Väčšina občanov po parlamentných voľbách na Slovensku vo februári tohto roku sa naivne domnievala, že nastúpi vláda, v ktorej budú bezúhonní politici, kompetentní a pripravení riešiť problémy spôsobené politikou predchádzajúcich vlád. Nešlo len o „hriechy“ Ficovej vlády, ale o totálnu zmenu kompradorského systému, plodiaceho korupciu, klientelizmus a partokraciu – ako to fungovalo na Slovensku od čias Vladimíra Mečiara. I keď kabinet Igora Matoviča nastupoval v ťažkých časoch začínajúcej pandémie, zložitá situácia spoločnosti neospravedlňovala diletantizmus a nekompetentnosť niektorých činiteľov koaličného kabinetu. Ešte stále však časť verejnosti verila, že sa nová exekutíva naučí, ako kvalifikovane spravovať štát a naštartovať potrebné systémové zmeny. A teraz prišli plagiátorské kauzy ústavných činiteľov, ktoré odkrývajú plytkosť ich intelektuálnej erudície a morálne zlyhanie.

Kauza predsedu parlamentu Borisa Kollára ukázala morálny stav našej spoločnosti v negatívnom svetle a potvrdila názor, že politici sa neriadia deklarovanými zásadami, ale ohľadmi na ich mocenské záujmy. Ako najväčší farizej v tejto situácii sa neprejavil Juraj Šeliga – ako pomenoval svojho koaličného partnera Kollár – ale premiér Igor Matovič, ktorý sa postavil na obranu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky demagogickým spôsobom, aký nie je hodný predsedu vlády. Ani neprekvapuje, že v súvislosti s Matovičom spomenul jeden z politológov ako jeho charakteristiku „disociálnu poruchu osobnosti,“ čo nie je príliš lichotivé. U osôb s takouto diagnózou sa prejavuje neotrasiteľný a trvalý postoj nezodpovednosti a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom. Medzi ich vlastnosti patrí výrazná tendencia zvaľovať vinu na iných, ale poskytovať pritom rôzne racionalizácie vlastného správania, ktoré privádza jednotlivca do konfliktov so spoločnosťou. Ako keby tieto slová boli šité na mieru správaniu Igora Matoviča, keď útočil kvôli Borisovi Kollárovi na jeho koaličných partnerov a spochybňoval lojalitu poslancov vládnej koalície tvrdeniami, že by si ich mohol kúpiť opozičný Smer-SD.

Aféra predsedu Národnej rady Slovenskej republiky Borisa Kollára kvôli jeho plagiátu dokresľuje nielen jeho pochybný morálny profil, ale svedčí aj o tom, že predseda vlády Igor Matovič svojou intelektuálnou úrovňou a nedostatkom zrelého politického úsudku nespĺňa kritériá, ktoré sú kladené na lídra vládnej strany, zodpovednej za koalíciu riadiacu exekutívu tejto krajiny. Matovičove nelichotivé charakteristiky uviedli už iní, avšak žiada sa pripomenúť, že jeho aktuálne počínanie ako advokáta Borisa Kollára strategicky ohrozuje jeho politické vyhliadky do budúcnosti. Dostáva sa do pozície Vladimíra Mečiara, ktorého voliči síce uverili jeho bájke o „samoúnose“ Michala Kováča ml., ale samotný Mečiar sa kvôli tomuto gangsterskému činu dlhodobo ocitol bez koaličného potenciálu, až kým sa ho v roku 2006 neujal pri zostavovaní svojej prvej vlády predseda strany Smer-SD Robert Fico a vo svojom kabinete pridelil Mečiarovým nominantom dve kreslá.

Premiérovi Igorovi Matovičovi akosi politický osud nepraje. Po víťazstve v parlamentných voľbách nemohol začať s radikálnymi zmenami, ktoré avizoval v rámci svojho programu boja proti korupcii, ale všetku energiu musel vrhnúť do boja proti „hnusobe“ – koronavírusu – dovtedy nepoznanému nepriateľovi. A teraz – pár dní predtým, keď by chcel pri príležitosti 100 dní trvania svojej vlády prezentovať úspechy boja s pandémiou – má na krku škandál jeho hlavného koaličného partnera. Bojí sa o budúcnosť svojej vlády, a preto rezignoval na nekompromisnú zásadovosť, akou sa vychvaľoval na svojich opozičných mítingoch. Keď sedem rektorov slovenských vysokých škôl kategoricky konštatovalo, že plagiát Borisa Kollára je neakceptovateľný, hodil ich stanovisko za hlavu. Ani kritické hlasy z radov koaličných partnerov ho nepriviedli k tomu, aby vyzval predsedu strany Sme rodina k odstúpeniu z funkcie predsedu Národnej rady Slovenskej republiky.

Propagandisti, povrchní analytici a trochu jednoduchší voliči produkujú v súvislosti s odchodom Petra Pellegriniho zo strany Smer-SD plytké a čierno-biele hodnotenia tohto kroku posledného premiéra v histórii tejto strany. Ale dôkladnejší pozorovatelia politickej scény na Slovensku už na jeseň minulého roku, keď vtedajšia ministerka zdravotníctva Andrea Kalavská s podporou Pellegriniho bojovala o reformu nemocníc – tzv. stratifkáciu – vedeli, že výhrady predsedu Smer-u Roberta Fica proti tomuto riešeniu sú v skutočnosti vyústením konfrontačného vzťahu medzi Ficom a jeho nástupcom vo funkcii premiéra. Logika vývoja tohto vzťahu napovedala, že Pellegrini v príhodnej situácii ukončí tento stav a vykročí vlastnou politickou cestou. Téma stratifikácie nemocníc nebola jediná téma, kde došlo k „čelnej zrážke“ týchto dvoch politikov. Antagonistický charakter straníckeho partnerstva Fico-Pellegrini sa prejavil pri viacerých príležitostiach. Celkom zrejmý bol vtedy, keď si kvázi-politik Andrej Danko dovolil znevažujúcim tónom oponovať premiérovi koaličného kabinetu a šéf strany Smer-SD sa ho ani slovom nezastal. V takomto kontexte bolo logické predpokladať, že Peter Pellegrini hľadá iba vhodný moment, aby konfrontáciu s Ficom ukončil razantným spôsobom.