Kategória: Domáca politika

Žabo-myšia vojna medzi vládnou koalíciou a opozíciou kvôli požiadavke na väzobné stíhanie Róberta Fica – ale aj medzi poslancami vládneho tábora – demonštrovala mizériu slovenskej politickej kultúry. Práve kvôli pochybnostiam, či nedochádza k zneužitiu prostriedkov trestného práva a či nejde o zámerné politické zasahovanie do fungovania zákonodarnej moci, občania boli niekoľko dní svedkami niekedy až primitívnej polemiky o tom, ako by mal parlament postupovať v prípade vydania poslanca Fica orgánom činným v trestnom konaní na vyšetrovanie vo väzbe, aby nemohol ovplyvňovať svedkov skutkov, z ktorých bol obvinený. V takomto kontexte sa žiada uviesť názor prominentného ústavného právnika Petra Kresáka, ktorý k téme väzobného stíhania Fica vyjadril odôvodnené pochybnosti, „ako by sa teraz dali ovplyvňovať svedkovia, ktorí už boli vypočutí, a navyše ide o skutky z minulosti.“

Uznesenie  policajného vyšetrovateľa o trestnom stíhaní a obvinení predstaviteľov opozície Róberta Fica a Róberta Kaliňáka vyvolalo rôzne ohlasy, ale podstatné nie sú názory politikov či novinárov, ktorých vedomosti z oblasti trestného práva sú asi na takej úrovni, ako ich znalosti o fyzikálnych princípoch fungovania Veľkého hadrónového urýchľovača častíc v CERN-e. O to viac si zaslúžia pozornosť reakcie na „kauzu“ v kvalifikovanej právnickej obci, kde viacerí kriticky poukázali na to, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny v kontexte s uvádzanými zisteniami možno považovať za vykonštruovaný. Verejne na tento defekt upozornili experti z oblasti trestného práva naslovovzatí: dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského Eduard Burda a dlhoročný policajný vyšetrovateľ, bývalý generálny riaditeľ Sekcie vyšetrovania a kriminalisticko-expertíznych činností Policajného zboru generál Jaroslav Ivor, ktorý pôsobil ako dekan na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy a prednášal tiež na Akadémii Policajného zboru v Bratislave.

Politická atmosféra na Slovensku, v ktorej prebiehala krátka spoločenská diskusia o obrannej dohode s USA o letiskách Kuchyňa a Sliač, ako aj jej schvaľovanie v Národnej rade Slovenskej republiky, je zrkadlovým odrazom ostrých politických protirečení medzi súčasnou vládnou koalíciou a opozíciou. Verejná polemika o tejto dohode ukázala pokrytectvo a demagogické zavádzanie politikov vládneho i opozičného tábora. Predsa sa dobre pamätáme, že dohoda sa začala pripravovať za vlády Petra Pellegriniho, ktorý v súvislosti s americkou ponukou investovať do letísk v Kuchyni a na Sliači povedal, že ak sa podarí vyrokovať pre Slovensko výhodnú dohodu, „peniaze by sme mohli prijať.“ V apríli 2019 vtedajší minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák rokoval o dohode vo Washingtone s poradcom amerického prezidenta Donalda Trumpa pre národnú bezpečnosť Johnom Boltonom a s námestníkom ministra zahraničných vecí USA Johnom Sullivanom. Do procesu príprav dohody bol zainteresovaný vtedajší slovenský veľvyslanec vo Washingtone Peter Kmec, ktorý v súčasnosti je poslancom parlamentu za stranu Hlas-SD.

Analytické bilancie uplynulého roka na politickej scéne Slovenska i prognózy vývoja v roku 2022 u väčšiny komentátorov vyústili do konštatovania – ktoré sformuloval jeden z bývalých politikov Verejnosti proti násiliu – „ak sa má niečo zmeniť k lepšiemu, musí nevyhnutne odísť Igor Matovič, lebo taký nezodpovedný politik tu po roku 1989 ešte nebol.“ Takáto zmena figúr na našej politickej šachovnici je nereálna, a preto nemožno ani očakávať, že nadchádzajúci rok prinesie občanom Slovenskej republiky zásadné pozitívne zmeny. Pochybnosti o politických kvalitách predsedu strany OĽaNO potvrdil samotný Igor Matovič svojimi vyjadreniami v televízii TA3, kde okrem iných deštruktívnych vyhlásení nevynechal kritiku Richarda Sulíka i jeho strany SaS a nezabudol uštedriť kritické lekcie prezidentke Zuzane Čaputovej za spochybňovanie autority premiéra Eduarda Hegera i jeho vlády. Matovič vidí za tým traumu hlavy štátu, že „jej strana Progresívne Slovensko sa nedostala do parlamentu.“ Obsah a tón Matovičovej verejnej komunikácie svedčia o tom, že pravdu majú jeho kritici, podľa ktorých jeho intelektuálne a mentálne vybavenie predstavujú neprekonateľnú prekážku konštruktívneho riešenia aktuálnych spoločenských problémov.

Politici vládnej koalície už cítia, že strácajú pôdu pod nohami a robia všetko preto, aby vývoj smerujúci k ich volebnej porážke v najbližších parlamentných voľbách nejakým spôsobom zastavili. Rozhadzujú na všetky strany nie sociálne „balíčky,“ ale balíky, aby si kúpili hlasy  niektorých sklamaných voličov. Posledným prejavom ich slabosti je zrušenie výberových konaní na post policajného prezidenta i riaditeľa Úradu inšpekčnej služby, čo by malo pomôcť neschopnému ministrovi vnútra Romanovi Mikulcovi, keď sa neosvedčí dočasne nominovaný policajný prezident Štefan Hamran a bude potrebné namiesto neho dosadiť inú figúru. Nie je to veľmi múdre riešenie, pretože občania si veľmi dobre pamätajú, ako líder OĽaNO ešte ako opozičný politik zúrivo bojoval za to, aby najvyšší šéf polície nebol politický nominant ministra vnútra, ale skúsený policajný funkcionár preverený vo výberovom konaní uznávanými profesionálnymi a spoločenskými autoritami.

Hoci neuplynula ani polovica funkčného obdobia súčasnej vládnej koalície, už sa začínajú objavovať špekulácie o tom, kto by mal tvoriť budúcu vládnu zostavu po najbližších parlamentných voľbách. Podaktorí komentátori médií tzv. hlavného prúdu znervózneli pri pomyslení, že sa nahlas uvažuje o vládnej aliancii, reprezentovanej Petrom Pellegrinim, Richardom Sulíkom a Irenou Biháriou. Znepokojenie zachvátilo aj niektorých vládnych politikov, možno obdarených schopnosťou veriť v zázraky – iba tak si možno vysvetliť ich ilúziu, že pôsobenie v exekutíve manipulovanej Igorom Matovičom prežijú bez politickej ujmy. Kritické vyjadrenie podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky Gábora Grendela na adresu prezidentského paláca svedčí o tom, že deformovane vnímajú vývoj slovenskej politickej scény, a preto nechápu realizmus prezidentky Zuzany Čaputovej vo vzťahu k tým opozičným činiteľom, ktorí sa snažia konštruktívne pristupovať k riešeniu otázok nakopených pandémiou.

Slovensko deptané pandémiou Covid-19 sa ocitlo v situácii, v ktorej sa kumulujú spoločenské defekty nahromadené za uplynulé desaťročia. Aj iné krajiny hľadajú riešenia z krízového stavu spôsobeného pandémiou, ale sotva sa v Európe nájde štát, v ktorom politické elity prejavujú takú mieru nekompetentnosti, diletantizmu a politického primitivizmu, akou sa prezentuje súčasná vládna koalícia. Ešte v marci minulého roku prišiel vtedajší predseda vlády Igor Matlovič s myšlienkou tzv. blackoutu. Keďže predseda strany OĽaNO neovláda angličtinu a vysokú školu absolvoval podvodným spôsobom, na svoje riešenie použil nenáležitý termín z angličtiny, pretože podľa jeho predstavy išlo vlastne o akýsi výnimočný stav, ktorý mal izolovať krajinu a zabrániť tak šíreniu pandémie. Ešte šťastie, že Matovičovi koaliční partneri mali zdravý rozum a jeho nezrelý nápad neakceptovali.

Možno pozorovatelia politických pomerov na Slovensku – ktorí sa intenzívne „špárajú“ v komplikovaných zákutiach chorej duše Igora Matoviča – si všimli nedávne verejné vyjadrenie predsedu najsilnejšej vládnej strany o jeho obavách, že „po ďalších voľbách nám tu reálne hrozí konglomerát typu mafia light, čiže Pellegrini, SaS, Progresívne Slovensko. To je scenár, ktorý sa tu črtá.“ Z citovaného výroku bývalého premiéra  možno logicky usudzovať, že predseda strany Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti ešte vníma reálne fakty, i keď niektoré jeho riešenia aktuálnych problémov spoločnosti z pozície ministra financií tak nepôsobia. Azda aj tu kdesi možno hľadať vysvetlenie Matovičovho správania, ktoré svedčí o tom, že ani on si nerobí ilúzie, ako môže súčasná vládna koalícia v najbližších parlamentných voľbách dopadnúť, avšak napriek tomu nestratil nádej, že voliči zostanú tak naivní, ako boli vo februári 2020 a nechajú sa kúpiť primitívnymi populistickými gestami.

Podľa vyjadrení odborníkov, politikov i väčšiny médií Slovensko speje k humanitárnej kríze, ktorá však neprichádza ako tzv. „čierna labuť,“  ako sa metaforicky pomenúvajú neočakávané udalosti, ktoré majú významný vplyv na spoločnosť.  Pandemické trendy v Európe i situácia v našej krajine totiž už skôr naznačovali, že nastane stav, keď expanzia koronavírusu Covid-19 prekoná kapacitu nášho zdravotníckeho systému a prinesie nedozierne následky nielen pre zdravie a životy ľudí, ale aj vnútropolitickú stabilitu organizmu štátu. V aktuálnej krízovej situácii sa ukazuje, že vládne i opozičné politické elity nedisponujú osobnosťami, ktoré by boli schopné pozitívne zasahovať do vývoja pandémie tak, aby zabránili pribúdaniu ďalších komplikácií a konštruktívne vplývali na atmosféru v spoločnosti. Ani politicky neskúsená prezidentka republiky nedokáže kompetentne zastať úlohu aktívneho mediátora a prenecháva iniciatívu straníckym lídrom, vnímajúcim zodpovednosť za vývoj pomerov v štáte populistickou optikou ich volebných preferencií, skreslených manipuláciou médií i sociálnych sietí.

Ani špekulatívne argumenty o neefektívnosti vakcinácie proti pandémii Covid-19 nemôžu vyvrátiť preukázateľné štatistické čísla,  každodenne potvrdzujúce, že na Slovensku je pravidelne cca 70 i viac % nakazených koronavírusom Covid-19, ktorí sa nedali zaočkovať. Práve teraz, keď tretia vlna pandémie sa turbulentne šíri hlavne medzi nezaočkovanými, vláda Slovenskej republiky by nemala váhať a rozhodnúť sa pre také opatrenie, aké proti šíreniu koronavírusu prijali krajiny, kde očkovanie pozitívne ovplyvnilo boj s pandémiou. Zatiaľ čo v iných štátoch Európskej únie – ako napríklad v Nemecku alebo v Rakúsku – prijímajú radikálne opatrenia, aby vyvíjali tlak na nezaočkovaných, slovenská vláda stále iba váhavo špekuluje nad polovičatými riešeniami, pretože sa obáva negatívnej reakcie tých, čo sa vakcinácii bránia. Zdá sa, že politická labilita súčasnej vládnej koalície je hlavnou príčinou toho, že Slovensko patrí medzi najhorších v Európe v rebríčku postihnutých koronavírusom Covid-19.