15. augusta 2019

Kroky Moskvy počas ukrajinskej krízy vdýchli nový život NATO – pomohli oživiť imidž Ruska ako vojenského protivníka Západu

Od Igor Cibula

Vladimír Putin je pri moci už dvadsať rokov – ešte nenastal čas zhodnotiť konečné výsledky jeho vládnutia, a to ani v oblasti zahraničnej politiky. Situácia je dynamická, budúcnosť – ako vždy – nepredvídateľná, ale v skutočnosti má dnes Putin stále takmer päť rokov svojho prezidentského mandátu a – ako sa teraz zdá – nedá sa určiť doba, po uplynutí ktorej zostane naďalej najvplyvnejšou politickou osobnosťou v Rusku. Je však zrejmé, že Putinova éra v ruskej histórii sa blíži k záveru a pokus pochopiť, čo sa za týchto 20 rokov udialo, je nielen užitočný, ale aj potrebný vzhľadom na zmeny, ktoré sú v budúcnosti nevyhnutné.

Podľa riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie a člena ruskej Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Dmitrija Trenina líniu zahraničnej politiky Putina možno posudzovať na základe rôznych okolností a kritérií. Dá sa vychádzať z toho, že samotný prezident od roku 1999 sledoval dva hlavné ciele: zachovať jednotu Ruska a obnoviť jeho postavenie veľmoci na svetovej aréne. Podarilo sa mu to. Zvrchovanosť ústrednej vlády bola potvrdená na celom území Ruskej federácii. Samotné Rusko na prelome 21. Storočia bolo  takmer vyradené z kalkulácií pri globálnom vyrovnaní síl, až po uplynutí pol druhej dekády neskôr sa vrátilo na globálnu scénu ako jeden z najväčších a najaktívnejších geopolitických a vojenských hráčov. Z hľadiska stanovených cieľov sú to nesporné úspechy, hoci centralizácia štátnej moci a postavenie veľmoci neboli lacné. Budovanie mocenskej vertikály prebiehalo na autoritárskom základe, čo je tradičné pre Rusko. Politický režim, ktorý nahradil chaos deväťdesiatych rokov, sa však nemohol rozvinúť do plnohodnotného štátu: slúži predovšetkým záujmom úzkych elít a využíva zdroje krajiny na osobné a skupinové účely. Vzhľadom na postupné, ale hmatateľné zvýšenie občianskeho povedomia Rusov, v budúcnosti to predstavuje vážne problémy. Treba tiež vziať do úvahy, že k potvrdeniu Ruska ako veľmoci došlo v podmienkach obnovenej konfrontácie s USA, čo znamená dlhý a nerovný boj.

Dmitrij Trenin konštatuje, že dedičstvo Vladimíra Putina v oblasti zahraničnej politiky je obrovské a rozmanité. Jej formovanie bol zložitý a kontroverzný proces, zahraničná politika Moskvy sa viackrát zmenila. V roku 2000 sa Putin aktívne pokúšal o členstvo Ruska v NATO; v roku 2001 – v snahe stať sa dôležitejším spojencom USA – nariadil poskytnúť americkým jednotkám v Afganistane všetku pomoc a podporu; Putin – ktorý sa postavil za Veľkú Európu od Lisabonu po Vladivostok –  nielenže predniesol v nemčine prejav v Bundestagu, kde oznámil rozhodnutie o európskej voľbe Ruska, ale aj vytrvalo sa snažil o výmenu kapitálu, aby sa vytvoril spoločný hospodársky priestor. Podľa Trenina dedičstvo Putina sa bude ešte dôkladne študovať a analyzovať. Z praktického hľadiska je dnes zmysluplné sa na to pozerať cez prizmu nasledujúcich otázok: Čo má trvalý význam a malo by sa zachovať pre budúcu generáciu ruských vodcov? Čo je potrebné zmeniť a rozvíjať? Čo je lepšie odmietnuť?

Bilanciu Putinovho dedičstva začína Trenin najprv úspechmi. Skutočnosť, že za Putina obnovila Ruská federácia svoju reálnu suverenitu, je fakt. Prudký nárast cien ropy v roku 2000 umožnil krajine odštartovať hospodársky rast už na novom kapitalistickom základe vytvorenom v deväťdesiatych rokoch a bez vonkajšej finančnej závislosti. Znárodnenie veľkej časti ropného priemyslu v polovici roku 2000 položilo základy koordinovanej energetickej politiky. Reforma ozbrojených síl v prvej polovici roku 2010 poskytla Kremľu účinný nástroj na ochranu a presadzovanie štátnych záujmov krajiny. Stabilná podpora Putina od väčšiny obyvateľstva zabezpečila stabilitu moci. Politická vôľa prezidenta prostredníctvom mocenskej vertikály zabezpečovala jednotu politiky.

Rovnako je zrejmé, že Rusko začiatkom 21.storočia znovu získalo faktické postavenie veľmoci.  V moderných podmienkach je to štát odolný voči vonkajšiemu tlaku a schopný udržiavať nezávislý politický smer a – ak je to potrebné – brániť sa bez vonkajšej pomoci. Pokusy Ruska dosiahnuť v období rokov 1990-2000 autonómne postavenie v rámci euroatlantického systému koncentrovaného na Spojené štáty boli neúspešné. Ruská elita i spoločnosť ako celok neakceptovali líderstvo USA – nevyhnutnú podmienku pre integráciu do západného systému. Rusko  tiež nedokázalo vybudovať si svoje vlastné mocenské centrum v Eurázii, hlavne kvôli neochote vedenia bývalých sovietskych republík uznať velenie z Moskvy. Preto teda Rusko nevyhnutne potrebuje status krajiny nezávislej aj osamelej.

Zlyhanie týchto dvoch pokusov o integráciu prinútilo Putina, aby urobil v druhej polovici roka 2010 ostrý obrat. Navonok to vyzeralo ako pohyb z Veľkej Európy do Veľkej Eurázie, ktorý mnohí vnímali ako odbočku na východ, konkrétne do Číny. V skutočnosti to bol obrat Ruska smerom do seba – pri hľadaní rovnovážneho bodu v rýchlo sa meniacom globálnom prostredí. Zdá sa, že súčasné ruské sebaurčenie sa považuje za veľký nezávislý subjekt nachádzajúci sa na severe euroázijského kontinentu, ktorý priamo susedí s východnou a strednou Áziou, Európou, Blízkym a Stredným východom a Severnou Amerikou. Moskva už nie je orientovaná jedným smerom – na Európu, USA alebo Čínu. Aktívne vzájomne reaguje na všetkých svojich susedov a riadi sa pritom iba svojimi vlastnými záujmami.

Ešte pred konfrontáciou medzi Ruskom a Spojenými štátmi a vzájomným odcudzením s Európskou úniou nadobudlo východné smerovanie zahraničnej politiky Putina prvýkrát dôležitosť a stav porovnateľný s tradične prevládajúcim západným vektorom. Vytvorilo to v doteraz nevyváženej ruskej zahraničnej politike rovnováhu. Na jednej strane zvýšená pozornosť voči Východu bola výsledkom vzostupu Ázie ako globálneho centra svetovej ekonomiky a politiky. Na druhej strane bola Moskva nútená zohľadniť slabosť a zraniteľnosť ruských geopolitických a geoekonomických pozícií na východe krajiny. Na základe týchto úvah Putin v roku 2000 vynaložil veľké úsilie, aby konečne vyriešil otázku hranice s Čínou a nadviazal úzke a produktívne partnerstvo s Pekingom. Začalo sa formovanie toho, čo možno nazvať tzv. ázijskou politikou Ruska. Súčasne s Čínou sa Putin snažil rozvíjať vzťahy s Indiou ako veľkou ázijskou veľmocou porovnateľnou s tradičným strategickým partnerom Moskvy – Pekingom; Japonsko a Južnú Kóreou vnímal ako zdroje  dovozu a investícií do technológií;  krajiny spoločenstva ASEAN ako veľký a rastúci trh. Post-sovietska ekonomická integrácia, ktorá bola aktivovaná v roku 2009 v rámci Euroázijskej ekonomickej únie (EAEU), sa zamerala na stredoázijský región. Dvojstranné vzťahy a mnohostranné formáty – najmä v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce, BRICS a RIC (Rusko – India – Čína) – vytvorili podmienky, v ktorých sa Rusku, keďže nie je najväčším a dominantným hráčom, doteraz podarilo udržať rovnováhu s výkonnejšími alebo vyspelejšími krajinami a viac-menej účinne obhajovať svoje záujmy.

Nová kvalita ruskej zahraničnej politiky – jej dynamická vyváženosť – sa najvýraznejšie prejavila na Blízkom a Strednom východe, najmä na začiatku vojenskej operácie v Sýrii v roku 2015. Moskva tu zaujala jedinečné postavenie ako hráč schopný udržiavať produktívne kontakty so všetkými významnými silami v regióne, vrátane najodolnejších antagonistov, akými sú Irán a Izrael. Vojenské sily v Sýrii s použitím relatívne malého počtu jednotiek, s relatívne malými nákladmi a s obmedzenými stratami dosiahli okamžitý účinok. Navyše po prvýkrát po rozpade ZSSR  Moskvu začali v regióne vnímať ako vážneho hráča. Tajomstvo takéhoto úspechu spočíva v zjavnom zameraní akcií Ruska na jeho záujmy a nie na jeho vlastnú ideológiu alebo záujmy určitých klientov; išlo o odmietnutie vnucovať akýkoľvek geopolitický model iným krajinám, kvalitnú znalosťou regiónu a schopnosť a pripravenosť uskutočňovať politiku založenú na miestnych reáliách.

Sýria a Blízky východ ako celok sa stali signálom toho, že sa Rusko vracia na svetovú scénu a stáva sa globálnym hráčom, avšak hráčom inej kvality ako bol ZSSR. Namiesto toho, aby Moskva vynakladala obrovské úsilie na rozšírenie svojho modelu na celý svet, snaží sa nájsť medzery, kde môže profitovať.  Okrem exportu energetických zdrojov, zbraní, technológií jadrovej energetiky a potravín koná Rusko ako vojenský a diplomatický hráč, politicky ovplyvňuje rad štátov a ponúka služby v bezpečnostnej oblasti. V tomto ohľade nie je prítomné iba v Európe a Ázii. Profil Ruska vzrástol nielen na Blízkom východe, ale aj v Afrike a Latinskej Amerike. Ide o jediný problém: usilovať sa o taktický zisk, ale neprehrať strategicky. Riešenie tohto problému si vyžaduje koordináciu aktivít na rôznych smeroch a úrovniach. Okrem toho – zdôrazňuje Trenin – Rusko musí v záujme posilnenia sebaúcty veriť svojim zásadám a hodnotám. Napokon pripomína, že za Putina sa stala Arktída – vďaka zmene klímy – novou fasádou pre rozvoj vzťahov s vonkajším svetom a novým frontom konfrontácie s protivníkmi.

Ale niekoľko Putinových predsavzatí nebolo dotiahnutých do konca. Putinovi sa nepodarilo dosiahnuť deklarovanú nacionalizáciu elít. Ešte dôležitejšie je to, že nedokázal vytvoriť skutočne národne uvedomelú vládnucu elitu. Kohorta, ktorú on povolal k moci, bola v mnohom nestabilnou voči hmotným pokušeniam. Ruská elita aj dnes zostáva hlavne skupinou ľudí, ktorí nielen svoje firemné záujmy stavajú nad národné a štátne, ale žijú aj izolovane od svojej krajiny, avšak prakticky na jej náklady. V tomto ohľade – zbavenie sa od povinností služby štátu a prísnych morálnych obmedzení – súčasná elita je zásadne odlišná od jej sovietskych a cárskych predchodcov. Tento kaz existujúceho politického režimu ho zbavuje dlhodobej perspektívy.

Prechod od plánov na vybudovanie Veľkej Európy k myšlienke Veľkej Eurázie bol bolestivý. Spolupráca s Európou – najbližším susedom Ruska – sa zastavila nielen v dôsledku ukrajinskej krízy a zásadných nezhôd týkajúcich sa politických a sociálnych hodnôt. Základy tejto spolupráce – európska myšlienka čoraz hlbšieho zblíženia Ruska s európskymi normami a zásadami, ale bez začlenenia Ruska do Európskej únie i ruská nádej, že elity krajín EÚ opustia atlantickú obežnú dráhu a začnú budovať Veľkú Európu s Ruskom – ukázalo sa, že nie sú životaschopné. Aj keď je potrebné udržiavať politické kontakty so všetkými významnými silami, pokusy krajín EÚ hrať za súčasnej situácie v prospech národných politických síl v Rusku, ktoré napadli vládnucu elitu,  boli chybou. V blízkej budúcnosti budú hlavným obsahom rusko-európskej interakcie ekonomické, vedecké, technické, kultúrne a humanitárne väzby. Geopolitika a vojenská bezpečnosť zostanú dedičstvom rusko-amerických vzťahov.

Zatiaľ sa Putinovi nepodarilo obnoviť partnerstvo s Indiou. Stagnácia vzťahov medzi Moskvou a Dillí, ktorá sa začala rozpadom ZSSR, pokračuje. Úroveň vzťahov s Indiou, ktorej hospodárska sila a medzinárodné ambície rýchlo rastú, stále zaostáva za úrovňou interakcie s Čínou. Spolu s výrazným oslabením vzťahov s Európskou úniou  predstavuje to hrozbu pre geopolitickú rovnováhu Ruska vo Veľkej Eurázii. Situácia sa zhoršuje pocitom blížiacej sa slepej uličky pri rokovaniach o  uzavretí mierovej zmluvy medzi Ruskom a Japonskom. Putin vynaložil veľké úsilie, aby z Japonska urobil zdroj pre ruskú ekonomickú a technologickú modernizáciu a prvok veľkého systému euroázijskej rovnováhy. Neúspech tohto japonského projektu by mohol ďalej prehĺbiť závislosť Ruska od Číny. Z tohto hľadiska sa indický a japonský smer stávajú kľúčom k zabráneniu realizácie takéhoto scenára.

Hospodárska integrácia s niekoľkými krajinami Spoločenstva nezávislých štátov – ktorú Putin urýchlil vytvorením colnej únie – zjavne slúži záujmom Ruska a jeho partnerov. Integračné spoločenstvo EAEU je projektom s významnými, ale obmedzenými cieľmi. Nemá šance na transformáciu na plnohodnotné – ekonomické, geopolitické, vojenské – centrum moci v Eurázii. Partnerské krajiny, vrátane najbližších – Bielorusko a Kazachstan – sú veľmi žiarlivé na udržanie suverenity štátu. Nezávislosť znamená pre Minsk a Nur-Sultan predovšetkým nezávislosť od Moskvy. EAEU nemá príležitosť stať sa serióznym konkurentom alebo plnoprávnym partnerom iných integračných združení – EÚ, ASEAN – ani Číny. Ďalší rozvoj integračných väzieb – a to aj s Bieloruskom – by mal brať do úvahy zváženie týchto skutočností.

Dmitrij Trenin tiež konštatoval, že niektoré z inovácií Putinovho obdobia neprešli testom praxe. Myšlienka multipolárneho sveta, teda sveta geopolitickej a geoekonomickej rovnováhy, zodpovedá záujmom Ruska, ruskému svetonázoru a domácim tradíciám. Podľa jeho názoru je škodlivá posadnutosť myšlienkou zmeny existujúceho svetového poriadku, to znamená vynakladanie aktívneho úsilia o odstránenie globálnej hegemónie USA . „Privolávať na seba paľbu“, podporovať amerických nepriateľov iba preto, že sú proti globálnej hegemónii, neznamená posilnenie vlastných pozícií Ruska, ale vytvorenie ďalších problémov pre krajinu.  Pre Rusko hlavným nie je samotný svetový poriadok, ale miesto Ruska v tomto svetovom poriadku. Ašpirácia na dôstojné a výhodné miesto v objektívne sa formujúcom novom svetovom poriadku si vyžaduje jasné stanovenie cieľov a premyslenú stratégiu. Nedostatok dlhodobej stratégie, vášeň pre operatívne umenie a taktické manévrovanie vystavuje zahraničnú politiku závažným rizikám. Putin opakovane ubezpečoval, že Rusko nepripustí konfrontáciu so Spojenými štátmi, ale americko-ruská konfrontácia je skutočnosťou už päť rokov. V súčasnosti počúvame podobné uistenia, že s USA nedôjde k žiadnym novým pretekom v zbrojení, ale po demontáži systému kontroly zbraní iniciovanej Washingtonom neexistuje žiadna záruka, že vojensko-technická rovnováha so Spojenými štátmi bude zachovaná bez výrazného zvýšenia výdavkov na obranu. Samozrejme, že nie všetko záleží na Moskve. Washington má svoje vlastné plány a stratégie, ktoré sa môžu zmeniť – a to aj v smere nepriaznivom pre Rusko. Ide však o niečo iné. Rusko ako materiálne menšia sila než USA  musí pri obrane svojich záujmov zabrániť čelným stretom so svojím rivalom.

Fundamentálnou chybou ruskej zahraničnej politiky od polovice deväťdesiatych rokov bolo jej zameranie na otázku rozširovania NATO. Niet pochýb o tom, že pristúpenie bývalých spojencov ZSSR vo východnej Európe a pobaltských krajín k NATO neposilnilo ruskú bezpečnosť a oslabilo zahranično-politickú pozíciu Moskvy. Informačný boj Moskvy proti expanzii NATO sa pokúšal politicky oponovať expanzii aliancie smerom na východ, avšak nielenže neznížil negatívne dôsledky expanzie smerom k Rusku, ale zhoršil ich. A vojensko-politické kroky Moskvy počas ukrajinskej krízy vdýchli nový život do NATO, pomohli oživiť imidž Ruska ako vojenského protivníka Západu. Oživenie tohto obrazu o štvrť storočia po skončení studenej vojny je pre Rusko strategickou porážkou.

Korene tejto chyby spočívajú v zastaranom strategickom myslení, ktoré prikladá veľký význam faktoru geografickej polohy a strategickej hĺbky. Hrozná trauma z 22. júna 1941 vyžaduje, aby sily potenciálneho protivníka boli umiestnené čo najďalej od najdôležitejších politických a ekonomických centier krajiny. Podľa tejto logiky vytvoril ZSSR po druhej svetovej vojne bezpečnostný pás vo východnej Európe. Už v druhej polovici štyridsiatych rokov však vznik jadrových zbraní a strategického letectva a čoskoro medzikontinentálne balistické rakety a  raketové nosiče na ponorkách prakticky znehodnotili význam tohto strategického nárazníka. V moderných podmienkach si ťažko vieme predstaviť vytvorenie predmostia pri hraniciach Ruska s cieľom masívneho útoku, ako tomu bolo v roku 1941. Vojenský potenciál, skutočne predstavujúci hrozbu pre Rusko, je sústredený na úplne inom mieste, najmä na území Spojených štátov. Preto by sa reakcie na tieto hrozby mali adresovať na ich pôvodný zdroj. V tom spočíva základ strategickej stability.

Existuje iný pohľad na túto otázku. Ak pre Rusko nie je problémom NATO ako aliancia takmer tridsiatich štátov rôznej veľkostí, ale NATO ako platforma na rozmiestnenie amerických ozbrojených síl a zbraní namierených proti Rusku, neúčasť tej alebo inej európskej krajiny v NATO nevyrieši bezpečnostný problém Ruska. Skutočnosť je taká, že nič nebráni USA rozmiestňovať ich základne a zbraňové systémy na území krajín, ktoré sú im naklonené – hoci nie sú členmi NATO. Tak americké vojenské námorníctvo stratilo po roku 2014 možnosť prístupu do Sevastopolu, ale zároveň aktívne ovláda prístavy Očakov a Odesa. Vznik nových amerických základní na území krajín východnej Európy priateľsky orientovaných na USA závisí takmer výlučne od rozhodnutia vlády vo Washingtone.

Je tiež chybou predpokladať, že nevyriešené územné spory medzi susedmi alebo územné konflikty môžu slúžiť ako záruka neprijatia krajiny do NATO. Počas studenej vojny bolo Západné Nemecko prijaté do aliancie – napriek skutočnosti, že povojnový stav v Európe nebol považovaný za konečný, pričom Spolková republika Nemecko oficiálne hovorila o hraniciach z roku 1937 a USA a ich spojenci dlhú dobu odmietali uznať NDR. Nevyriešené konflikty – v Donbase alebo Južnom Osetsku a Abcházsku – dnes zadržiavajú Washington od pozvania Ukrajiny a Gruzínska do NATO, ale vyhovujú neochote USA prijať záväzky, ktoré by ich mohli zatiahnuť do priameho vojenského konfliktu s Ruskom. Analógia s povojnovým západným Nemeckom v 21. storočí nefunguje: význam Ukrajiny a najmä Gruzínska pre USA dnes nie je porovnateľný s významom SRN v období studenej vojny.

Prehnaná dôležitosť, ktorú prikladá expanzii NATO, mala rozhodujúci vplyv na ruskú politiku voči Ukrajine. Osobitne politika Ruska v ukrajinskom smere je príkladom najzávažnejších chýb posledných rokov. Nejde o aktivity na Kryme, ktoré boli reakciou na prudkú zmenu situácie v Kyjeve, ale predovšetkým o logiku správania, ktorá viedla k ukrajinskej kríze v roku 2014, čo sa stalo zlomovým bodom celej zahraničnej politiky Ruska v postsovietskom období. Mylné predstavy Kremľa o ašpiráciách ukrajinských elít a povahe ukrajinskej spoločnosti – okrem  neodôvodnenému strachu z rozšírenia NATO  – zakryli aj príčinu chýb. Verilo sa, že ukrajinské elity by sa mohli zapojiť do projektu euroázijskej integrácie a že Ukrajinci a Rusi – dve vetvy jedného národa – by to podporili. Prevládla aj myšlienka, že bez Ukrajiny by nebolo možné dosiahnuť kritické množstvo na vytvorenie euroázijského centra moci s počtom obyvateľov 200 miliónov.

Putinov pokus o začlenenie Ukrajiny do EAEU nebol márny. Takáto integrácia – keby sa ju podarilo spustiť – bola by od začiatku pre Rusko mimoriadne problematická, veľmi nákladná a nakoniec by zlyhala: „nezávislý“ politický projekt ukrajinskej elity, ktorého sa nevzdá, je v zásade nezlučiteľný s akoukoľvek integráciou s Ruskom, dokonca  čisto z ekonomického hľadiska. Aj keby Viktor Janukovyč – ako pravdepodobne Kremeľ očakával – pocítil v poslednom okamihu  inštinkt sebazáchovy a rozohnal tábor na Maidane, pre Moskvu by to viedlo k oveľa širšej kríze vzťahov s USA a Európskou úniou, ktorá by mala ešte závažnejšie následky, ako tie, ktoré prišli na základe Krymu a Donbasu. Žiada sa konštatovať: štát Ukrajina je veľkým a nepriateľským susedom Ruska, a to je už nadlho. Jediná úľava pre Moskvu spočíva v tom, že vnútorné problémy Ukrajiny už nie sú bremenom pre Rusko. Tiež pravdepodobne na dlhú dobu, zrejme navždy. Putinova doba však pokračuje a na vyvodenie konečných záverov je ešte príliš skoro.