Ruská interpretácia Bidenovej doktríny po odchode USA z Afganistanu – Spojené štáty zostávajú superveľmocou s obrovskými zdrojmi

Bidenova doktrína, ktorá sa zrieka americkej politiky premeny iných spoločností a budovania národov v zahraničí po 11. septembri 2001, je medzníkom v zahraničnej politike Washingtonu. Keď sa USA stiahli z Afganistanu, pôsobí to dôveryhodným dojmom. Kroky prezidenta Joea Bidena v princípe reálne formalizujú a finalizujú procesy, ktoré prebiehajú už viac ako desať rokov. Bol to Barack Obama, ktorý sa prvýkrát zaviazal ukončiť americké vojny v Iraku a v Afganistane – iniciované v období Georga W. Busha. Bol to Donald Trump, ktorý dosiahol dohodu s Talibanom o úplnom stiahnutí armády USA z Afganistanu v roku 2021. Obama aj Trump sa tiež snažili – aj keď výrazne odlišnými spôsobmi – presmerovať pozornosť Washingtonu na posilnenie domácej základne. Pre zvyšok sveta je dôležité správne pochopiť zmenu zahraničnej politiky USA. Odchod z Afganistanu bol racionálnym strategickým rozhodnutím, hoci bol v konečných fázach jeho realizácie premeškaný a zmätený. Afganistan určite neznamená koniec Spojených štátov ako globálnej superveľmoci; jednoducho sa stále nachádzajú v stave relatívneho a pomalého úpadku. Z toho nemožno povrchne uvažovať ani o zániku amerických aliancií a partnerstiev. Vývoj v Afganistane pravdepodobne nespôsobí v USA politické zemetrasenie, ktoré by zvrhlo prezidenta Bidena. Pravdepodobne nevznikne žiadne hĺbanie v duši, aké Američania zažili počas vojny vo Vietname. Washington je teraz skôr zaneprázdnený rekalibráciou svojej globálnej angažovanosti. Ešte viac sa zameriava na posilnenie domácej základne. V zámorí USA prechádzajú od globálnej križiackej výpravy v mene demokracie k aktívnej obrane liberálnych hodnôt doma i pozícií Západu v zahraničí.

Podľa názoru riaditeľa moskovského centra Nadácie Carnegie Dmitrija Trenina Afganistan bol najživším z dlhej série argumentov, ktoré presvedčili Biely dom, že globálny triumf liberálnej demokracie nie je v dohľadnej budúcnosti dosiahnuteľný. „Prerobenie“ problematických krajín – „odvodnenie močiara“, ktoré plodí terorizmus (v jazyku Bushovej administratívy) – je preto zbytočné. Americká vojenská sila je silnou zbraňou, ale už nie prostriedkom prvej pomoci. Vojnu proti teroru ako prostriedku udržať USA v bezpečí Američania vyhrali: za posledných dvadsať rokov na území USA nedošlo k žiadnym veľkým teroristickým útokom. Medzitým sa geopolitické, geoekonomické, ideologické a strategické zameranie zahraničnej politiky USA posunulo. Čína je v súčasnosti hlavným – niektorí hovoria, že existenciálnym – vyzývateľom a Rusko hlavným narušiteľom. Zoznam protivníkov dopĺňa Irán, Severná Kórea a sortiment radikálnych alebo extrémistických skupín. Klimatické zmeny a pandémia sa dostali na vrchol amerických bezpečnostných obáv. Preto najdôležitejšou úlohou zahraničnej politiky Washingtonu je posilnenie kolektívneho Západu pod silným vedením USA. 

Geopolitický analytik Trenin pripomína, že globálna ekonomická recesia – ktorá mala svoj pôvod v USA v roku 2007 – zasiahla ekonomický a finančný model vytvorený Amerikou; vážna vnútropolitická kríza v rokoch 2016-2021 oslabila dôveru v politický systém USA a jeho základné hodnoty; a katastrofa Covid-19, ktorá obzvlášť silne zasiahla Spojené štáty, odhalila vážne politické, ekonomické a kultúrne problémy i praskliny v rámci americkej spoločnosti a verejného poriadku. Zanedbanie domácej základne pri nákladných cvičeniach budovania národa v zahraničí malo svoju cenu. Teraz sa Bidenova administratíva rozhodla to napraviť obrovskými projektmi rozvoja infraštruktúry a podporou americkej strednej triedy. Americké domáce krízy – niektoré  podobné problémom v európskych krajinách – a rastúca priepasť medzi USA a ich spojencami počas Trumpovho prezidentského mandátu vyvolali rozsiahle obavy, že Čína a Rusko by mohli tieto problémy využiť na definitívne ukončenie dominancie USA a dokonca na oslabenie Spojených štátov, ako aj ďalších západných spoločenstiev zvnútra. Toto vnímanie stojí za zmenou stratégie od šírenia demokracie v  Rusku a Číne k obrane globálneho systému vedeného USA a politických režimov na celom Západe – pred Pekingom a Moskvou.

Dmitrij Trenin nastolil otázku: aké sú dôsledky Bidenovej doktríny? Spojené štáty zostávajú superveľmocou s obrovskými zdrojmi, ktoré sa teraz pokúšajú využiť, aby sa posilnili. Amerika sa už predtým dokázala „znovu objaviť“ a možno to dokáže opäť. V zahraničnej politike Washington ustúpil od toho, aby sa považoval za „neškodného hegemóna sveta“ a prevzal bojové postavenie vodcu Západu, ktorý je napadnutý. V rámci kolektívneho Západu nie je dominancia USA ohrozená. Žiadna zo západných krajín nie je schopná ísť sama alebo vytvoriť blok s inými, aby predstavila alternatívu k vedeniu USA. Západné a pridružené elity zostávajú plne v područí USA. To, čo očakávajú, je pevné vedenie USA. Obávajú sa, že sa Spojené štáty stiahnu do seba. Pokiaľ ide o partnerov Washingtonu v regiónoch, ktoré nie sú považované za nevyhnutné pre záujmy USA, mali by vedieť, že americká podpora je podmienená týmito záujmami a rôznymi okolnosťami. Nič nové, naozaj: stačí sa opýtať niektorých lídrov na Blízkom východe. Washington však zatiaľ sľubuje podporu a pomoc partnerom, ako sú Ukrajina a Taiwan.

S akceptovaním izolacionizmu sa v USA nikto nezahráva. Napriek všetkému sa však orientácia na domáce problémy, globálna dominancia alebo prinajmenšom primát stali pevnou súčasťou národnej identity USA. Liberálna a demokratická ideológia tiež nebude v dôchodku ako hlavná hybná sila zahraničnej politiky USA. Spojené štáty sa nestanú „normálnou“ krajinou, ktorá bude dodržiavať iba pravidlá tzv. realpolitiky. Washington bude skôr používať „hodnoty ako lepidlo“ na ďalšie upevnenie vzťahov so spojencami a ako útočnú zbraň proti protivníkom.  Bielemu domu pomáha, ak  Čína a Rusko sú v americkom politickom spektre aj medzi spojencami a partnermi USA považovaní za zlomyseľných. Väčšina z nich má strach alebo nevraživosť voči Moskve alebo Pekingu. Stručne možno zhrnúť, že Bidenova doktrína odstraňuje záväzky, ktoré už Washington nepovažuje za sľubné ani udržateľné; koncentruje viac zdrojov na riešenie naliehavých domácich problémov; snaží sa konsolidovať kolektívny Západ okolo USA; a zostruje zameranie proti Číne a Rusku ako hlavným americkým protivníkom. Zo všetkých týchto prvkov najdôležitejší  je faktor domáci. Iba úspech alebo neúspech transformácie Ameriky – nie Afganistanu – predurčí nielen odkaz Bidenovej administratívy, ale aj budúcnosť samotných Spojených štátov.