Autor Igor Cibula

Pozornosť sveta sa zameriava na dianie v Líbyi, pretože je to krajina, ktorou prechádzajú cesty nelegálnych migrantov z Afriky i z Blízkeho východu, smerujúcich cez Stredozemné more na európsky kontinent. Okrem toho záujem o vývoj v Líbyi súvisí aj s tým, že táto krajina patrí k vývozcom ropy a jej nevyužité ropné bohatstvo láka nových investorov. I keď objem ťažby ropy neovplyvňuje svetové ceny tejto energetickej suroviny, ropný faktor nie je zanedbateľným činiteľom v záujme ropných spoločností o konsolidáciu pomerov v Líbyi. Európska únia však kladie na prvé miesto svojho záujmu ukončenie občianskej vojny v tejto krajine, pretože inak sotva by sa mohla reálne zaoberať svojimi plánmi zriaďovať tu záchytné centrá, resp. tzv. vyloďovacie platformy pre migrantov zachránených na mori mimo hraníc EÚ.

V súvislosti s aktuálnym vývojom konfliktu v Sýrii analytici usudzujú, že z hľadiska ruských záujmov bude Irán stále menej spoľahlivým partnerom a nebude pre Moskvu jednoduché, aby si udržala nad jeho aktivitami v Sýrii kontrolu. Situáciu komplikuje tiež fakt, že kampaň USA proti Teheránu sa po vypovedaní spoločného komplexného akčného plánu (JCOPA) vystupňovala a v posledných dňoch sa rozšírili nepotvrdené správy, že Washington plánuje vojenský úder na iránske jadrové zariadenia a strediská pre výskum a konštruovanie balistických rakiet. V tomto kontexte možno iba špekulovať, čo si na tému Iránu povedali prezidenti Donald Trump a Vladimír Putin v rozhovore medzi štyrmi očami v Helsinkách, ale niektoré okolnosti naznačujú, že situáciu okolo Iránu môže nabrať novú dynamiku.

V kybernetickom priestore operujú spravodajské služby viacerých krajín. Obvykle sa spomínajú Rusko, Čína, Irán alebo Severná Kórea, ale médiá venujú menšiu pozornosť počítačovej špionáži USA, Izraela alebo Veľkej Británie. Počítačová špionáž sa považuje za menej nákladnú spravodajskú aktivitu, ako iné druhy špionáže, ale umožňuje získať vysoko cenné informácie a efektívne zasahovať do citlivých štruktúr potenciálneho protivníka. Strategickú hrozbu kybernetickej špionáže umocňujú technológie novej generácie, ako sú napríklad umelá inteligencia alebo tzv. internet vecí, ktoré prehlbujú zraniteľnosť kritických systémov, pričom komunita počítačových bezpečnostných expertov nie je na uvedené riziká náležite pripravená.

Austrálska bezpečnostná spravodajská služba (ASIO) už dávnejšie avizovala austrálskej vláde, že krajina je v popredí záujmu čínskej globálnej stratégie. Vzťahy medzi Čínou a Austráliou sa zhoršili, keď médiá odhalili podozrivé styky medzi čínskymi sponzormi a labouristickým senátorom Samom Daystyarim zo štátu New South Wales. Niektorí predstavitelia politickej a podnikateľskej elity zostávali však slepí voči varovaniam a dôkazom – nevynímajúc verejné upozornenia generálneho riaditeľa ASIO Duncana Lewisa – že zahraničné zasahovanie a špionáž sú „rozsiahle, neúprosné a stále sofistikovanejšie.“ Existujúce zákony sa nezaoberali správaním zahraničných vlád, ktoré podľa vyjadrenia predsedu austrálskej vlády Malcolma Turnbulla „nemožno brať ako špionáž, ale môže poškodiť austrálsku národnú bezpečnosť alebo ovplyvniť austrálske politické alebo vládne postupy.“

Taiwan oficiálne vystupuje ako oficiálny štát pod názvom Čínska republika, i keď vláda v Pekingu ho považuje za svoje územie a od začiatku tohto roku opakovane dáva najavo, že sa tejto zásadnej pozície nevzdala. Už po svojom zvolení do Bieleho domu dostal Donald Trump varovanie z Pekingu, že „pokiaľ Trump poprie politiku jednej Číny po svojom nástupe do úradu, čínsky ľud bude požadovať od svojej vlády odplatu.“ V posledných mesiacoch Čína uskutočnila niekoľko námorných cvičení v blízkosti ostrova a Taiwan usporiadal minulý mesiac pravidelné každoročné vojenské cvičenie, ktoré simulovalo odvrátenie invázie vojsk Pekingu na ostrov. Popri takýchto gestách sa uskutočňujú aj operácie na tzv. neviditeľnom fonte, kde Čína nasadzuje svoje kybernetické kapacity, aby demonštrovala svoj strategický záujem neponechať ostrov napospas Spojeným štátom, s ktorými sa vzťahy v poslednom čase v dôsledku tzv. colnej vojny priostrujú.

Rozhovor prezidenta Donalda Trumpa s prezidentom Vladimírom Putinom medzi štyrmi očami v Helsinkách viedol mnohých analytikov i politikov k úvahám i špekuláciám o tom, čo si títo dvaja mohli povedať v rámci takejto dôvernej komunikácie. Viaceré seriózne periodiká – najmä americké denníky – bulvarizovali túto časť summitu, čo začína byť pre médiá tzv. hlavného prúdu príznačné. Ale seriózni komentátori a politickí analytici nepodľahli lacnému konformizmu a pokúsili sa v kontexte aktuálnych súvislostí globálnej politiky naznačiť, čo si povedali dvaja prezidenti bez prítomnosti svojich ministrov a najbližších poradcov. Zatiaľ sa neobjavili konkrétne signály, že by po rokovaniach v Helsinkách smerovali USA a Rusko k obnoveniu strategickej stability – iba sa potvrdilo, že prezident Trump zápasí na domácej politickej scéne s obrovskými problémami kvôli jeho aktivitám súvisiacim s jeho zámerom zlepšiť vzťahy Washingtonu a Moskvy.

Napriek tomu, že budúca geopolitická rovnováha sveta závisí od vzťahov medzi Spojenými štátmi a Čínou, mnohí politici i analytici, sa viac zameriavajú na Rusko, ktoré považujú za bezpečnostnú hrozbu a zdroj potenciálnych bezpečnostných rizík. Paradoxom západnej propagandy je fakt, že opakovane hovorí o krízovom stave ruskej ekonomiky – čo objektívne súvisí s jej stagnáciou už desaťročia – ale na druhej strane poukazuje na nebezpečenstvo ruskej vojenskej hrozby. Prinajmenšom je hrubým podceňovaním stratégov v Moskve, že by plánovali rozsiahle ofenzívne vojenské operácie a neprihliadali na takú závažnú skutočnosť, akou je nedostatočný ekonomický potenciál Ruska, ktorý je zázemím armády. A v takomto rámci odzneli početné ohlasy na stretnutie prezidentov Donalda Trumpa a Vladimíra Putina 16. júla 2018 v Helsinkách.

Pre Európanov sa Juhočínske more nachádza na „druhom konci sveta“, ale spor Číny o Paracelské a Spratlyho ostrovy má geopolitický charakter. Okrem Číny si nárok na tieto v podstate nehostinné ostrovy robia nárok Vietnam, Filipíny, Malajzia a Brunei. Čínska armáda vybudovala na ostrovoch prístavné móla, letiská, sklady na palivo a muníciu, raketové systémy protivzdušnej obrany, meteorologické stanice, radary a ďalšie zariadenia vojenského charakteru. Dokonca na skalné útesy navozila skaly a zeminu, aby tak rozšírila plochu potrebnú na výstavbu obranných objektov. Námorníctvo Spojených štátov pravidelne vysiela do 12-míľovej vzdialenosti od ostrovčekov vojnové lode, aby tak demonštrovali podporu tzv. princípu slobodnej námornej plavby v Juhočínskom mori. V júli 2016 Stály arbitrážny súd v Haagu v spore Filipín s Čínou rozhodol, že právny nárok Číny na Spratlyho ostrovy nemá oporu v normách morského práva.

Sankcie uvalené na Rusko po anexii Krymu a intervencii Moskvy na východnej Ukrajine trvajú už štyri roky a Spojené štáty s podporou svojich spojencov ich stupňujú, aby prinútili Rusko k zmene jeho geopolitickej stratégie. Možno sa vo Washingtone nájdu aj takí, ktorí snívajú o zmene režimu v Rusku, ale realisticky uvažujúci politici na Západe nepovažujú politiku sankcií proti Rusku za účinný prostriedok na dosiahnutie deklarovaných cieľov. Je pravda, že ruská ekonomika má v dôsledku sankcií problémy – ale problémy pociťujú aj ekonomiky Európskej únie – avšak Ruská federácia hľadá východiská, aby negatívne dôsledky sankcií tlmila a nachádzala alternatívne riešenia. Ruskí analytici nevylučujú, že režim sankcií je dlhodobá záležitosť, ktorá negatívne pôsobí na dynamiku ruskej ekonomiky, ale zároveň deštruuje lojalitu euroatlantických spojencov voči Spojeným štátom.

Spôsob, akým reagovala väčšina politickej elity v Spojených štátoch na summit prezidenta Donalda Trumpa s prezidentom Vladimírom Putinom, vyvoláva v triezvo uvažujúcich pozorovateľov medzinárodného diania viaceré otázky, či vo Washingtone nestratili schopnosť vidieť svet reálnymi očami a či extrémna rusofóbia nevedie krajinu do čias republikánskeho senátora Josepha McCarthyho, ktorý v päťdesiatych rokoch v honbe za komunistami prenasledoval všetkých, nonkonformne zmýšľajúcich Američanov – aj keď neboli komunistami. Politická nevraživosť voči Rusku je do určitej miery reakciou na rovnaké imperiálne praktiky Moskvy, na ktoré si nárokoval výsostné privilégium iba Washington, ale vlastnú prax udržiavania či rozširovania sfér svojho vplyvu legitimizoval doktrínou „obrany slobody a demokracie vo svete.“ V takomto kontexte americké politické elity pokusy prezidenta Trumpa o realistický kurz voči Rusku vnímajú ako „vlastizradu“ a siahajú po akýchkoľvek prostriedkoch, aby Donalda Trumpa skompromitovali.