Autor Igor Cibula

Nemecká kancelárka Angela Merkelová v máji 2017 – po dvoch „krvavých“ summitoch s americkým prezidentom Donaldom Trumpom, svojím rovesníkom –  slávnostne vyhlásila: „My, Európania, musíme teraz vziať svoj osud do vlastných rúk. Musíme vedieť, že o našu budúcnosť musíme bojovať sami.“ Bohužiaľ, nikdy neuviedla tieto historické slová do praxe. Keď Rusko minulý rok – takmer tri mesiace po odchode Merkelovej od moci – spustilo rozsiahlu inváziu na Ukrajinu, USA museli zasiahnuť. Ukrajinci a Európania mali to šťastie, že muž sediaci v Oválnej pracovni nebol Trump, ale Joe Biden. Dnes však zvonia poplašné zvony v európskych metropolách, kde  prieskumy verejnej mienky pred budúcoročnými prezidentskými voľbami v Spojených štátoch sledujú so znepokojením a bijú na poplach. V roku 2016 boli Európania zaskočení; tentoraz je však veľa predzvesti výsledku, ktorého sa obávajú. Tvárou v tvár jasnej možnosti návratu Trumpa do Bieleho domu by sa Európania mali pripraviť na búrku. Trump II bude ešte horší ako Trump I – varujú ich priatelia vo Washingtone: už žiadni dospelí v miestnosti, oslabené kontroly a rovnováhy, zatvrdnutí republikáni všade naokolo.  

Prvé maratónske stretnutie prezidenta Vladimíra Putina s ruskou verejnosťou a novinármi prostredníctvom veľkej tlačovej konferencie – kombinovanej s telefonickou Priamou linkou občanov – od rozsiahlej invázie na Ukrajinu  sa zameralo v menšej miere na marcové prezidentské voľby v Rusku, ale viac na prebiehajúcu vojnu. Čo sa týka názoru ruského vedenia, konfrontácia so Západom dosiahla bod obratu: ukrajinská protiofenzíva zlyhala, Rusko je sebavedomejšie ako kedykoľvek predtým a trhliny v solidarite Západu sa rozširujú. Putin už od leta používa oveľa optimistickejší tón a tlmí jadrovú rétoriku a hrozby. Svoju televíznu reláciu s priamymi telefonátmi občanov nepoužíval ani tak na to, aby získal body pred voľbami, ako skôr na to, aby predstavil globálnej komunite „nové“ Rusko a dal Západu jasne najavo, že je čas prehodnotiť svoju politiku.

Konfliktné signály z blízkeho  okolia ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského pripomínajú nezhody z jeho prvého roku pri moci a ukazujú, že Kyjev nemá jasnú stratégiu na prelomenie patovej situácie na fronte. Človek má dojem, že kancelária prezidenta testuje rôzne scenáre a vyjadruje ich prostredníctvom rôznych predstaviteľov prezidentského tímu Do konca druhého roku vojny nezostala v ukrajinskej elite po bývalej jednote ani stopa. Čím viac sa boje naťahujú, tým aktívnejší ľudia v Kyjeve hľadajú vinníkov. Najnebezpečnejšou líniou rozdelenia sú rozpory medzi civilnými a vojenskými orgánmi, zosobnené postavami prezidenta Vladimíra Zelenského a hlavného veliteľa ozbrojených síl Ukrajiny Valerija Zalužného. Obe strany sa stále snažia zachovať aspoň zdanie jednoty, ale konflikt rýchlo naberá na obrátkach, rušia sa doterajšie tabu vzájomnej kritiky a hrozba vnútornej destabilizácie sa stáva reálnou.

Moskva čoraz viac stráca pôdu pod nohami na Blízkom východe. Je príliš zaujatá vojnou na Ukrajine, ktorá ju núti vzdať sa výhod bývalej neutrality v regióne. Izrael  dlho patril k jedným z hlavných partnerov Ruska na Blízkom východe. Vzťahy Ruska so židovským štátom charakterizoval obojstranný pragmatizmus. Izrael akceptoval ruský vplyv a vojenskú angažovanosť v Sýrii. Moskva tolerovala sporadické izraelské útoky na základne a pozície libanonského šíitského hnutia Hizballáh na sýrskom území. Rusi a Izraelci sa však navzájom neostreľovali.   Ale vojna v Gaze a zblíženie Moskvy s Hamasom všetko zmenili; ich bilaterálne vzťahy zažívajú najvážnejšiu krízu za posledné roky. Moskva sa čoraz viac zbližuje s Iránom a jeho spojencami, čo jej znemožňuje nárokovať si úlohu neutrálneho sprostredkovateľa na Blízkom východe. Zároveň sa znižuje jej vplyv v regióne.

V čase, keď vojna na Ukrajine smeruje k tomu, čo bude zrejme krvavou zimou pre Rusko aj Ukrajinu, je tu jedna osoba, ktorá – ako sa zdá – na domácom fronte netrpela: ruský prezident Vladimír Putin, ktorého popularita je stále vysoko. aj keď obete konfliktu naďalej pribúdajú. Putinova politická odolnosť môže byť prekvapením pre mnohých, ktorí predpokladali, že sankcie Západu spolu s ľudskými obeťami vojny podnietia  spoločenskú opozíciu voči vojne a rozdrobia ruské elity, čo nakoniec otvorí dvere Putinovmu zvrhnutiu. Tieto opisy sa však v prevažnej miere zameriavajú na sociálno-ekonomické faktory podporujúce Putinovu moc a prehliadajú ďalší kľúčový faktor, ktorý pomáha vysvetliť prežitie ruského vodcu: ideológiu. Kremľu sa podarilo vytvoriť svetonázor, ktorý vysvetľuje, prečo Rusi musia znášať výzvy súvisiace s vojnou, a umožňuje im pochopiť ich situáciu. Táto ideológia sa stala trvalou črtou Putinovho režimu.

Keď Izraelské obranné sily rozširujú svoje obmedzené pozemné operácie v rámci pripravovanej invázie do Gazy, stále častejšie sa vynára jedna otázka: kto by ju mal ovládnuť, keď vykorenia Hamas – ak sú toho skutočne schopní ? Mnohí, najmä spojenci Izraela, sa s nádejou pozerajú na Palestínsku samosprávu, ktorú Hamas vyhnal z Gazy takmer dva roky po tom, čo Izrael v roku 2005 stiahol odtiaľ svoje jednotky a zlikvidoval tam svoje osady. V skutočnosti neexistujú žiadne záruky, že do konca tejto vojny bude mať Palestínska samospráva pod kontrolou Ramalláh – de facto hlavné mesto Západného brehu. Palestína, ktorá vznikla na základe dohôd z Osla z roku 1993, mala byť základom budúceho palestínskeho štátu. Ale keďže vyhliadky na zriadenie tohto štátu ustupujú, klesá aj dôvera v Palestínu , ktorú vedie 87-ročný prezident Mahmúd Abbás – a Palestínčania ju vo všeobecnosti považujú za skorumpovanú a neschopnú. Prezident Abbás bol zvolený na štvorročné funkčné obdobie v roku 2005 – a odvtedy tam pôsobí dodnes. „V nádrži legitimity Palestínskej samosprávy  už naozaj veľa toho nezostalo,“ vyjadril sa bývalý palestínsky premiér Salam Fayad. „Ak naozaj veľmi rýchlo nezmenia kurz, môže sa to celé zrútiť.“

„Zlomíme Transjordánsko, zbombardujeme Ammán a zničíme jeho armádu; a potom padne Sýria; a ak Egypt bude naďalej bojovať, budeme bombardovať Port Said, Alexandriu a Káhiru,“ napísal prvý izraelský premiér David Ben-Gurion, keď vypukla vojna v roku 1948. „Bude to odplata za to, čo . . . urobili našim predkom v biblických časoch.” História na Blízkom východe sa už dlho používa na ospravedlnenie násilia. Ale izraelsko-palestínsky konflikt je neriešiteľný nie preto, že je starý, ale preto, že v poslednom čase sa stal oveľa komplikovanejším. Rok pred Ben-Gurionovým varovaním navrhla OSN prideliť Židom 55 % rozlohy Palestíny. Do konca vojny Izraelčania kontrolovali 78 %. Viac ako 750 000 Palestínčanov bolo vyhnaných alebo ušlo do okolitých krajín, pričom si so sebou vzali listy vlastníctva a kľúče od dverí. Tento exodus okamžite rozšíril konflikt destabilizáciou okolitých arabských krajín.