Kategória: Domáca politika

Na Slovensku prebieha proces erózie právneho štátu – a to práve v tejto dobe, keď spoločnosť očakáva, že sa krajina zbaví korupcie, klientelizmu, zneužívania štátnych funkcií a hydry partokracie – aj keď to nebude ľahké – keďže táto neresť sa postupne šírila v spoločnosti už od dôb Mečiarových vlád. Medzi prejavy rozkladu štruktúr štátu patrí konflikt – eufemisticky pomenovaný ako „vojna policajtov – a najnovšie aféra súvisiaca s odpočúvaním opozičných politikov a advokátov vyšetrovaných osôb na „pytliackej chate“ strane Smer-SD nakloneného podnikateľa  Miroslava Bödöra. Negatívnu stránku týchto javov si všimli aj novinári a komentátori, ktorých nemožno podozrievať zo sympatií k Robertovi Ficovi a jeho strane Smer-SD. Situáciu výstižne vyjadril svojimi otázkami Dag Daniš z konzervatívneho denníka Postoj: „Viete si predstaviť, že by NAKA za Ficovej vlády sledovala a odpočúvala Kisku s Matovičom? A advokátov, s ktorými sa stretávali ? A že by pri žiadosti o nasadenie odpočúvania oklamali sudcu legendou o jeleňovi a pytliakovi ? A ešte by sa tým pochválili v médiách, ktoré by pri tom radostne tlieskali ?“

Investigatívne centrum Jána Kuciaka odhalilo, že v rámci pandemickej pomoci štátu podnikateľom a firmám celkovo až 24 miliónov eur išlo schránkovým firmám. Až po zverejnení tejto informácie minister práce a rodiny Milan Krajniak túto skutočnosť potvrdil, pričom uviedol, že o machináciách štyroch úradníkov na úrade práce v Pezinku sa dozvedel už 20. augusta tohto roku a ešte v ten deň kontaktoval vtedajšieho policajného prezidenta Petra Kovaříka, ministra vnútra Romana Mikulca a podal vo veci trestné oznámenie. V súvislosti s touto kauzou sa vynára viacero otáznikov – predovšetkým, prečo tak dlhý čas o zlodejstve zanovito mlčal a v polovici septembra novinárom z Investigatívneho centra Jána Kuciaka informáciu poprel. Vyhovára sa na políciu, kvôli ktorej vraj nechcel mariť vyšetrovanie. Informované zdroje však uvádzajú, že v skutočnosti minister Krajniak dúfal, že sa podarí škandál ututlať a chcel získať čas, aby pozháňal argumenty na svoju obranu.

Slovensko sa ocitlo v zložitej situácii, pretože bremeno pandémie znásobilo problémy, ktorými globálne šírenie koronavírusu Covid-19 postihlo svetovú ekonomiku a umocnili ich aj faktory geopolitického súperenia medzi USA a Čínou. Okrem toho priťažujúcou okolnosťou nezávideniahodnej situácie je intelektuálny stav súčasnej koaličnej vlády, kde iba málo ministrov je vybavených schopnosťami, aké sa vyžadujú od primerane kompetentného a zodpovedného ústavného činiteľa. Škoda, že v Hegerovom kabinete je iba zopár takých, ako je minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský. Nastúpil do rezortu zdevastovaného nekompetentným riadením protežanta Igora Matoviča – Marekom Krajčím a bez politických tirád sa pustil do riešenia zdedených problémov. Slúži mu ku cti, že sa nebál kritiky populistického demagóga na čele vládnej strany OĽaNO – ba dokonca verejne deklaroval, že je zástancom povinného očkovania proti Covid-19. Ani sa nerozpakoval povedať, že nie je na to politická vôľa, pretože je odborník a nepatrí medzi väčšinu oportunistických politikov, ktorými je obklopený vo vláde.

Už sú tomu viac ako dva týždne, čo predseda strany Hlas-SD Peter Pellegrini vyzval opozičný Smer-SD, aby pripojil chýbajúcich desať podpisov poslancov Ficovej strany k návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze parlamentu kvôli vysloveniu nedôvery vláde Eduarda Hegera. Ex-premiér apeloval tiež na predsedu hnutia Sme rodina Borisa Kollára, aby politický subjekt predsedu parlamentu opustil koalíciu. Väčšina triezvo uvažujúcich občanov vníma tieto výzvy len ako prázdne propagandistické plesknutie do vody a všetky nasledujúce reči opozičných politikov bude brať iba ako „mlátenie prázdnej slamy.“ Analytici už niekoľkokrát jasne napísali, že táto koaličná zostava sa bude zubami-nechtami držať pri moci, teda omieľanie opozičnej kritiky na pôde parlamentu aktuálnu situáciu zmeniť nemôže. A pokusy opozície vmanévrovať Borisa Kollára do akýchkoľvek protivládnych aktivít sú márne – iba posilňujú jeho váhu pri vyjednávaniach s koaličnými partnermi.

Ak si prezidentka republiky Zuzana Čaputová naplánovala pracovné konzultácie s premiérom Eduardom Hegerom, ako aj s ďalšími ústavnými činiteľmi a nevynechala ani predstaviteľov opozičných politických strán Roberta Fica a Petra Pellegriniho, aby s nimi hovorila o aktuálnej bezpečnostnej situácii i celkovej situácii na Slovensku, tak to nie je dobrá známka pre súčasnú vládu. Hlava štátu zrejme usúdila, že bez jej priamej angažovanosti vládna koalícia a ani opozícia nie sú v stave konštruktívnymi krokmi prispieť k upokojeniu spoločenských pomerov, ktoré sa neustále vyostrujú a prinášajú riziko prehlbovania súčasnej krízy, ohrozujúcej právnu i ekonomickú stabilitu vzťahov v krajine. Nevedno, či sa Zuzana Čaputová pokúša o úlohu akéhosi mediátora alebo chce dať politikom najavo, že bude dôraznejšie postupovať v prípadoch, keď bude potrebné upozorniť občiansku verejnosť na zlyhania politikov a vytvoriť na nich spoločenský tlak, aby konali zodpovedne a brali do úvahy záujmy občanov – a nie svoje mocenské ambície.

Kríza vo vzťahoch medzi koaličnými partnermi – podobne ako všeobecná vnútropolitická kríza na Slovensku – dostáva sa už za hranicu, kde možno bez preháňania hovoriť o tom, že niektorí koaliční politici ako keby podľahli atmosfére konšpiracionistických bludov, ktoré v dnešnej dobe šíria manipulátori na sociálnych sieťach – v niektorých prípadoch výdatne živených tzv. médiami hlavného prúdu. Už dlhší čas sa objavovali fámy, že hrozí zatknutie špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, ba dokonca samotný Lipšic si dovolil špekulatívne tvrdenie, že bol sledovaný vozidlami Slovenskej informačnej služby. Dokonca predseda parlamentu Boris Kollár verejne nepriamo korigoval uvedenú verziu tvrdením, ktoré prevzal – podľa jeho vyjadrenia – z internetu, že Daniela Lipšica možno sledovalo Vojenské obranné spravodajstvo, čo je ešte väčší blud, pretože takáto inštitúcia na Slovensku už od roku 2012 na Slovensku neexistuje.

V súvislosti so súčasnou krízou vládnej koalície viacerí spomínajú aj meno bývalého prezidenta Andreja Kisku, ktorého poradcovia pred skončením jeho úradovania v Grasalkovičovom paláci nahovorili, aby sa dal na stranícku politiku a omámili ho víziou premiérskeho kresla. Už predtým bolo zrejmé, že popradský podnikateľ je politický analfabet a nie príliš chytrý človek, čo sa prejavilo aj vtedy, keď naletel jemu podobným podvodníkom blízkym podtatranskému podsvetiu. K prezidentskej kariére mu dopomohlo to, že časť voličov bola sklamaná politikou Roberta Fica a ďalšia časť nevidela na slovenskej politickej scéne inú dôveryhodnú tvár nekompromitovaného politika. Za týchto okolností Kiska pozliepal politicky a ideovo nesúrodý subjekt, ktorý podaktorých občanov oslovoval ani nie tak svojím programom, ale niektorými menami pozitívne známymi na verejnej scéne. Spomedzi nich sa tiež „ulakomil“ na výrečnú poslankyňu strany OĽaNO a „šibrinkoval jej pred nosom“ kreslom ministerky vnútra vo vláde, kde bude on premiérom.

Po tom všetkom, čo po tieto dni zažívajú občania Slovenskej republiky, nemôže byť nik prekvapený, že mnohí strácajú úctu k zákonom a právu i k autorite orgánov činných v trestnom konaní. Dokonca prezidentka republiky Zuzana Čaputová verejne vyjadrila prekvapenie nad zrušením obvinení bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského, u ktorého ešte minulý týždeň senát Najvyššieho súdu SR, a predtým ďalšie dva jeho senáty nevideli dôvody na zrušenie väzby, a teda potvrdili dôvodnosť trestného stíhania Pčolinského. Doteraz desať sudcov posudzovalo zákonnosť, dôvodnosť trestného stíhania a dôvodnosť väzby Vladimíra Pčolinského na Najvyššom súde SR a Špecializovanom trestnom súde. Ale ich verdikty vôbec nemali konečný vplyv na rozhodnutie generálnej prokuratúry zrušiť obvinenia proti Pčolinskému a prepustiť ho z vyšetrovacej väzby.

Pred rokom – keď svet stál na prahu druhej vlny pandémie Covid-19 – americký filozof a ekonóm Francis Fukuyama uverejnil v časopise Foreign Affairs esej, v ktorej uviedol, že úspešnosť boja proti pandémii závisí od troch hlavných faktorov: kompetentného štátneho aparátu, dôveryhodnej vlády a efektívnych vodcov. Už vtedy si triezvo premýšľajúci ľudia na Slovensku uvedomovali, že naša krajina s nespoľahlivo fungujúcimi štátnymi inštitúciami, značne polarizovanou spoločnosťou a intelektuálne podvyživenými politikmi to nebude mať v podmienkach koronavírusovej krízy ľahké. V tom čase na čele vlády v Bratislave stál mentálne i psychicky narušený človek, ministerstvo zdravotníctva viedol manažérsky nekompetentný detský kardiológ a vo vláde im pokútne asistovali karieristickí politici bez primeranej skúsenosti so správou štátu. V priebehu druhej vlny pandémie sa občania presvedčili, že v parlamentných voľbách 29. februára 2020 vyjadrili dôveru politickým stranám, ktoré vôbec nedisponujú rozhľadenými osobnosťami, aké si vyžaduje aktuálna zložitá situácia.

Ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi sa zrejme roztriasli kolená, keď nedokázal vydať pokyn policajným funkcionárom, aby policajti zasiahli proti výtržníkom pred prezidentským palácom, ktorí obťažovali občanov a blokovali dopravu v centre hlavného mesta. Je zarážajúca nízka úroveň právneho vedomia niektorých policajných činiteľov, ako napríklad riaditeľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave Viliama Adamca, keď vyhlásil, že demonštranti len „pokojným spôsobom prejavovali svoje názory na situáciu v spoločnosti.“ Dokonca policajný viceprezident Robert Bozalka prejavil takú mieru drzosti voči občanom, že sa nebál klamať, keď hovoril, že „protest mala polícia pod kontrolou a nedošlo k ujme na životoch, zdraví a majetku.“ Prezidentka republiky Zuzana Čaputová sa mohla z okien svojho paláca na vlastné oči presvedčiť o tom, kam až vedie politika súčasnej koaličnej vlády a niektorých naozaj neschopných ministrov. Azda chápe, že za benevolenciou polície voči aktom agresívneho správania výtržníkov je strach ministra Mikulca a koaličných politikov, aby zákonom odôvodnený zásah polície nevyvolal ďalšie aktivity, ohrozujúce existenciu súčasnej vlády.