Lekcia z kubánskej raketovej krízy by mala inšpirovať súčasnú diplomaciu – Tvrdosť s „oceľovými očami“ nikdy nebola kľúčom k víťazstvu

Pred šesťdesiatimi rokmi – 22. októbra 1962 – prezident John F. Kennedy v pochmúrnom televíznom prejave vstúpil do éteru a svetu prezradil, že Sovietsky zväz tajne buduje jadrové raketové základne na Kube. Kennedyho prejav znamenal verejný začiatok kubánskej raketovej krízy, nebezpečnej medzinárodnej konfrontácie v otázkach bezpečnosti, spojenectiev a sebaurčenia. Keď sovietsky premiér Nikita Chruščov 28. októbra prostredníctvom Rádia Moskva oznámil, že odstráni rakety, svet si vydýchol a pozorovatelia a aktéri tejto udalosti začali čerpať ponaučenie z tohto zážitku, ktoré bolo pritiahnuté za vlasy. Brat amerického prezidenta Róbert F. Kennedy napísal o kríze memoáre s názvom „Trinásť dní,“ ktoré formovali rozprávanie o kríze po celé generácie. Vyvolalo to falošný dojem, že odhodlanie a tvrdosť USA prinútili Chruščova ustúpiť. Táto mylná lekcia o dôležitosti zaujať pevné stanovisko sa odovzdávala v priebehu desaťročí a šírila sa po celom svete prostredníctvom iných memoárov , odborných kníh a dokonca aj hollywoodskych filmov. Teraz – 60 rokov po raketovej kríze – sa zdá, že prezident Vladimír Putin prijíma Kennedyho chybnú lekciu, že globálne mocnosti môžu určovať bezpečnostné aliancie menších susedov, ak budú konať dostatočne tvrdo. Použitie vojenskej sily na diktovanie zahraničnej politiky menšieho suseda je kontraproduktívne z hľadiska cieľov Putinovej politiky. Takýto prístup je tiež plný nebezpečných neúmyselných následkov.

„Pochopenie skutočných ponaučení z kubánskej raketovej krízy objasňuje, že tvrdohlavo stáť na vlastných pozíciách v napätých chvíľach bol nebezpečný postoj vtedy a nebezpečný je aj teraz“ – uviedli vo svojej eseji v denníku The Washigton Post docentka Renata Kellerová z Nevadskej univerzity a Michelle Paranzinová z oddelenia stratégie a politiky na US Naval War College. Autorky eseje uvádzajú, že v skutočnosti to boli veľmocenské zásahy, ktoré vytvárali napätie, a diplomacia, ktorá ho nakoniec utlmila. Rovnako ako Rusko, aj Spojené štáty majú dlhú históriu imperialistických akcií voči menším susedným krajinám. Spojené štáty americké ako námorná veľmoc už po stáročia uznávajú geografický význam Kuby. Koncom 19. storočia to viedlo Spojené štáty k založeniu námornej základne v kubánskom zálive Guantánamo. Po španielskej porážke vo vojne v roku 1898 Spojené štáty odmietli evakuovať ostrov bez záruk, že budú rešpektované ekonomické, politické a vojenské záujmy USA. Rusko je na druhej strane kontinentálna veľmoc obklopená potenciálne nepriateľskými susedmi, ktorí sú schopní obmedziť námorný prístup krajiny na šíre more. Poloha Ukrajiny na pozemných hraniciach Ruska a na pozemnom moste oddeľujúcom Azovské more od Čierneho mora zvýrazňuje geopolitický význam tohto územia pre ruských vodcov siahajúcich až ku Kataríne Veľkej v 18. storočí.

Americké aj ruské nároky v rámci ich vnímaných sfér vplyvu obvykle zdôrazňujú históriu a ideológiu rovnako ako geopolitiku. Od vydania Monroeovej doktríny v roku 1823 USA tvrdili, že sú proti intervencii cudzích mocností na západnej pologuli, a Rooseveltov doplnok k Monroeovej doktríne z roku 1904 sa pokúsil legitimizovať zásah USA, aby zabránil nielen agresii z Európy, ale aj vnútorným nezhodám vnímaným ako hrozby pre ekonomické záujmy USA. Počas  desaťročí po tom, čo Theodor Roosevelt vydal svoj doplnok, on a ďalší vedúci predstavitelia USA otvorene zasahovali do susedných krajín, ktoré vnímali ako nestabilné alebo nezodpovedné. Politika tzv. dobrého susedstva prezidenta Franklina D. Roosevelta z tridsiatych rokov 20. storočia ukončila väčšinu priamych invázií a intervencií, no neukončila ani pokusy USA o kontrolu záležitostí v západnej hemisfére. Počas studenej vojny sa americké tajné operácie v Karibiku a Latinskej Amerike zamerali na to, aby zabránili tomu, aby sa dostal k moci akýkoľvek vodca, ktorý sa považuje za nedôveryhodného pre náklonnosť ku komunizmu, a to aj v prípade, keby sa dostal k moci prostredníctvom legitímnych volebných prostriedkov.

Podobne aj Rusi sa historicky považovali za „veľkých bratov“ alebo „ochrancov“ slovanských národov Európy. Počas studenej vojny si Sovietsky zväz nárokoval vedúce postavenie nad medzinárodným komunistickým hnutím. Poburovalo to vodcov ako boli Josip Broz Tito v Juhoslávii a Fidel Castro na Kube, ktorí sa dostali k moci bez pomoci tankov Červenej armády. Rozhnevalo to aj Mao Ce-tunga, ktorý počas občianskej vojny v Číne získal sovietsku pomoc, ale svoju revolúciu založil na podpore roľníkov, a mohol tak legitímne tvrdiť, že jeho revolučný model je vhodnejší na dekolonizujúce agrárne krajiny.

Obe superveľmoci v období studenej vojny sa pokúšali vnútiť svojim susedom a spojencom ideologickú a politickú uniformitu. Keď sa teda kubánski revolucionári v roku 1959 chopili moci v Havane a začali znárodňovať americký majetok a nadväzovať vzťahy s krajinami socialistického bloku, americkí lídri uplatňovali rôzne taktiky, aby ich priviedli k poslušnosti. Po tom, čo sa ekonomický a politický tlak ukázal ako neúčinný pri ovplyvňovaní kubánskej politiky, prezident Dwight D. Eisenhower a jeho nástupca John F. Kennedy povolili tajnú vojenskú akciu. Bola to invázia v Zátoke svíň na Kubu v apríli 1961 podporovaná Spojenými štátmi.  Pokračujúce snahy USA zosadiť – a dokonca zavraždiť – Castra prostredníctvom operácie Mongoose a ďalších tajných operácií podnietili Nikitu Chruščova ponúknuť svojmu spojencovi jadrové zbrane ako odstrašujúci prostriedok proti americkej agresii. . Hoci sa Kennedy snažil vykresliť nahromadenie sovietskych rakiet na Kube ako náhly, nevyprovokovaný akt agresie, išlo o reakciu na roky zasahovania USA do kubánskych záležitostí a priamu agresiu proti Castrovej revolučnej vláde. Neschopnosť Kennedyho a ďalších amerických lídrov prijať zodpovednosť za úlohu, ktorú zohrali pri spôsobení kubánskej raketovej krízy, im zabránila naučiť sa dôležité lekcie o jej riešení. Historické praktiky veľmocenského intervencionizmu pripravili pôdu pre eskaláciu konfrontácií. Na túto cestu ich priviedlo ignorovanie práv menších krajín na národnú suverenitu a sebaurčenie.

Pri rokovaniach o ukončení raketovej krízy Kennedy a Chruščov prakticky ignorovali požiadavky Fidéla Castra, ktoré zahŕňali zastavenie ekonomického tlaku USA a podvratných aktivít proti Kube, ako aj okamžitú evakuáciu základne Guantánamo. Castrove požiadavky mohli pomôcť pri riešení dlhej histórie akcií USA, ktoré viedli ku kríze a mohli položiť základy pre lepšie vzťahy medzi Kubou a jej najdôležitejším susedom. Namiesto toho Kennedy ignorovaním Castra udržiaval izoláciu Kuby v Amerike a jej potrebu spojencov mimo západnej hemisféry. Chruščov tiež doplatil na to, že ignoroval Castrove požiadavky. Dojem, že Sovietsky zväz zapredal svojho socialistického spojenca, aby upokojil imperialistov, prehĺbil rozdiely, ktoré štiepili komunistický svet, najmä diferencie medzi Sovietskym zväzom a Čínou. Chruščovovi kolegovia v politbyre medzitým považovali výsledok krízy za katastrofu a príklad „bezohľadného avanturizmu“, ktorý demonštroval jeho neschopnosť vládnuť. Generálneho tajomníka komunistickej strany zvrhli pri nekrvavom prevrate len dva roky po raketovej kríze. Hoci sa sovietsko-kubánske vzťahy časom napravili, už nikdy sa neobnovila ich vzájomná dôvera z predkrízového obdobia. Jednou z bolestných lekcií, ktoré sa Kubánci naučili, bolo, že pri kalkuláciách veľmocí ciele a záujmy menších spojencov nezavážili tak, ako sa očakávalo. Ďalšou lekciou, ktorú by si americkí a ruskí lídri mali vziať, je to, že diplomacia – nie neústupčivosť – je najlepší spôsob, ako vyriešiť medzinárodné spory. Hoci Róbert Kennedy a iní tvrdili, že kríza sa skončila pokojne, pretože tvrdý postoj jeho brata prinútil Chruščova ustúpiť, zverejnenie tajných záznamov Bieleho domu a iných utajovaných dokumentov odvtedy dokázalo, že kľúčom k mierovému výsledku bola diplomacia – nie strnulosť.

Róbert Kennedy tajne sľúbil sovietskemu veľvyslancovi vo Washingtone v noci na 27. Októbra 1962, že Spojené štáty v tichosti odstránia svoje jadrové rakety z Turecka, ak Chruščov odstráni sovietske rakety z Kuby. Prezident Kennedy sa verejne zaviazal, že nenapadne Kubu, čo bol významný ústupok, ktorý pomohol zabezpečiť pokračovanie Castrovej vlády. Tieto verejné a súkromné ​​ústupky poskytli Chruščovovi príležitosť na záchranu tváre, ktorú potreboval, aby sa dostal z najnebezpečnejšej situácie, akej kedy ľudstvo čelilo. Dnes má ruská invázia na Ukrajinu potenciál prerásť do ďalšej raketovej krízy. Putinove náznaky o použití takzvaných „taktických“ jadrových zbraní pripomínajú Chruščovovu nukleárnu zručnosť počas studenej vojny. Putinove tvrdenia, že jeho hrozby „nie sú blufovaním“, by sa mali brať vážne. Keď bol Chruščovovi poskytnutý únik z raketovej krízy, prijal ho. Hoci si nemôžeme byť istí Putinovým stavom mysle, aj keď blafuje, splniť jeho hrozby eskaláciou môže byť nebezpečné. Za týchto nebezpečných okolností je kľúčové, aby politici pamätali na skutočné ponaučenia z kubánskej raketovej krízy. Tvrdosť s „oceľovými očami“ nikdy nebola kľúčom k víťazstvu. Namiesto toho sa treba poučiť, že osvietená diplomacia, strategická empatia a ústupky zachraňujúce tvár musia byť v rovnováhe so suverenitou, bezpečnosťou a sebaurčením menších národov.