a americký novín, ale ešte pod jeho „ľavým“ menom Gordon Lonsdale. Sovietsky rozviedčík pôsobil totiž s kanadským pasom na meno chlapca, ktorého matka sa so svojím manželom rozviedla a po rozvode sa odsťahovala so Sovietskeho zväzu, kde jej syn neskôr zomrel. Prvá správa KGB – teda sovietska rozviedka s použitím identity mŕtveho Lonsdala vyslala Molodého v roku 1953 do Kanady, kde si vytvoril legendu, aby sa mohol dostať ako kanadský občan do Veľkej Británie. Riadil sieť sovietskych špiónov, až kým ho britská kontrarozviedka MI5 na základe upozornenia CIA nezatkla a spolu s ďalšími štyrmi sovietskymi špiónmi nepostavila pred súd. Svoj osud vylíčil Molodyj v knihe, vydanej v roku 1990 v moskovskom vydavateľstve Orbita pod jeho „ľavým“ menom – Gordon Lonsdale: Moja profesia – rozviedčík. Pri tejto príležitosti sovietska pošta vydala aj známku s jeho portrétom.

Čítaj viac »

27. augusta 2020

Pre Putina je rebélia v Bielorusku udalosť s globálnymi následkami – Moskva situáciu prioritne nevníma ako intrigy Západu

Aktuálny postoj Kremľa k vývoju v Bielorusku naznačil ruský prezident Vladimír Putin v rozhovore pre televízny kanál Rusko-24, v ktorom zaujal najmä priznaním, že prezident Alexander Lukašenko ho požiadal, „aby som vytvoril určitú rezervu príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní. A urobil som to. Ale tiež sme sa zhodli na tom, že sa nebude využívať, kým sa situácia nevymkne spod kontroly.“ Podľa Putina sa bieloruské orgány činné v trestnom konaní správajú dosť zdržanlivo. Zastáva tiež názor, že jeho krajina sa vo vzťahu k udalostiam v Bielorusku správa omnoho zdržanlivejšie a neutrálnejšie ako mnoho iných krajín, pričom spomenul Európanov a Američanov. Moskva vychádza z predpokladu, že všetci aktéri politickej krízy v Bielorusku – povedané Putinovými slovami – „sú dostatočne dôvtipní a bez extrémov, aby našli spôsob, ako postupovať, ak ľudia vyjdú do ulíc, musíme s tým počítať, počúvať, reagovať.“

Čítaj viac »

25. augusta 2020

Zadrží Vladimír Putin „železnú päsť“ Alexandra Lukašenka ? – alebo sa bieloruský prezident spolieha na svojho staršieho syna Viktora ?

Riaditeľ Centra pre strategické a zahraničnopolitické štúdie v Minsku Arsenij Sivickij minulý týždeň tvrdil, že „podpora Kremľa Lukašenkovi nie je taká jednoznačná, ako by sa mohla javiť bezprostredne po voľbách.“ Podľa jeho názoru medzi Moskvou a Západom existuje zhoda v tom, že bieloruská kríza by sa mala vyriešiť tak, aby Bielorusko zostalo vo sfére vplyvu Ruska a budúci politický režim v Bielorusku by nevytváral Európanom problémy z hľadiska ich bezpečnosti. Ako príklady možného riešenia situácie uvádzal dva príklady. Jeden z modelov sa uplatnil počas ústavnej krízy v Moldavsku v roku 2019, kde Kremeľ spolu so západnými partnermi vytvorili antioligarchickú koalíciu a vytlačili z politickej scény opozičnú Demokratickú stranu a jej šéfa – miliardára Vlada Plahotniuca. Druhý model použitý v politickej kríze v roku 2018 v Arménsku vyvrcholil revolúciou, ktorá nastolila demokratickú vládu Nikolu Pašinjana. Ruská vojenská prítomnosť v Arménsku aj po vnútropolitických zmenách ďalej pokračuje a vzťahy s Ruskom sa zachovali v zhode s historickými tradíciami.

Čítaj viac »

19. augusta 2020

Opozícia v Minsku sa nezaoberá odchodom z aliančných štruktúr s Ruskom – je reálny model „finlandizácie“ Bieloruska ?

Konflikt medzi autokratom Alexandrom Lukašenkom a väčšinou občanov Bieloruska – ktorí sa vzbúrili proti sfalšovaným výsledkom prezidentských volieb – dostal sa do kritického štádia neistoty, keď sa množia prognózy i špekulácie, ale zatiaľ si nikto netrúfa s určitosťou predvídať, ako režim posledného európskeho diktátora skončí. Racionálnejšie uvažujúci analytici nepochybujú o tom, že Moskva zasahuje do záležitostí Bieloruska – zatiaľ ešte na strane Lukašenka – avšak ani nepochybujú o tom, že ruský prezident Vladimír Putin predstiera možnosť vojenského zásahu, aby vymámil čo najväčšie politické ústupky od predstaviteľov Európskej únie, zainteresovaných na zmene režimu v Minsku v prospech víťaznej kandidátky opozície Sviatlany Cichanovskej. Ruské špeciálne služby dôverne poznajú situáciu v krajine, takže namiesto „násilného“ scenára Kremeľ akceptuje každé riešenie, len aby sa nezaplietol do konfliktu, potenciálne plodiaceho nepríjemné komplikácie v širšom geopolitickom rámci – možno aj nepríjemnosti na politickej scéne v Rusku.

Čítaj viac »

13. augusta 2020

Špekulácie o predčasných voľbách sú mlátením prázdnej slamy – politici sa stali „otrokmi“ prieskumov verejnej mienky

Vláda Igora Matoviča úraduje iba necelých päť mesiacov, ale opakovane i napriek krátkemu obdobiu jej existencie sa objavujú názory, že by ju mala vystriedať nová administratíva – a to na základe volieb iniciovaných referendom. Takýto názor slúži iba na balamútenie trochu jednoduchších ľudí a vyvolávanie politických vášní, ktoré by mali pomôcť niektorým skrachovaným politikom, aby celkom nezapadli prachom zabudnutia. Iná špekulácia o predčasných voľbách pochádza z propagandistickej dielne podaktorých opozičných fanatikov, ignorujúcich známy fakt, že najlepším tmelom koaličných vzťahov je podiel na vládnej moci. Teda rozpad súčasnej vládnej koalície teraz nehrozí, avšak problematické vládnutie Igora Matoviča odôvodnene nastoľuje pochybnosti, či jeho vláda spoľahlivo a efektívne rieši problémy Slovenska, súvisiace s dopadmi pandémie na našu krajinu. A to nielen Matovičovi oponenti na politickej scéne, ale aj osobnosti naklonené jeho vláde sú znepokojení tým, ako nekoncepčne a nesystémovo pristupuje k hľadaniu východísk z krízovej situácie.

Čítaj viac »

6. augusta 2020

Prípad Lukáša Kyselicu by nemal „zapadnúť prachom“ – premiér Igor Matovič by ho mal nechať preveriť na „detektore lži“

Nepríjemnú kauzu bývalého štátneho tajomníka ministerstva vnútra Lukáša Kyselicu by premiér Igor Matovič najradšej „zamietol pod koberec,“ aby nespochybňovala ešte viac bezúhonnosť jeho vládnej koalície, naštrbenú plagiátorskými škandálmi troch ústavných činiteľov – a „sfúkol“ tiež trápnu „bublinu“ okolo tzv. odpočúvania Govnetu, ktorú predseda vlády i jeho vicepremiérka fanfarónsky označili za slovenský „Watergate.“ Ale ani predstavitelia mimoparlamentných politických strán nenechávajú „Kyselicov prípad“ zapadnúť prachom zabudnutia a pripomínajú verejnosti, že vôbec nejde o malichernú „banalitu.“ Predsedníčka strany Progresívne Slovensko Irena Biháriová spolu s jej straníckym kolegom Braňom Vančom podali podnet Výboru Národnej rady SR na kontrolu Vojenského spravodajstva, aby dôkladne prešetril okolnosti a konanie Kyselicu, ktorý „v rovnakom čase pôsobil ako aktér politickej súťaže a kandidát za stranu OĽaNO a súbežne s tým aj ako tajný agent vo Vojenskom spravodajstve.“ Predseda ďalšej mimoparlamentnej strany Dobrá voľba Tomáš Drucker tiež „priložil polienko“ k afére v súčasnosti už poslanca Lukáša Kyselicu; požiadal Generálnu prokuratúru SR, aby preverila, či v tomto prípade nedošlo „k viacerým trestným činom, a to zneužívania právomoci verejného činiteľa, neprekazenie trestného činu alebo ohrozeniu utajovanej skutočnosti.“

Čítaj viac »

4. augusta 2020

Kríza dôvery medzi Minskom a Moskvou sa ďalej prehlbuje – vládna strana Jednotné Rusko označila Lukašenka za „parazita“ a „vyžírku“

Bez ohľadu na to, aká je pravda o zatknutí údajných ruských žoldnierov v Bielorusku, nemôže incident zahmliť hlavný problém vo vzťahoch medzi Minskom a Moskvou: dlhotrvajúcu krízu vzájomnej dôvery. Existuje veľa verzií toho, čo sa skutočne stalo, že došlo k zatknutiu tridsiatich troch Rusov – údajne žoldnierov – v lokalite mimo bieloruského hlavného mesta Minsk. Nehľadiac na fakty je incident väčšou ranou dôvere medzi dvoma spojencami, než akýkoľvek ich spor o ropu a plyn. Obvinenia z prítomnosti zahraničných bojovníkov v krajine sa pravidelne objavujú vo verejnej diskusii v Bielorusku – buď pred voľbami alebo počas protivládnych protestov. Je to jednoduchý systém, ktorý poskytuje príležitosť demonštrantom dvakrát premýšľať o ich bezpečnosti ešte skôr, ako sa vydajú do ulíc; dáva to tiež orgánom štátnej moci argumenty pri ospravedlňovaní použitia preventívnej sily na ochranu ľudí pred „teroristickými útokmi a provokáciami.“

Čítaj viac »

31. júla 2020

Prezidentka Čaputová „prefackala“ premiéra Matoviča – ekonomiku vníma optikou majiteľa regionálnej firmy z Trnavy

Bilancia Igora Matoviča po štyroch mesiacoch strávených vo funkcii predsedu vlády Slovenskej republiky nevyznieva príliš optimisticky. Po nepríjemných plagiátorských aférach premiéra a jeho koaličných kolegov prišiel škandál s jeho nie príliš chytrým štátnym tajomníkom na ministerstve vnútra, ktorý na tlačovej konferencii nedokázal inteligentne reagovať ani na jednu novinársku otázku. O bombasticky nafúknutej afére s odhalením údajného odpočúvania štátnej komunikačnej siete Govnet sa za sedem týždňov od dramatického zásahu NAKA verejnosť nedozvedela nič, čo by mohlo byť argumentom v prospech Matovičovho vyhlásenia o tejto „slovenskej afére Watergate.“ Čo je pre premiéra ešte horšie – svojimi infantilnými statusmi na sociálnej sieti Facebook stratil vážnosť u priemerne vzdelaných ľudí, ktorí očakávajú od takého vysokého ústavného činiteľa dôstojnejšiu formu verejnej komunikácie. Ani vo vzťahu k novinárskej komunite sa mu nepodarilo vytvoriť si prijateľnú pozíciu voči médiám a za pomerne krátky čas sa dopracoval v tejto rovine asi tam, kde bol Robert Fico na konci svojej dráhy premiéra.

Čítaj viac »

25. júla 2020

Koaliční „poškrabkovia“ SaS a Za ľudí „stiahli chvosty“ – je zdvorilé označiť premiéra Matoviča za „hlúposráča“ ?“

Čím viac času plynie od parlamentnej debaty o odvolaní Igora Matoviča z funkcie predsedu vlády, tým viac si občan Slovenskej republiky uvedomuje pocit prázdnoty a pesimizmu, ktorý sa človeka zmocní, keď si spomenie na tento politický „cirkus.“ Bol to obvyklý opozičný rituál, aké z minulého obdobia už poznáme. Odzneli už mnohokrát zopakované slová o známych hriechoch Igora Matoviča i často omieľané vyhrážky adresované politikom strany Smer-SD. Ale aj tak išlo o „mlátenie prázdnej slamy“, pretože to všetko, čo odznelo 23., resp.24. júla tohto roku v pléne Národnej rady Slovenskej republiky, občania už niekoľkokrát počuli alebo čítali. Podpredseda Občianskej konzervatívnej strany Juraj Petrovič – ktorý patrí medzi výrazných kritikov Smer-u – ešte pred politickým cirkusom v parlamente v súvislosti s necnosťami Igora Matoviča si otvorene posťažoval na jeho amatérske vnímanie politiky a kritickú glosu na túto tému označil nadpisom „Hlúposráč ?“

Čítaj viac »

23. júla 2020

Na prahu studenej vojny – Československé vojenské výzvedné spravodajstvo v rokoch 1945-1946

Rozumieť fungovaniu spravodajských služieb v súčasnosti nemožno bez toho, aby sme sa neponorili do sveta špionáže v minulosti, aby sme chápali ich reálny vplyv na dianie v spoločnosti a pochopili princípy fungovania spravodajských služieb v skutočnom svete. V takomto kontexte sa žiada vyzdvihnúť činnosť historika Mateja Medveckého, ktorý napísal už mnoho vedeckých monografií, štúdií a článkov venovaných tejto téme, pričom sa týkajú spravodajských aktivít primárne sa viažucich na Slovensko a ich hodnota spočíva v tom, že vznikli predovšetkým na základe dôkladného štúdia archívnych fondov i pamätí aktérov spravodajskej činnosti. Verejnosť i odborníkov prvýkrát upútal pred 13 rokmi monografiou „Spravodajské eso slovenského štátu: kauza Imrich Sucký.“ Nie menej bola zaujímavá aj jeho štúdia „Červená kapela na Slovensku ?“ – venovaná súvislostiam aktivít legendárnej sovietskej agentúrnej skupiny z obdobia II. svetovej vojny, ktorú uverejnil pražský Ústav pro studium totalitních režimů v časopise Securitas Imperii pred troma rokmi.

Čítaj viac »