Kategória: Zo sveta špionáže

Rozumieť fungovaniu spravodajských služieb v súčasnosti nemožno bez toho, aby sme sa neponorili do sveta špionáže v minulosti, aby sme chápali ich reálny vplyv na dianie v spoločnosti a pochopili princípy fungovania spravodajských služieb v skutočnom svete. V takomto kontexte sa žiada vyzdvihnúť činnosť historika Mateja Medveckého, ktorý napísal už mnoho vedeckých monografií, štúdií a článkov venovaných tejto téme, pričom sa týkajú spravodajských aktivít primárne sa viažucich na Slovensko a ich hodnota spočíva v tom, že vznikli predovšetkým na základe dôkladného štúdia archívnych fondov i pamätí aktérov spravodajskej činnosti. Verejnosť i odborníkov prvýkrát upútal pred 13 rokmi monografiou „Spravodajské eso slovenského štátu: kauza Imrich Sucký.“ Nie menej bola zaujímavá aj jeho štúdia „Červená kapela na Slovensku ?“ – venovaná súvislostiam aktivít legendárnej sovietskej agentúrnej skupiny z obdobia II. svetovej vojny, ktorú uverejnil pražský Ústav pro studium totalitních režimů v časopise Securitas Imperii pred troma rokmi.

Pred 79 rokmi – 22. júna – Nemecko vojensky napadlo Sovietsky zväz a prekvapivým útokom zaskočilo sovietskeho diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina, ktorým hitlerovská agresia „otriasla“, hoci zo spravodajských zdrojov dostával informácie o tom, že sa Adolf Hitler na takúto operáciu pripravuje a po víťazstvách v západnej Európe Wehrmacht sústreďuje svoje sily v blízkosti sovietskych hraníc. Archívne fondy spravodajských služieb v Moskve poskytujú nemálo dokumentov, svedčiacich o hrozbe blížiacej sa agresie. Sovietske vojenské velenie však nevyvíjalo žiadne preventívne aktivity, aby čelilo bezprostrednému ohrozeniu, i keď pribúdalo signálov naznačujúcich, že vojna s Nemeckom je neodvratná. Dokonca aj britský premiér Winston Churchill a americký prezident Franklino D. Roosevelt varovali Moskvu pred blížiacim sa útokom na ZSSR, ale Stalin to pripisoval ich snahe zatiahnuť Sovietsky zväz do vojny s Hitlerom.

V decembri 2015 usporiadala Asociácia bývalých spravodajských dôstojníkov spolu s Fakultou práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave medzinárodné sympózium na tému „Potenciál spravodajských služieb proti medzinárodnému terorizmu.“ Medzi jeho lektormi bol aj Peter Púčik, bývalý spravodajský dôstojník, ktorý od roku 1990 až do roku 1999 pôsobil ako príslušník československých a neskôr českých spravodajských služieb. Na sympóziu hovoril o svete islamu, teroristoch a spravodajských službách i operatívnej práci v teréne, kde mal ako jeden z mála účastníkov sympózia bohaté osobné skúsenosti. Vyštudoval arabštinu a orientalistiku na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov v Moskve. Pre nesúhlas s komunistickým režimom nakoniec skončil ako kurič a šofér autobusu. Pomáhal chartistickým disidentom, čo zásadným spôsobom ovplyvnilo jeho osud, ktorý po novembri 1989 vyústil do jeho profesionálnej angažovanosti v spravodajskej komunite. Pred týždňom odišiel Peter Púčik na svoju poslednú misiu, odkiaľ sa už nikto z nás nevracia. Český publicista a esejista Zdeněk Müller – ktorý žije v Paríži – napísal o ňom spomienkový blog, aby ľudia nezabúdali, akými kvalitami oplývali tí, ktorí svoj život venovali bojom na „neviditeľnom fronte špionáže.“

Koncom novembra vyšla v českom preklade kniha známeho britského autora Bena Macintyra – „Špion. A zrádce !“, o ktorej sa zmienil portál Orientácia.sk ešte pred rokom, keď na ňu upozornil britský denník The Times. V recenzii britských novín sa uvádza vyjadrenie známeho autora špionážnych románov Johna Le Carré, že je to „najlepší skutočný príbeh, aký som kedy čítal.“ Hrdinom tejto literatúry faktu je bývalý plukovník KGB Oleg Gordievsky, považovaný za ruský náprotivok britského dvojitého agenta Kima Philbyho. Od roku 1973 pracoval pre britskú rozviedku MI6; odhaľoval sovietskych špiónov a pomáhal zbierať poznatky o tom, ako sovietske vedenie paranoidne hľadalo informácie o tom, že Spojené štáty pripravujú „prvý jadrový úder“, čo vtedy približovalo svet k vojne. MI6 nikdy neprezradila jeho meno partnerom v CIA, čím ochránila svoj zdroj pred sovietskymi špiónmi vo Washingtone, akým bol okrem iných Aldrich Ames. Až keď sa Gordievsky dostal do podozrenia centrály v Moskve v roku 1985, Briti mu pomohli, aby za dobrodružných a riskantných okolností utiekol zo Sovietskeho zväzu na Západ. Význam jeho spravodajskej činnosti ocenil aj prezident Ronald Reagan, ktorý ho v roku 1987 prijal v Bielom dome.

V utorok 3. decembra 2019 sa uskutočnilo v Bratislave už XIII. medzinárodné sympózium Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov, ktorú som kedysi pred 14 rokmi zakladal. Tohto roku témou sympózia boli „Spravodajské služby a hybridné hrozby“, ktoré v súčasnosti prežívajú svoju propagandistickú recykláciu. Najkompetentnejšie sa k téme vyjadril bývalý riaditeľ českej rozviedky – Úradu pre zahraničné styky a informácie – generál Karel Randák, ktorý zdôraznil, že samotné termíny „hybridné hrozby“, resp. „hybridný konflikt“ považuje iba za novodobé výrazy pre klasické metódy, používané temer všetkými spravodajskými službami sveta, a to od počiatku jeho existencie. Randákov referát na sympóziu by si mali prečítať všetci, ktorí pojem „hybridná vojna“ používajú a ktorí ho tiež využívajú na manipuláciu verejnej mienky.

Až donedávna sa na verejnosti nevedelo, že rozviedka komunistického Česko-Slovenska – 1. správa ZNB – vykonávala rozsiahle špionážne operácie v Nórsku. Archiv bezpečnostních složek v Prahe a Ústav pamäti národa v Bratislave uchovávajú tisíce stránok odtajnených dokumentov, kde sú zachytené aktivity agentov rozviedky komunistického Česko-Slovenska v Škandinávii. Štúdiom a analýzou týchto dokumentov sa v Prahe zaoberá Ústav pro studium totalitních režimů a pravidelne informuje o svojej činnosti, zahrnujúcej aj pozoruhodnú publikačnú činnosť. Mimoriadne zaujímavý je aj pravidelne vydávaný Sborník archivu bezpečnostních zložek; okrem iného obsahuje štúdie nielen o fungovaní spravodajského aparátu Štátnej bezpečnosti, ale aj o jeho využívaní ako nástroja politickej perzekúcie a potláčania konšpiračných aktivít odporcov totalitného režimu.

Richard Sorge bol sovietskym špiónom, ktorý získal jedno z najväčších tajomstiev druhej svetovej vojny: presné podrobnosti o Hitlerovej invázii do Sovietskeho zväzu v júni 1941. Prostredníctvom brilantnej špionážnej operácie, ktorá zahŕňala preniknutie na najvyššiu vojenskú a politickú úroveň v Nemecku a v Japonsku, Sorge získal pre Moskvu vojenské plány operácie Barbarossa niekoľko týždňov predtým, ako sa operácia uskutočnila História je plná úvah o tom, čo keby Sorge a jeho špionážna sieť mohli zmeniť smer vojny. Stalin však neveril, že Hitler plánuje inváziu. Hoci dostával podobné varovania aj z iných sovietskych zdrojov – rovnako ako z britských a amerických – najviac boli podozriví ľudia, ktorí nemohli byť zradcovia. Sovietsky vodca nedôveroval Sorgemu, pretože bol presvedčený, že jeho najschopnejší a lojálny agent bol zradcom ochotným prebehnúť na druhú stranu. Stalin sa viac ako väčšina diktátorov spoliehal na tajné služby, ale zriedka veril svojim špiónom – najmä ak mu povedali niečo, čo nechcel počuť. Neurobil žiadne obranné opatrenia a Rusko bolo takmer v priebehu niekoľkých dní vyradené z vojny. Bola to jedna z najhorších vojenských chýb všetkých čias.

Nezávislý český a slovenský analytický a komentátorský internetový portál Argument uverejnil zaujímavé informácie z konferencie o spravodajských službách, ktorú usporiadala 30. januára 2019 Nadácia Železná opona v Európskom dome v Prahe pod atraktívnym názvom „Paradoxy spravodajských služieb.“ Konferenciu moderoval český novinár a spisovateľ Milan Syruček, známy svojimi bohatými medzinárodnými skúsenosťami a publikačnou činnosťou. V diskusnom paneli konferencie bol Jaroslav Bašta – ako disident „vďačný“ objekt ŠtB – ktorý pôsobil po novembri 1989 na poste námestníka riaditeľa FBIS i ministra zodpovedného za spravodajské služby, neskôr verejnosti známy ako veľvyslanec v Moskve. Ďalšími boli generál Andor Šándor, bývalý náčelník Vojenskej spravodajskej služby; Jaromír Novotný – bývalý prvý námestník ministra obrany ČR, neskôr aj veľvyslanec v Indii a v Japonsku; Jan Schneider, bývalý riaditeľ kancelárie Rady vlády ČR pre spravodajskú činnosť; Jiří Růžek, riaditeľ BIS – a Vadim Petrov, prezentujúci sa ako novinár, ale tiež pôsobil na poste riaditeľa kancelárie Rady vlády ČR pre spravodajskú činnosť.

V utorok 18. septembra 2018 vydalo vydavateľstvo Penguin Random House knihu známeho britského autora Bena Macintyra „Špión a zradca“. Slávny spisovateľ špionážnych románov John Le Carré sa o nej vyjadril, že je to „najlepší skutočný príbeh, aký som kedy čítal.“ Hrdinom tejto literatúry faktu je bývalý plukovník KGB Oleg Gordievsky, považovaný za ruský náprotivok britského dvojitého agenta Kima Philbyho. Od roku 1973 pracoval pre britskú rozviedku MI6; odhaľoval sovietskych špiónov a pomáhal zbierať poznatky o tom, ako sovietske vedenie paranoidne hľadalo informácie o tom, že Spojené štáty pripravujú „prvý jadrový úder“, čo vtedy približovalo svet k vojne. MI6 nikdy neprezradila jeho meno partnerom v CIA, čím ochránila svoj zdroj pred sovietskymi špiónmi vo Washingtone, akým bol okrem iných Aldrich Ames. Až keď sa Gordievsky dostal do podozrenia centrály v Moskve v roku 1985, Briti mu pomohli, aby za dobrodružných a riskantných okolností utiekol zo Sovietskeho zväzu na Západ. Význam jeho spravodajskej činnosti ocenil aj prezident Ronald Reagan, ktorý ho v roku 1987 prijal v Bielom dome.

V októbri uplynie sto rokov od narodenia Marcusa Klingberga najväčšieho sovietskeho špióna, ktorého odhalili v Izraeli. Pochádzal zo židovskej rodiny vo Varšave, kde začal študovať medicínu, ale dokončil ju až v Minsku, kam ušiel pred nemeckou inváziou do Poľska. Za vojny slúžil v Červenej armáde a v novembri 1948 sa presťahoval do novovznikajúceho štátu Izrael. V roku 1950 získal hodnosť podplukovníka v izraelskej armáde a venoval sa predovšetkým epidemiologickému výskumu. Od roku 1957 začal pôsobiť v tajnom Izraelskom inštitúte pre biologický výskum, ale popri tom sa stal známym odborníkom v medzinárodnej komunite epidemiológov. Za jeho spravodajskú činnosť v prospech Sovietskeho zväzu mu bol v päťdesiatych rokoch minulého storočia udelený Rad červenej zástavy.