Ukrajinské oslobodenie mesta Cherson začiatkom novembra bolo viac než len dramatickým vojenským víťazstvom. Ukrajina pri víťazstve na bojisku označila ruského prezidenta Vladimíra Putina za klamára. Len dva mesiace predtým Putin verejne vyhlásil Cherson a ďalšie ukrajinské územia za súčasť Ruska, čím ich implicitne umiestnil pod ruskú jadrovú ochranu. Putin dúfal, že strach z jadrového útoku prinúti Ukrajinu, aby situáciu nebrala na ľahkú váhu a donútila svojich podporovateľov ustúpiť. Jeho plán nevyšiel. Cherson pravdepodobne nebude koncom úspešnej protiofenzívy Ukrajiny. Najväčšia cena leží ďalej na juhu: Krymský polostrov, kde vojna začala v roku 2014. Námestník ukrajinského ministra obrany vyhlásil, že armáda Ukrajiny môže vstúpiť na „Krym do konca decembra“. Takéto poznámky môžu byť úskokom, ktorého cieľom je vystrašiť Rusko. Alebo môžu byť mienené vážne. Oslobodením Chersonu sa Krym určite dostal do zorného poľa Ukrajiny. Rusko môže byť zakopané okolo Krymu, ale ak vojna zatiaľ niečo ukázala, je to, že Rusko môže získať územie a rýchlo ho stratiť. Bitka o Krym je určite možná.

Čím tvrdší a represívnejší je režim ruského prezidenta Vladimíra Putina, tým úspešnejšia sa javí vláda Josifa Stalina obyčajným Rusom. Za päť rokov do roku 2021 sa počet Rusov, ktorí súhlasili s tým, že „Stalin bol skvelý vodca“, zdvojnásobil z 28 na 56 % – podľa prieskumov uskutočnených nezávislým centrom Levada; v tom istom období klesol počet tých, ktorí s týmto tvrdením nesúhlasili, z 23 na 14 %. Od roku 2015 je Stalin počas štátnych sviatkov vyzdvihovaný a diskusia o jeho represiách bola do značnej miery potlačená. O sovietskeho diktátora je taký záujem, že sa niekedy zdá, akoby súperil s Putinom. Pravdepodobnejšie však je, že len slúži ako pomocná ruka z dávnej minulosti a uisťuje svojho novodobého pomocníka, že je na správnej ceste.

Pred šesťdesiatimi rokmi – 22. októbra 1962 – prezident John F. Kennedy v pochmúrnom televíznom prejave vstúpil do éteru a svetu prezradil, že Sovietsky zväz tajne buduje jadrové raketové základne na Kube. Kennedyho prejav znamenal verejný začiatok kubánskej raketovej krízy, nebezpečnej medzinárodnej konfrontácie v otázkach bezpečnosti, spojenectiev a sebaurčenia. Keď sovietsky premiér Nikita Chruščov 28. októbra prostredníctvom Rádia Moskva oznámil, že odstráni rakety, svet si vydýchol a pozorovatelia a aktéri tejto udalosti začali čerpať ponaučenie z tohto zážitku, ktoré bolo pritiahnuté za vlasy. Brat amerického prezidenta Róbert F. Kennedy napísal o kríze memoáre s názvom „Trinásť dní,“ ktoré formovali rozprávanie o kríze po celé generácie. Vyvolalo to falošný dojem, že odhodlanie a tvrdosť USA prinútili Chruščova ustúpiť. Táto mylná lekcia o dôležitosti zaujať pevné stanovisko sa odovzdávala v priebehu desaťročí a šírila sa po celom svete prostredníctvom iných memoárov , odborných kníh a dokonca aj hollywoodskych filmov. Teraz – 60 rokov po raketovej kríze – sa zdá, že prezident Vladimír Putin prijíma Kennedyho chybnú lekciu, že globálne mocnosti môžu určovať bezpečnostné aliancie menších susedov, ak budú konať dostatočne tvrdo. Použitie vojenskej sily na diktovanie zahraničnej politiky menšieho suseda je kontraproduktívne z hľadiska cieľov Putinovej politiky. Takýto prístup je tiež plný nebezpečných neúmyselných následkov.

V súvislosti s pokračujúcim konfliktom na Ukrajine stále častejšie sa objavuje otázka, či by mohla medzi USA a Ruskom vypuknúť jadrová vojna ? Politici a odborníci sa o tom hádajú už viac ako mesiac a zatiaľ neprišli ku konsenzu. Pravdepodobnosť takéhoto tragického vývoja udalostí sa dá odhadnúť matematicky, hovorí Max Tegmark, pôvodca hypotézy, že naša fyzikálna realita je matematická štruktúra – a to, čo neodporuje matematike, je reálne. Švédsko-americký fyzik, kozmológ, profesor Massachusetts Institute of Technology a autor knihy „Our Mathematical Universe and Life 3.0“ – je presvedčený, že v súčasnosti sú šance na jadrový konflikt medzi USA a Ruskom v pomere jedna ku šiestim. Pravdepodobnosť je teda podľa neho približne rovnaká ako pri hraní ruskej rulety.

Počas dvadsiatich rokov, čo je Vladimír Putin v Rusku pri moci, jeho mediálny obraz na Západe sa formoval premysleným úsilím moskovskej propagandistickej mašinérie (od oficiálnych štátnych médií až po prejavy vplyvových agentov) a západných laikov vnímajúcich povrchný obraz ruských vládcov. Zároveň európski politici a odborníci, ktorí o niečo lepšie rozumeli podstate režimu a jeho vývoju, nepripisovali vzniku mýtu o Putinovi žiadnu dôležitosť a neponáhľali sa ho spochybňovať. Táto zdržanlivosť sa vysvetľuje  skôr prostou ľahostajnosťou  (možno časom nie nezištnou sebeckosťou), než súhlasom s vytváraním mýtov alebo aktívnou účasťou na týchto mýtoch. Vlastne vieme, že legendy, ktoré úspešne našli pôvodný preberaný obraz, začínajú žiť vlastným životom a nevzdávajú sa svojich pozícií bez odporu.