Britský torpédoborec sa pokúsil „vymazať červenú čiaru“ nakreslenú Ruskom – vojnu dnes môžu spustiť neúmyselné konfrontácie !
Nové pokusy dokázať, že „červené čiary“ nakreslené Ruskom sú neudržateľné – či už na zemi, na mori alebo aj vo vzduchu – povedú k tomu, že Moskva bude brániť to, čoho sa nemôže vzdať bez straty tváre. A toto zaručene skončí konfliktami a stratami na životoch, ktoré vyvolajú ďalšie eskalácie. Senzačný incident pri pobreží Krymu, ku ktorému došlo medzi ruskými pohraničnými jednotkami a britským torpédoborcom Defender, demonštroval novú úlohu Londýna v medzinárodných vzťahoch. Globálna Británia po odchode z Európskej únie je teraz aktívnym členom koalície vedenej USA, ktorá sa snaží znovu potvrdiť západnú hegemóniu vo svete a postaviť sa proti Číne a Rusku. V tejto úlohe je Londýn pripravený zájsť veľmi ďaleko a podstúpiť značné riziká. V minulosti Veľká Británia ako prvá reagovala na výzvy USA na spoločnú akciu – napríklad v Afganistane a v Iraku. Teraz je Londýn pripravený nielen podporovať Washington, ale tiež prevziať iniciatívu.
V takomto kontexte rešpektovaný geopolitický analytik Dmitrij Trenin – riaditeľ moskovského centra Nadácie Carnegie – konštatuje, že doteraz bola ruská zvrchovanosť nad Krymom priamo spochybnená iba raz – v roku 2018, keď vtedajší ukrajinský prezident Petro Porošenko poslal cez Kerčský prieliv vojenské lode z Odesy do Azovského mora, pričom došlo ku kolízii s ruskými pohraničnými strážami. Britský torpédoborec Defender, ktorého vstup do 12-míľového pásma teritoriálnych vôd neďaleko Sevastopolu sa môže stať prológom prechodu konfrontácie na novú, riskantnejšiu úroveň, signalizoval neochotu zohľadniť ruskú anexiu Krymu. Aktuálny incident je však oveľa vážnejší ako udalosti v roku 2018. Zdá sa, že Londýn sonduje červené čiary Kremľa po ženevskom summite Vladimíra Putina a Josepha Bidena. V reakcii na konanie britského plavidla ruské vojnové lode sa priblížili k torpédoborcu a spustili varovnú paľbu. Lietadlá podľa ruského vojenského letectva zhodili bomby pozdĺž dráhy Defendera. Ako je zrejmé zo správy BBC z paluby lode, jej posádka bola od samého začiatku pripravená na fyzickú konfrontáciu s ruskou armádou.
Podľa moskovského výkladu boli kroky torpédoborca zámernou provokáciou, ktorá mala prinútiť Rusko, aby použilo silu a pochovalo nového „ducha Ženevy.“ Je však pravdepodobnejšie, že manéver britského torpédoborca nebol až taký, aby preveril jeho silu, ale aby znehodnotil „červené čiary“ Ruska. Ďalší vývoj udalostí ukáže, či išlo o jednorazovú akciu, alebo sa podobné pokusy budú opakovať aj v budúcnosti. Zjednodušene povedané, nové pokusy preukázať, že červené čiary nakreslené Ruskom sú neudržateľné – na zemi, na mori aj vo vzduchu – povedú k tomu, že Moskva bude musieť brániť to, čoho sa nemôže zrieknuť bez straty tváre. „A toto sa takmer zaručene skončí konfliktami a stratami na životoch, ktoré budú zase nasýtené ďalšou eskaláciou“ – zdôrazňuje Dmitrij Trenin a varuje, že „v tomto prípade nás čaká dosť pochmúrny scenár, keď sa Rusko a NATO ocitnú na pokraji vojny.“
Samozrejme, že nikto nie je povinný súhlasiť s ruskými „červenými čiarami“ – malo by sa s nimi jednoducho počítať. Ani v samotnej Moskve nikto neočakáva, že Západ v dohľadnej dobe uzná jej zvrchovanosť nad Krymom. Odmietnutie akceptovať realitu však stojí náklady, ktoré musia brať do úvahy tí, ktorým hrozí, že budú vtiahnutí do skutočného konfliktu.V konfrontácii s Ruskom má Veľká Británia menšie obmedzenia ako niektoré iné európske krajiny NATO. Nedávno zverejnená britská stratégia národnej bezpečnosti výslovne uvádza Rusko ako hlavnú hrozbu pre bezpečnosť Spojeného kráľovstva a Západu. To znamená, že vzťahy medzi Moskvou a Londýnom, ktoré boli posledných pätnásť rokov v zmrazenom stave, sa môžu zmeniť na horúcu fázu.
Incident s „Defenderom“ sa stal vo vodách blízko Sevastopoľa, čo nevyhnutne vedie k pripomenutiu si krymskej vojny, ktorá sa stala jednou z epizód „Veľkej hry“ – hybridného súperenia medzi dvoma ríšami v rozľahlosti Eurázie. Táto rivalita je už dávno a nenávratne minulosťou, ale bojovnosť na oboch stranách tu stále existuje. V dvadsiatych rokoch 21. storočia bude pravdepodobnosť vojny medzi hlavnými mocnosťami vyššia ako pred polstoročím. Putin a Biden opätovne zdôrazňujúc zásadu, že jadrová vojna je neprijateľná a nemôžu existovať žiadni víťazi, sa primerane zamerali na problémy strategickej stability. Stabilita v 21. storočí však nezávisí iba od jadrových zbraní alebo kybernetickej bezpečnosti.Vojnu dnes môžu spustiť neúmyselné konfrontácie prameniace z incidentov – napríklad v Baltskom alebo Čiernom mori – alebo z miestnych konfliktov, ako napríklad Donbas. Samotné úsilie o zefektívnenie a zvládnutie konfrontácie medzi Ruskom a USA preto nestačí. Hlavnou prioritou pre obe strany by malo byť tiež predchádzanie kolíziám medzi ozbrojenými silami Ruska a armádami krajín NATO.