Kategória: Názory iných

Bidenova doktrína, ktorá sa zrieka americkej politiky premeny iných spoločností a budovania národov v zahraničí po 11. septembri 2001, je medzníkom v zahraničnej politike Washingtonu. Keď sa USA stiahli z Afganistanu, pôsobí to dôveryhodným dojmom. Kroky prezidenta Joea Bidena v princípe reálne formalizujú a finalizujú procesy, ktoré prebiehajú už viac ako desať rokov. Bol to Barack Obama, ktorý sa prvýkrát zaviazal ukončiť americké vojny v Iraku a v Afganistane – iniciované v období Georga W. Busha. Bol to Donald Trump, ktorý dosiahol dohodu s Talibanom o úplnom stiahnutí armády USA z Afganistanu v roku 2021. Obama aj Trump sa tiež snažili – aj keď výrazne odlišnými spôsobmi – presmerovať pozornosť Washingtonu na posilnenie domácej základne. Pre zvyšok sveta je dôležité správne pochopiť zmenu zahraničnej politiky USA. Odchod z Afganistanu bol racionálnym strategickým rozhodnutím, hoci bol v konečných fázach jeho realizácie premeškaný a zmätený. Afganistan určite neznamená koniec Spojených štátov ako globálnej superveľmoci; jednoducho sa stále nachádzajú v stave relatívneho a pomalého úpadku. Z toho nemožno povrchne uvažovať ani o zániku amerických aliancií a partnerstiev. Vývoj v Afganistane pravdepodobne nespôsobí v USA politické zemetrasenie, ktoré by zvrhlo prezidenta Bidena. Pravdepodobne nevznikne žiadne hĺbanie v duši, aké Američania zažili počas vojny vo Vietname. Washington je teraz skôr zaneprázdnený rekalibráciou svojej globálnej angažovanosti. Ešte viac sa zameriava na posilnenie domácej základne. V zámorí USA prechádzajú od globálnej križiackej výpravy v mene demokracie k aktívnej obrane liberálnych hodnôt doma i pozícií Západu v zahraničí.

V posledných rokoch sa väčšina západných politikov utvrdila v presvedčení, že Čína a Rusko sú odporcami atlantického sveta, a preto by sa na ne mali pozerať ako na významnú hrozbu. Znepokojujúcim faktorom pre nich je tesnejšie zblíženie medzi Pekingom a Moskvou, čo obe strany dôrazne označujú ako „strategické partnerstvo“. Dôsledkom tohto stavu vecí je deklarovaná túžba Západu rozlišovať rusko-čínsku dvojicu na „staršieho“ (Čína) a „juniorského“ (Rusko) partnera. Zreteľne sa to prejavuje v rétorike predstaviteľov niekoľko amerických administratív, počínajúc prezidentom Barackom Obamom. Len nedávno bývalý americký veľvyslanec v Rusku Michael McFaul a tucet ďalších amerických expertov používali túto schému. Samotná rusko-čínska aliancia a úlohy namierené proti nej sú zároveň z Washingtonu alebo Bruselu vnímané celkom jasne, detailne, ale vo všeobecnosti dosť vágne. Odborníci správne poukazujú na závislosť ruskej ekonomiky od čínskej, pripomínajú podobnosť politických systémov oboch krajín a ich vzájomný vplyv, aktívnu spoluprácu vo vojensko-technickej oblasti, ako aj ich túžbu ponúknuť svetu sociálno-politická perspektíva odlišnú od západných demokracií.

Ako bol svet už informovaný, dnešný Taliban nie je rovnaký ako Taliban z roku 1996. Je to dosť pravdivé, avšak ani dnešný Afganistan nie je rovnaký ako Afganistan v roku 1996. Taliban dokázal krajinu dobyť s väčšou ľahkosťou, než si ktokoľvek predstavoval, a určite ľahšie, ako tomu bolo v roku 1996. Ale teraz, keď sa vojna skončila – ako hovorca Talibanu Zabihullah Mudžahid oznámil na svojej prvej tlačovej konferencii – skutočný proces premeny krajiny sa iba začína. A to nie je také jednoduché, ako to môže znieť. V roku 1996 bol Afganistan krajinou, ktorú takmer roky ničila občianska vojna. Jeho infraštruktúra bola zničená, vodné priehrady nefungovali, cesty boli rozbité, mestá zbombardované z veľkej časti na trosky. Centrálna banka krajiny bola roky nefunkčná a jej národná mena – afgán – zostala bez akejkoľvek menovej autority, ktorá by ju podporovala. V roku 1996 v Afganistane paralelne obiehali najmenej štyri samostatné meny – v závislosti od daného regiónu. Ekonomiku do značnej miery riadili pašeráci a vydierači a nikde v krajine sa nerealizovali žiadne stabilné investície, ktoré by stáli za zmienku. Do škôl bolo zapísaných menej ako milión študentov, väčšinou mužov a takmer žiadny systém vysokoškolského vzdelávania nefungoval.

Spojené štáty a Nemecko dosiahli tento týždeň dohodu, aby sa vyhli sankciám USA kvôli dokončeniu plynovodu Nord Stream 2 a zároveň chránili záujmy ukrajinskej energetickej bezpečnosti. Posúdenie jej vplyvu na trh s plynom v Európskej únii a vyhliadky pre ukrajinskú plynovodnú sústavu by mali byť prenechané odborníkom v tejto problematike. Dôležitejšie sú pravdepodobné politické dôsledky tejto dohody a signály, ktoré vysiela do Kyjeva a Moskvy. V strednodobom horizonte dohoda oslabuje politické pozície Ukrajiny vo vzťahoch s Ruskom a posilňuje vplyv Moskvy na susednú krajinu a mnohé východoeurópske štáty. Naznačuje tiež to, že pre USA a Nemecko ustupujú ukrajinské problémy v hierarchii priorít zahraničnej politiky do úzadia a dôraz sa kladie na konsolidáciu vzťahov so spojencami proti Číne.

Geopolitickí analytici pozorne rozoberajú „Stratégiu národnej bezpečnosti Ruskej federácie“, ktorú nedávno podpísal prezident Vladimír Putin. Jej hlavným cieľom je prispôsobiť Rusko svetu, ktorý je síce stále vzájomne prepojený, ale prechádza procesom fragmentácie a nejednoznačnosti, keď nové frontové línie neprebiehajú ani tak medzi krajinami, ale skôr v rámci nich. Takže vo väčšine prípadov možno zvíťaziť i utrpieť porážku vo vnútri hradieb vlastnej pevnosti. Obsah nového dokumentu svedčí o tom, že nejde iba o aktualizovanú verziu predchádzajúcej stratégie národnej bezpečnosti Ruska z roku 2015, ale aj o manifest pripravený pre novú éru. V tomto kontexte sa žiada pripomenúť, že v roku 2015 sa vzťahy Ruska so Západom – aj keď sa ukrajinskou krízou zhoršili – nepovažovali za beznádejné. Liberálna frazeológia zdedená z deväťdesiatych rokov sa v Moskve stále používala a svet sa stále zdal byť unipolárnym.

Nové pokusy dokázať, že „červené čiary“ nakreslené Ruskom sú neudržateľné – či už na zemi, na mori alebo aj vo vzduchu – povedú k tomu, že Moskva bude brániť to, čoho sa nemôže vzdať bez straty tváre. A toto zaručene skončí konfliktami a stratami na životoch, ktoré vyvolajú ďalšie eskalácie. Senzačný incident pri pobreží Krymu, ku ktorému došlo medzi ruskými pohraničnými jednotkami a britským torpédoborcom Defender, demonštroval novú úlohu Londýna v medzinárodných vzťahoch. Globálna Británia po odchode z Európskej únie je teraz aktívnym členom koalície vedenej USA, ktorá sa snaží znovu potvrdiť západnú hegemóniu vo svete a postaviť sa proti Číne a Rusku. V tejto úlohe je Londýn pripravený zájsť veľmi ďaleko a podstúpiť značné riziká. V minulosti Veľká Británia ako prvá reagovala na výzvy USA na spoločnú akciu – napríklad v Afganistane a v Iraku. Teraz je Londýn pripravený nielen podporovať Washington, ale tiež prevziať iniciatívu.

Rétorika z Moskvy v poslednom čase čoraz viac prehlbovala špekulácie na Západe o možnosti ruskej vojenskej intervencie v Donbase. Azda najdôležitejšou vecou pre ruské vedenie v tejto situácii bolo zabrániť tomu, aby v budúcnosti nebolo potrebné naozaj začať vojnu proti Ukrajine. Ruskí vojaci ešte síce nie sú späť na svojich základniach, ale vojnový poplach pozdĺž rusko-ukrajinských hraníc pominul. V skutočnosti vojna nikdy nebola vo výhľade. Keďže však vojnové napätie trvalo, bolo skutočne znepokojujúce. Západ zdôrazňoval nebezpečenstvo rozsiahleho priameho stretu medzi Ruskom a Ukrajinou. Pre Rusko – ktoré doteraz interpretovalo konflikt v Donbase ako občiansku vojnu na Ukrajine – otvárali sa vyhliadky na nevyhnutnosť viesť skutočnú vojnu proti veľkej susednej krajine. A pre Ukrajinu mohla byť takáto vojna aj existenčná.

V reakcii na nediplomatické vyjadrenia amerického prezidenta Joea Bidena o prezidentovi Vladimírovi Putinovi povolalo Rusko na konzultácie do Moskvy svojho veľvyslanca v Spojených štátoch Anatolija Antonova – čo je temer bezprecedentný krok v histórii rusko-amerických vzťahov. Ruskí analytici sa domnievajú, že aj bez ohľadu na uvedenú okolnosť je nevyhnutná analýza a revízia vzťahov Ruska s USA. A tu je potrebné opustiť emócie a ilúzie, ktoré sa na pozadí prezidentského škandálu znovu oživili. Emócie tlačia na Rusko, aby v extrémnej verzii rozšírilo konfrontáciu s USA – aby z boja proti globálnej dominancii Ameriky urobilo hlavnú myšlienku ruskej zahraničnej a čiastočne aj domácej politiky. Takýto obrat sa rýmuje s politikou Sovietskeho zväzu počas studenej vojny, ale v súčasnej situácii je prakticky nemožné ho realizovať pre nedostatok dostatočných zdrojov. Okrem toho nesmieme zabúdať, že prepínanie síl v zahraničnej politike bolo jedným z faktorov, ktoré v osemdesiatych rokoch doviedli Sovietsky zväz do krízy. Výbuch emócií v podobe rétoriky – ktorú stále sledujeme – je samozrejme menej nebezpečný, ale zároveň absolútne neproduktívny.

Svet bol svedkom toho, ako v januári došlo k násilným protestom vo Washingtone aj v Moskve. Priaznivci vtedajšieho amerického prezidenta Donalda Trumpa zaútočili na Kapitol – sídlo Kongresu Spojených štátov – pred inauguráciou novozvoleného prezidenta Joe Bidena; v Rusku demonštrovali odporcovia prezidenta Vladimíra Putina proti uväzneniu vodcu opozície Alexeja Navaľného. Chaos, hnev a zatýkanie: snímky, dokonca aj jazyk, boli podobné – kremeľské médiá bežne označujú protesty za „pokus o povstanie“ – ale za týmito povrchnými paralelami sa táto ekvivalencia končí. Ruskí demonštranti sa snažili nastoliť právny štát – protestujúci Američania ho chceli zvrhnúť.

Po dramatickom lete ruského opozičného politika Alexeja Navaľného do Moskvy bol pri pasovej kontrole na letisku Šeremetevo okamžite zadržaný. Ruský súd sa rozhodol uväzniť ho na 30 dní, pretože porušil podmienky jeho podmienečného trestu za spreneveru z roku 2017. Rozsudok Navaľnyj vždy odmietal ako vykonštruovaný za účelom, aby nemohol kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2018. O novom rozsudku rozhodne súd na základe obvinenia, že porušil podmienky jeho trestu za spreneveru. V kontexte s týmito faktami mnohí si kladú otázku: „Aký je Navaľného plán?“ Veď už dlhšie bolo jasné, že ho uväznia, akonáhle vstúpi na územie Ruskej federácie. Keď moskovské úrady vydali 29. decembra 2020 na neho zatykač, bol to odkaz: zostať mimo Ruska alebo čeliť väzeniu. Navaľnyj sa vzoprel Kremľu a vrátil sa do vlasti za túto cenu. Pozornosť nielen novinárov zaujal najmä rebelantskou výzvou na videu zverejnenom po vynesení rozsudku 18. januára 2021; vyzval svojich priaznivcov, aby v sobotu vyšli do ulíc, pričom protestné zhromaždenia označil za to, čoho sa úrady „obávajú najviac“. „Nebojte sa“ – zdôraznil – „Vyjdite na ulicu: nie za mňa, ale za seba a svoju budúcnosť.“