Otázniky nad koaličnou vládou Roberta Fica – prijme Peter Pellegrini kandidatúru na prezidenta ako náhradné kariérne riešenie ?

Avizovaná Ficova vláda nebola ešte vymenovaná a už sa začali množiť špekulácie nielen o okolnostiach, ktoré ovplyvnili formovanie jej koaličnej podstaty – ale aj analýzy personálneho obsadenia ministerských kresiel. Najpodozrivejšie sa javí fakt, že budúci predseda parlamentu pred parlamentnými voľbami zanovito opakoval, že ašpiruje na post premiéra, avšak nakoniec pristúpil na návrh šéfa strany Smer-SD, ktorý mu ponúkol funkciu predsedu Národnej rady Slovenskej republiky a sedem miest vo vládnom kabinete. Ešte väčším otáznikom v úvahách o formovaní novej vlády je Pellegriniho tretí koaličný partner Slovenská národná strana – zlepenec nacionalistických extrémistov, putinofilných exotov i konšpirátorov s výraznými črtami intelektuálne podvyživených fanatikov. Naozaj si niektorí voliči strany Hlas-SD môžu klásť otázku, čo mohlo prinútiť Petra Pellegriniho uzavrieť koaličný pakt s takýmito partnermi, keď ešte v marci tohto roku sociálny demokrat Pellegrini rokoval v Berlíne so sociálnym demokratom Olafom Scholzom. Vtedy si toto stretnutie analytici vykladali ako signál, že „nemecký kancelár jasne deklaruje, koho vidí ako svojho budúceho partnera.“

V kontexte kuloárových úvah o zložení budúceho Ficovho kabinetu osobitnú pozornosť si zaslúži nominácia na post ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí. Od roku 1998 túto funkciu zastávali skúsení kariérni diplomati s vyhraneným euroatlantickým naturelom, čo zaručovalo stabilitu zahraničnopolitickej orientácie Slovenskej republiky a profesionálny výkon pri obhajobe záujmov nášho štátu v geopolitickom priestore, kde sa nachádza Slovensko. Pretože naša krajina je malý štát, nemôže si dovoliť luxus, aby kormidlo diplomacie držal v rukách stranícky funkcionár so skúsenosťami komunálneho politika. O to viac je zarážajúce, že Peter Pellegrini pri rozhovoroch o osobe budúceho ministra zahraničných vecí, nepresadil osvedčeného diplomata so skúsenosťami veľvyslanca vo Švédsku a  USA Petra Kmeca do kresla šéfa slovenskej diplomacie. Ak je pravdivé vysvetlenie, že samotný Kmec sa sám rozhodol pre funkciu vicepremiéra pre Plán obnovy a eurofondy, potom je to jeho prejav pochybností o zahraničnopolitickom kurze Ficovej budúcej vlády.

Doterajší povolebný vývoj na slovenskej politickej scéne je dôsledkom tri a pol ročnej vlády chaosu, ktorá dezorientovala mnohých občanov a do určitej miery aj politikov. Prejavom takejto dezorientácie bolo nielen vajatanie Pellegriniho – čo ho pripravilo o pozíciu dominantnej opozičnej sily – ale aj nerealistické postoje strán, ako Progresívne Slovensko, SaS a KDH voči strane Hlas-SD. Až do poslednej chvíle pred voľbami predstavitelia týchto strán na verejnosti predstierali, že Pellegriniho „odídenci“ zo Smer-u sú pre nich neakceptovateľným alebo neželateľným partnerom. V tomto omyle ich utvrdzovali médiá tzv. hlavného prúdu, ktoré sa okrem toho pokúšali stvoriť z politického „ťarbáka“ Eduarda Hegera politika umelo skonštruovanej politickej strany „šitej horúcou ihlou.“ Vplyv takéhoto prostredia formoval Pellegriniho opatrný oportunizmus, ktorý ho doviedol do koaličného košiara s Ficom a Dankom.  

Neprofesionálne taktizovanie predstaviteľov troch strán – ktoré nadnesene možno zaradiť do kategórie akéhosi širšieho „stredu“ –  vyplavilo ich pomyselný koaličný spolok na metaforickú plytčinu – teda do opozičných lavíc v parlamente, kde budú sedieť spolu s poslancami koaličného bloku Igora Matoviča. Účelové opozičné spoločenstvo s Matovičom nemôže byť uvedenému „troj-spolku“ prospešné. Okrem toho možno nie je ani reálne, i keď v určitých situáciách by mohli hľadať „spoločnú reč.“ Na základe toho možno usudzovať, že opozícia proti Ficovej vláde sa bude pohybovať v zavedených „koľajách“ – hoci tento stereotyp boja proti „mafii“ sa už výdatne opotreboval. Žiada sa pripomenúť, že Robert Fico je skúsený technológ moci, ktorý možno dokáže presvedčiť väčšinu občanov o kompetentnosti jeho vlády riešiť problémy nakopené za obdobie „vlády chaosu.“

Na druhej strane pre úplnosť treba uviesť, že Ficovej vláde sa nemusí až tak dariť, aby sa „prehupla“ do druhého funkčného obdobia. Jeho avizovaný pokus prejsť na politiku „všetkých azimutov“ – teda byť „zadobre“ s  Bruselom, Washingtonom a tiež s Moskvou – narazí na reálne geopolitické bariéry. Zrejme v tejto súvislosti skúsený diplomat Peter Kmec zvážil možnosť svojej angažovanosti na čele slovenskej diplomacie a prijal náhradné kariérne riešenie. Azda takýmto náhradným kariérnym riešením pre Petra Pellegriniho by mohla byť pozícia prezidenta Slovenskej republiky, keby usúdil, že funkcia druhého ústavného činiteľa v štáte nenapĺňa jeho politické ambície. Niektorí voliči strany Hlas-SD by však takýto Pellegriniho krok vnímali ako únik pred politickou zodpovednosťou, a preto by mu svoj hlas pri prezidentských voľbách nemuseli dať !